5 vecí, ktoré je treba zmeniť na šestonedelí nielen v trenčianskej pôrodnici

O celkovom dojme z pôrodnice neraz rozhodujú maličkosti. Ľudské drobnosti. Slušnosť. Ochota. Empatia.

Môžete mať najlepšiu pôrodnicu na Slovensku. Najlepšie tabuľky, ktoré vám budú závidieť aj z renomovaných škandinávskych pôrodníc, ktoré sa hrdia, že sú jedny z najlepších na svete. Ak ale máte v tíme pár jednotlivcov, ktorí za vás nedokážu kopať a hrať vašu hru, utrpíte ako celok.

V Trenčíne som v zásade narazila na odborne konzistentný tím doktorov, či už pôrodníkov alebo neonatológov, slušný, či už jemným zaklopaním na dvere, predstavením sa, vysvetlením nejakej „agendy“ tak, aby tomu porozumel laik, a potom na pár jednotlivcov, nešťastne vytŕčajúcich z radov nižšieho odborného personálu, pre ktorých nejaké normy základnej slušnosti nie sú až tak dôležité a idú v nejakom svojom móde, ktorý je ťažko napraviť.

Toto sú moje postrehy zo šestonedelia, na ktorých by sa v budúcnosti možno dalo popracovať:

Empatia

Pri presune z „obyčajnej“ izby na nadštandard mi sestra oznámila, že vozík pre bábätko musí zostať v pôvodnej izbe, lebo na nadštandarde sú iné. Napriek tomu som si ho zobrala, aby mi dieťa pri kráčaní z jedného konca oddelenia na druhý nevypadlo z ruky.

Neviem, či sa počíta s tým, že už pár hodín po pôrode by mala byť žena schopná naplno fungovať, akoby sa nič nestalo, ale skúsenosti niektorých rodičiek hovoria o tom, že bez pomoci sa nedokážu dostať ani na wc, točí sa im hlava, je im na odpadnutie.

Keď som dorazila so zakázaným vozíkom na nadštandard, sestrička reagovala, že ho mám ísť vrátiť tam, odkiaľ som ho zobrala. Možno by stačilo trochu empatie. A možno len kúpiť rovnaké vozíky, ak je to príliš náročné.

Rešpekt

Staršia pani neonatologička nebola počas vizity spokojná s tým, aký dlhý pupočný kýpeť má moje dieťa a nahlas pred všetkými povzdychla: „To kto tam (na pôrodnej sále) robí tieto dlhé? Nevysuší sa to ani za mesiac.“

Bolo by to vtipné, keby ste si domov zavolali inštalatéra, lebo pri týchto povolaniach sa akoby patrí zhodiť toho, po kom musíte naprávať problém. Tu sa mi to nehodilo.

Nepáčilo sa mi ani to, že sestrička, ktorú následne poslali ako „opravára,“ aby pahýľ skrátila, prišla v čase, keď som bola v sprche a začala s bábätkom manipulovať bez toho, aby som bola pri tom. Možno je to pre niekoho čudné, ale je to moje dieťa. Nie vodoinštalácia.

Slušnosť

Je taká zaujímavá vec, že máme zdravotné sestry zdatné nájsť žilu aj poslepiačky, jednoducho profíčky v pichaní ihiel. A predsa má človek občas pocit, že si pichli aj do neho. Slovne.

Napríklad, keď sa ma sestra pri odbere krvi pýtala, či si aj doma budem dieťa vodiť so sebou aj na záchod. Len preto, že som si ho zobrala vo vozíku a nenechala ho zatiaľ samé revať na izbe.

Vôbec ju nemuselo zaujímať, že z môjho odberu putujem rovno na ďalší s bábätkom, a teda som ho zbalila cestou. Prišlo mi to nemiestne, rovnako ako jej poznámky, či mám dosť mlieka, keď tak vrieska na celú chodbu, podľa jej hodnotenia hladný.

Odbornosť

V deň, keď nás mali poslať domov, som sa dozvedela, že sa nikam nejde, lebo má dieťa žltačku, na izbu mi priniesli lampu a vysvetlili mi, čo mám robiť. Po pár hodinách mi povedali, že lepšie to bude na inom oddelení (pre patologických novorodencov), kde bábätko budú aj monitorovať.

Asi som dosť nerozumela, čo na tom bude lepšie. Žiadna sestra by vám ale nemala hovoriť, že dôvodom, prečo máte uvoľniť nadštandard je, že vaše dieťa má „vážnu hemolytickú chorobu.“ Na vysvetlenie diagnózy nech radšej zavolá neonatológa. Na to však nikto nemal čas.

Okrem toho som bola pri presune s bábätkom prepustená z pôrodnice (a prijatá už len ako doprovod dieťaťa na iné oddelenie) bez toho, aby ma prehliadol gynekológ. Následne som behala z jedného poschodia na druhé naspäť na šestonedelie, aby som si kontrolu kvôli pôrodným poraneniam dodatočne vypýtala.

Možnosti 21. storočia

Prepúšťaciu správu som mohla dostať až po tom, čo zaplatím za nadštandard. V hotovosti. Nečakala som, že budem musieť odísť z nadštandardu na iné oddelenie a nemala som pri sebe dosť peňazí. Manžel by musel prísť na otočku 200 km s hotovosťou.

Nedalo sa zaplatiť kartou, ani mi nevedeli povedať číslo účtu, na ktorý by som to teoreticky mohla poslať. Zaplatiť som to mohla len ja, pretože som správu musela podpísať. Aspoň som sa po 2 dňoch od prepustenia dozvedela od sestier, že mám anémiu a mám si vyzdvihnúť recept, aby mi neprepadol.  

(2 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)

Loading...