Všetko nepríjemné, čo potrebujete vedieť o rodení na Slovensku

Po sérii ôsmich článkov o slovenskom pôrodníctve publikovaných v časopise .týždeň, vychádza trom autorkám, Ivete Aldana, Lucii Lišiakovej a Veronike Pizano, publikácia Ešte netlačte, s ambíciou poskytnúť reálny obraz slovenského pôrodníctva.

Kniha má podtitulok: všetko, čo potrebujete vedieť o rodení na Slovensku. Hoci zabalená v ružovom obale, obsahom je neveselá. Za poslednou bodkou si možno poviete, že ste si práve prečítali skôr všetko nepríjemné, čo potrebujete vedieť o rodení na Slovensku.

(takmer) každá máme svoju negatívnu skúsenosť

Väčšina iniciatív a občianskych združení, ktoré reagujú na problémy v slovenskom pôrodníctve, vzniká na základe negatívnych skúseností ich zakladateliek. Azda sa tam nájde paralela aj s autorkami knižky.

V čase, kedy prišiel .týždeň s ponukou písať na tému pôrodov na Slovensku, boli dve autorky čerstvými matkami.

Lucia Lišiaková hovorí v rozhovore pre sme.ženy.sk o traumatickej skúsenosti z prvého pôrodu, aj o tom, že písanie článkov bolo pre ňu malou terapiou. Veronika Pizano sa dlho nevedela vyrovnať, prečo musela ísť pri prvom pôrode pod nôž. Iveta Aldana sa v tom čase na pôrod pripravovala a rozhodla sa pre pôrodnicu v Hainburgu.

Autorky úvodom svojej knihy:

„Pôrod je moment, ktorý si žena navždy zapamätá – či už v pozitívnom alebo negatívnom zmysle. Ibaže toho negatívneho a bolestného sme si v ňom našli až príliš veľa. Otázky sa nám začínali kopiť.

Je toto bežná prax? Musela som rodiť cisárskym rezom? Prečo som sa pri tom všetkom musela cítiť ako kus mäsa? Naozaj sa v 21. storočí považuje toaleta na izbe za nadštandard? Prečo mi dieťa doniesli ukázať až na druhý deň? Je normálne, že mám z môjho pôrodu pocit zlyhania?

Začali sme teda hľadať odpovede…“

K neveselým otázkam je však možné nájsť iba neveselé odpovede. Neveselé je jednanie a praktiky zdravotníckeho personálu, ktoré kniha opisuje, neveselá je komunikácia s rodičkami v slovenských pôrodniciach. A už vôbec vám nebude do smiechu, keď si prečítate citáty a príbehy reálnych žien, ktoré podfarbujú jednotlivé kapitoly knižky.

„Poskytli nám ich ženy z celého Slovenska, ktoré sa so svojimi zážitkami z pôrodu, často traumatickými, postupne vyrovnávajú.“

Verejný tlak rozhodne treba

Kniha vychádza na silnejúcom pozadí hlasov volajúcich po humanizácii slovenského pôrodníctva, ktoré „ako odbor akoby nebolo schopné sebareflexie, nevidíme tu kritiku lekárov alebo inštitúcií navzájom. Pôrodníctvo je v prvom rade o rodiacich ženách a ich deťoch, nie o predstavách a zvykoch gynekológov, pôrodníkov a ostatného nemocničného personálu.“

Publikácia Ešte netlačte „nedáva rady, kde a ako rodiť, ale poskytuje informácie, na ktoré má každá rodiaca žena právo.“

V slovenských podmienkach nemôžete od pôrodu očakávať nič dobré – autorky kritizujú zásahy do pôrodov, rutinné zákroky, separáciu detí od matiek, nerešpektovanie práv rodiacich žien, ignorovanie ich želaní, chýbajúcu základnú slušnosť a často aj úplne absentujúcu komunikáciu. Rešpekt a slušnosť sú však veci, ktoré sa „nedajú od zdravotníckeho personálu vynútiť.“

Kniha vás nepohladká, ani nepovzbudí.

Ak sa chystáte rodiť, musíte sa týmito informáciami popasovať a vysporiadať po svojom. Ako ich prijmete, bude závisieť od vašej „mentálnej výbavy“ a nastavenia. Strach a nedôvera môže byť jednou z prirodzených reakcií, ak nemáte predstavu, čo s tým, čo ďalej.

Z článkov publikovaných v .týždni o slovenskom pôrodníctve mohla dostať slovami Zuzany Hanusovej „nejedna budúca mamička ak nie depresiu, tak prinajmenšom bojovú náladu proti celému „cechu“ gynekológov.“

Kniha mohla mať podľa môjho názoru niečo navyše. Bokom zostali dobré príklady a skúsenosti zo slovenských pôrodníc, ktoré by mali byť podľa autoriek samozrejmosťou. To, čo mi však osobne v tejto publikácii chýba, je nádej, že sa v našom pôrodníctve niečo mení.

Autorky si však ani nekladú „veselé“ otázky, ako napríklad v ktorých pôrodniciach (v akých parametroch) dochádza postupne k pozitívnejším výsledkom. Ako keby sme niekde v tom systéme nehybne stáli už 40 rokov a nepohneme sa k svetlým zajtrajškom ani dnes, ani zajtra. A to podľa mňa nie je celkom pravda.

Výnimkou je azda konkrétna zmienka o trenčianskej a trnavskej pôrodnici, ktoré sa snažia mať pod kontrolou štatistiky pri cisárskych rezoch. Ich primári však nehovoria iba o číslach, ale o filozofii v ich pôrodniciach, čo je v podstate jediná dobrá správa pre budúce rodičky – aj na Slovensku máme pôrodnice, kde sa vôbec „uvažuje.“ A dokonca v intenciách nejakej filozofie.

Veľa sa hovorí o tom, že zmena v pôrodníctve má prísť „zdola,“ od nás, rodičiek. Ak odstrihnem zážitky žien, ktoré sa rozhodli pre pôrod v Hainburgu alebo pre domáci pôrod, chýbajú mi v tejto publikácii pohľady druhorodičiek (viacrodičiek), ako sa postavili k svojim ďalším pôrodom, ak bol pôrod číslo jedna negatívny až traumatizujúci.

Nepotrebujeme vedieť iba všetky negatívne veci o slovenskom pôrodníctve. Potrebujeme vedieť aj o vlastných pozitívnych výhrach nad „systémom.“ Ak takéto posolstvo chýba, potom je to čistá beznádej.

Kristína Kováčiková, redakcia rodinka.sk