Tlačte!!!

,,Všetko bolo O.K. Bola som kľudná, manžel tiež v pohode. Silné tlaky nastali už v aute, ale brali sme to s humorom a nadhľadom. Vedeli sme o pôrode „všetko“. Až na jednu vec.

Keď sme vošli na sálu a uložila som sa na stôl, nastala panika. Nie, nebolo nič zlé, nič v neporiadku, všetko išlo ako malo…“

Ale prečo na mňa všetci kričali?

Jedna sestrička, určite mi chcela pomôcť, vysokým hláskom pišťala: ,,Tlačíme, tlačíme, tlačíme…“. Ale tlačila som len ja!

Druhá sa mi tiež snažila pomôcť: ,,Tlačte, dobre, už, už, teraz, dobre, tlačte, tlačte.“ Stihla som si všimnúť, že ústa jej išli po celý čas. A tiež neviem, prečo tak kričala, keď mi to vraj išlo dobre.

Do toho všetkého vošiel lekár. Chvíľu som myslela, že aspoň on je ten kľuďas, ktorého tu potrebujem, ktorý ich utíši a dovolí mi už konečne rodiť. Ale nie: ,,TLAČTE, LEBO HO ZADUSÍTE!“– zahrmel a ja som od ľaku vytlačila malého aj všetok vzduch. Museli mi rýchlo priniesť kyslíkový prístroj, aby som sa pozbierala.

Len môj manžel bol celý čas ticho. Úplne na koniec si však neodpustil poznámku: ,,DVE MINÚTY.“ (rozprávanie priateľky)

Tlačte!!!

Tak toto sú slová, ktoré pri pôrode počulo množstvo žien. Ovplyvnená nedávnym zážitkom z pôrodu priateľky, ktorého som sa zúčastnila, mi mysľou prebehlo množstvo otázok. Je to naozaj nutné? Ako sa cítia ženy, keď tieto slová, pri vlastnom (nie televíznom) pôrode počujú? Reagujú na to? Pomáha im to? Pomáha to matkám alebo lekárom? Aké pocity majú, keď sa pri ich pôrode lekári a sestry snažia ,,povzbudzovať“ ako na futbalovom zápase?

A tak som sa pýtala. Pýtala som sa žien, ktoré rodili svoje prvé dieťa, i tých, čo mali detí viac. Takých, ktoré počas tehotenstva preštudovali celú knižnicu, i takých, ktoré sa spoľahli len na vlastný inštinkt. Aké to bolo?

Zdravotníci sa bez zábran vyrovnajú mamičkám z knihy Bruca Lanskeho Matky hovoria najväčšie pochabosti.

Posúďte výroky a to, čo si v tú chvíľu matky mysleli:

• Tlačte, lebo ideme na kávu. (Som úplne neschopná! )

• Tlačte, lebo mi končí služba! (?!)

• Tlačte potichu! Chcete, aby vás bolo počuť až na vrátnicu? Nehanbíte sa? (Oni sa zjavne nehanbili za to, že ich bolo počuť až tam.)

• Čo neviete tlačiť? (Chcela som tomu doktorovi navrhnúť, aby mi to ukázal, tak ako Ježibaba Janíčkovi. Aby ukázal ako sa tlačí do kopca! Ja by som ho s radosťou slovne podporila.)

• AÁ poďme… („V tej chvíli som nemyslela na nič, len mi strašne šumelo v ušiach.“)

• Pani, tlačíme! (Očividne nevie moje meno. Veď nakoniec, ani ja neviem ako sa volá on. Paráda!)

• Môžete tlačiť bez rečí? (Školské časy sú už dávno za mnou. Dá mi za to rozprávanie poznámku do materskej knižky?)

• Čo tu vzdycháte, tlačte! (Som úplne nemožná. Celé to dýchanie som sa asi naučila zle. Ja dnes neporodím.)

• Táááák a tlááááááčííííííímééééé… (Uf, uf, uf…)

• Na to, že to bude bolieť ste mali myslieť skôr. Teraz musíte zabrať. (Musím, musím, musím!)

• A na tri: raz, dva, tri… (Bože pomáhaj.)

Niekedy ale tlačiť nesmiete:

• Netlačte, ešte tu nie je doktor.

• Netlačte, ešte mi to neukazuje, že máte tlačiť.

• Netlačte, keby to už malo byť, vyzerali by ste ináč.

• Netlačte, kde sa ponáhľate?

• Netlačte, kým vám nepoviem!

Väčšina opýtaných mamičiek, ktoré sa s takouto podporou stretli, bola citujem:

„zaskočená“,
„vyvedená z rovnováhy“,
„nesústredená – prestala som sa sústrediť na pôrod, stále mi v ušiach hučali tie slová“,
„plná strachu – zľakla som sa, že s mojím dieťatkom nie je niečo v poriadku“,
„ponížená – cítila som sa ako úplný magor“, ale aj
„pomohlo mi to“,
„prebralo ma to z tranzu“,
„nevšímala som si to a myslela som na seba“.

Takže drahé mamičky, aj lekári a sestry sú len ľudia. Ospravedlňte v duchu ich dobre mienené výroky a verte, že sa snažia robiť len svoju prácu.

I keď, možno pri tom zabúdajú, akú váhu má sila slova.

Ako ste boli spokojní so svojou pôrodnicou vy?

Máte jedinečnú možnosť vyjadriť svoj názor a prispieť k zlepšeniu podmienok v slovenských pôrodniciach. Kliknite na obrázok a ohodnoťte svoju pôrodnicu. Ďakujeme!