Čo naučia naše deti ich pôrody?

Keď čítam pôrodné príbehy, ale aj komentáre pod článkami o domácich pôrodoch, vyvstáva mi otázka, kde by sa vlastne mali na svet privádzať deti.

Taká jednoduchá definícia hovorí, že: žena má rodiť tam, kde sa cíti bezpečne.

iStock

Pre jednu generáciu žien už je bezpečie pevne späté s pôrodnicou. Ešte naše babičky by to možno videli inak, ale ich životná skúsenosť bola neporovnateľná s našou, aj čo sa týka hygieny, aj výživy, aj kondície a hlavne vojny a hladu.

Naše mamy už rodili v pôrodnici, v mene väčšieho dobra často už ukotvené v posteliach, patrične chemizované: „aby netrpeli“ a starostlivosť o dieťa dostávala „jediné – správne“ inštitucionalizované pravidlá, kde právo matky na svoje dieťa končilo pri slove neonatologickej sestry.

Velí logika systému

Dojčenie každé tri hodiny, zákaz dieťa prebaliť, rozbaliť, skontrolovať či má všetky pršteky na nohách. A dala by sa tam nájsť aj určitá vnútorná logika systému: ak dostatočne včas narušíme možnosť naviazania dieťaťa na matku a matky na dieťa, je pravdepodobnosť, že matka bude ochotná dať dieťa v polroku do jaslí oveľa väčšia, ako keď ho v tom čase ešte bude plne dojčiť.

Naopak, dieťa bez pevnej vzťahovej väzby bude ľahšie prístupné ideológii, ako dieťa dostatočne pevne ukotvené v normách svojej rodiny, naviazané na opatrujúcu a milujúcu matku.

Sprievodca-pôrodnicami.sk

Ohodnoťte svoju pôrodnicu.

Vyplnením dotazníka , alebo svojim komentárom, čo príbehom vo fóre. Stanete sa tak súčasťou projektu Sprievodca-pôrodnicami.sk

Otázka je, čo sa s nami deje v druhej generácii

Sila generačne nesenej traumy možno spôsobuje, že naša viera – možno nie viera, ale priam schopnosť dostať sa do kontaktu s vlastným ženstvom a materstvom, je už natoľko oslabená, že nám príde samozrejmé veriť, že autorita sa vie lepšie postarať o naše dieťa ako my sami.

Otázkou je, ako ďaleko to hodláme nechať zájsť

Možno až tam, kde bude bezpečnejšie rodiť sekciou, ako prirodzene. (A prirodzene nie je synonymum pre vaginálne). V súčasnosti už niektoré slovenské pôrodnice dostihujú métu 40% cisárskych rezov. A, podľa mňa, to nie je len v dôsledku nárastu komplikácií zo strany matky a dieťaťa.

Alebo naopak, položme si klasickú otázku „vajce – sliepka“, čo bolo prvé?

Strach z pôrodu alebo komplikácie?

Na poslednom stretnutí ENCA ma v tejto súvislosti zaujali viaceré postrehy. Nárast cisárskych rezov v NDR, Bulharsku, Rumunsku, Česku, Poľsku kopíruje našu situáciu. V podstate, s oneskorením pár rokov, kopíruje vývoj nárastu cisárskych rezov v západných krajinách.

A, aj keď sa niekedy zdá našich 28% závratné číslo, v podstate sme mali tretie najnižšie percento zo zúčasnených krajín. Rumunsko mi však prišlo ako varovanie, niektoré súkromné kliniky siahali do čísel 80- 90%.

iStock

Fuuuu….

Ako ďaleko to necháme zájsť u nás, aby sme si všimli, že to už nie je celkom v poriadku? Myslím, že riešenie už nebude návrat pôrodov domov. Určite nie pre väčšinu žien. Žena má rodiť tam, kde sa cíti bezpečne. Ale na to, aby sa cítila v pôrodnici bezpečne, bude aj tam musieť prísť k zmenám, posunom.

Hlavný odborník pre gynekológiu MUDr. Borovský to nazval pekne:

„aby sa ženy v pôrodnici cítili ako doma“

Len bude treba urobiť viac ako len „vymaľovať pôrodnice do rúžova“. Niekde v tých zmenách by ženy mali začať veriť, že vedia rodiť. Že pôrod nie je trauma, ale zážitok, skúsenosť, ktorá ich obohatí.

A budú potrebovať pri sebe partnerov, ktorí im túto vieru vnuknú, pomôžu ju nájsť, pretože nie všetky mamy nám to vedeli dať. Ich pôrody ich to nenaučili.