Zamerané na brucho

Stria z Ria 6

Tehotenstvo je jediné obdobie v živote ženy, kedy sa na ňu nik nedíva cez prsty. Pozerá sa na ňu cez brucho. Malé, veľké, obojaké.

Ono môže za to, že nás znenazdajky začnú oslovovať “pani,” hoci ešte pred nejakým časom by nám nepredali ani decku čuča.

Ono môže za to, že nás posadia v narvanom autobuse k oknu. Že nám bude chcieť kde-kto pomáhať, aby sme sa neunavili ani len nosením reklamného letáku pod pazuchou. A to môže byť príjemné. Aj keď nemusí, každá z nás je iná.

Nedotýkať sa!

Mne napríklad vadia akékoľvek kontaktné výpady smerom k môjmu bruchu. Hocikto, známy, v horšom prípade celkom neznámy, indiferentný človek, sa ho znenazdajky musí dotknúť.

Naposledy sa nezdržala predavačka v obchode a musela si ho „poťažkať“ pomedzi blokovanie ryže a slnečnicového oleja. Akoby tá guľatina predo mnou bola magnet, ktorý núti ľudí okolo vkrádať sa do môjho životného priestoru. A mne sa z toho ježia všetky tehotenské chlpy.

Neviem, možno mi hladkajú strie, lebo čakajú, že im splním nejaké želanie. Ale aj tak mi je to čudné. Ja nikoho neohmatkávam, aký má stav sadla po zimnom prejedaní…

Brucho, alfa a omega

Druhá vec, ktorú mám na tehotenskom srdci, je môj upadávajúci intelekt.

Proste, keď mozog nedostáva iné, nové, ďalšie podnety, tak sa z neho stáva obyčajný lazy bastard. 

V poslednej dobe sa už ani nemám s kým o čom porozprávať. Stačí totiž letmý pohľad tam pod srdce, ktorý predznamená osud ďalšej konverzácie.

Mám na vlastnej koži odskúšané a na tehotenskom bruchu niekoľkokrát „oťažkané,“ že so zväčšujúcim sa objemom tehotenského tela sa zvyšuje aj pravdepodobnosť zacyklených obligátnych otázok.

Kedy sa „to“ narodí, či je to „to“ ona alebo on, alebo či kope. „Koľko si pribrala“ v rebríčku top impertinentých valcuje tesne za kvízom na ranné nevoľnosti alebo inak: „koľko si vracala.“

Opakuje sa to v jednom kuse dokola, takže si z času na čas pripadám len ako brucho, brucho, potom dlho-dlho nič a tam niekde za plotom sa konečne črtajú moje bývalé zvyšky. Nie, za tých deväť mesiacov som si na to stále nezvykla. Ale keďže termín je za rohom, ani si zvykať nemusím. Jednoducho porodím a bude po všetkých týchto intelektuálne zdatných otázkach. Už len prežiť návaly dotazníkov, či EŠTE NIČ alebo či UŽ som porodila. Zvoní zvonček na dverách, tak končím. Dúfam, že poštára nebude zaujímať, na koľko centimetrov som otvorená:)

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (54 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. Nechapem, o com tocite. V zivote sa mi nestalo, aby mi niekto chcel pohladkat brisko. Ani rodina, toboz niekto cudzi! A to som mala uz dve bruska. Ja mam opacnu skusenost – bola by som byvala cela stastna, keby si niekto vobec vsimol, ze cakam babatko…

  2. ci to bude chlapec alebo dievcatko som dostavala od vsetkych naokolo, uz ked ma videli prvy raz si ugrcnut 🙂

    ale presne! tiez si vravim, ze ja cudzim ludom brucho nehladkam, tak preco oni mne?!

    no v tom autobuse je to zrazu inak. to, co spredo mna trci tam zrazu nikto nevidi. mladez so sluchatkami na usiach se sedi kludne dalej…

Pridaj komentár