Vadí ti vlastný muž? Možno si tehotná!

Samé sladké, romantické až poetické príbehy som sa napočúvala o tom, ako ktorá zistila, že bude mamou.

Keď o tom ženy rozprávajú, aj dávivý reflex nad rannou kávou vedia zaobaliť do práškového cukru: rozochvel sa im žalúdok, podlomili kolená, srdce na chvíľu prestalo biť, tak na to ony prišli. Ja by som si tiež rada idealizovala tieto prvé sekundy, ale nedá sa mi.

iStock

U mňa to neboli žiadne veršovanky, ani omaľovánky.

Stála som nad kopou handier, ktoré lietali od zlosti zo skrine, kufor otvorený ako vráta, hádžem a nadávam, hádžem a nadávam. Idiot, debil, hádžem a nadávam. Až som sa neviem prečo v jednu sekundu zastavila, chvíľu pauzy som si dopriala v amoku a rozmýšľam, kedy naposledy som mala chuť tresnúť dvermi, zbaliť sa, rozviesť sa…

Zreničky sa mi rozšírili, slinka zabehla, čo som nestihla prehltnúť, zviezla som sa na tričká, sukne a kožuchy… no predsa takto som vyvádzala hádam iba jeden jedinýkrát v živote. Keď som bola tehotná.

Tra la la la. Tehotná. La la. Tehotná. Oblieva ma pot, keď by toto malo dávať zmysel môjmu rozpoloženiu.

Tra la la la

V hlave mi hučí hlas ako z autonavigácie: PREPOČÍTAVAM. Lenže darmo lovím v pamäti záchytný bod, niečo také ako posledná menštruácia, dátum aspoň približný… PREPOČÍTAVAM. Čo už, keď celá moja perióda bola rozhádzaná ako táto hŕba prádla v spálni.

Prestala som kojiť a bola som jeden nevysporiadaný hormonálny chaos. Výražky na tvári horšie ako puberťák. Nálady životné nápodobne. Veľká nespokojnosť vnútorná. Všetko mi vadilo. Najviac ON. Vlastný muž, otec môjho dieťaťa.

Od hlavy po päty, keby som ho premerala, našla by som v mihu sekundy zo 20 vecí, ktoré by som ofrflala, že mi lezú na nervy, z toho 19 neprekonateľným spôsobom. Smrdel mi, hlasno v noci fučal a chrápal.

To však bolo nič, keď si v spánku na celý dom prdol. Presťahovala som sa celá zhnusená na gauč a mala oči ako sova až do rána.

iStock

Čo som na ňom videla kedysi?

Teraz, len som na neho pomyslela a už by som pľula jedovaté sliny. Neovládala som sa ani pred mojimi rodičmi, ktorí, napíšem to jemne, nemali svojho zaťka nikdy veľmi v láske.

Musela som si ho neraz pred nimi obraňovať, ako taká divá sviňa mladé. A zrazu som ich predbehla aj so sprostými poznámkami, že ma museli hamovať, aby som brzdila. Komické mi prišlo, ako sa divoká karta obrátila.

A potom ten obrázok, ako stojím nad otvoreným kufrom, veci po izbe rozhádzané, ako keby buchla bomba, pred tým 5 minút sme sa s drahým mužom skoro slovami roztrieľali, plačem, zúrim, trasiem sa, podpisujem v duchu rozvodové papiere a PREPOČÍTAVAM.

A prepočítala som sa k jednoznačnej pravde pravdúcej. Domáci tehotenský test – averzia na manžela – práve ukázala dve jasné čiarky.

Tehotná.

Som zase tehotná. Preto som bola na neho taká hnusná. Všetko konečne dávalo zmysel. Aspoň mne. Slzy mi zaliali oči, keď som si chytila bruško. A kliatba, ktorá visela na mojom mužovi, razom opadla.

Ešte prvých pár tehotenských týždňov mi síce smrdel, za čo nemohol on, ani ja, ale hormóny, ale už mi nevadilo jeho fučanie, chrápanie, ani divoké vetry. Spala som totiž ako zabitá (na jeho veľké šťastie!)