Tehotenská kapusta

Staré matróny, ale aj psíčkari

Z času na čas zvyknem už z malej "kapustovej dávky" revať ako ranená zver. Od zlosti, samozrejme! Lebo každý vie lepšie, čo ako má byť, iba ja nie. Budúca mama...

Nemyslím len na staré matróny, ktoré vychovali pol ulice, také tie samozvané splnomocnenkyne vlády pre rodičovskú otázku, ale tiež persóny bezdetné, ovenčené psami o veľkosti kabelky do divadla, ktoré si svoje kinologické skúsenosti zamieňajú s gynekologickými.

Nehovoriac o tom, keď rana pod oko príde od našich najmilovanejších. Napríklad od svokry, ktorá vám odmietne “v požehnanom stave” spraviť kávu. Alebo od manžela, ktorý vás dočasne oslobodí od manželských “povinností,” čím sa nemyslí dezinfekcia toalety v sobotu doobeda.

U nás na dedine

Odkedy vyšlo na svetlo sveta, že som “v tom,” ocitla som sa pod neustálym drobnohľadom spoluobčanov, dokonca takých, čo nemajú občiansky preukaz. Štrnásťročný tínedžer, ktorý sa vykašľal na školu, "lebo sa tam učia len samé hlúposti,” mi spravil hlasitú prednášku o alkohole po tom, čo som si uchlipla tri glgy z mužovho piva.

Adepti, ktorým by mohol byť občiansky preukaz odobraný (práve pre notorický alkoholizmus) konzultujú moje tehotenské prehliadky v krčme pri kartách. V obchode bola téma dňa, či si pravidelne natieram brucho proti striám. V pekárni sa raz spravil rad až k pošte, kým predavačka rozobrala moje ranné nevoľnosti.