Syndróm miznúceho dvojčaťa, alebo šťastie v nešťastí?

Klamala by som, kebyže poviem, že naň myslím každý jeden deň. Už sa nerozplačem pri pohľade na double-kočík, ani keď vidím dve rovnako oblečené bábiky.

Také to prazvláštne vnútorné chvenie priteká skôr neohlásene, v okamihu, keď je mi fajn, keď sa dá šťastie uchopiť v jeho bábätkovskom úsmeve. Vtedy si poviem, aké by to asi tak bolo, mať ich tu oboch.

(možno) dvojičky

“Vidíš? Toto väčšie si ty a toto malé som ja,” ukazovala som mužovi fotku z prvého ultrazvuku. “Lebo ty sa vždy ponáhľaš a ja všade chodím neskoro.”

Bola som tou čerstvou správou o dvojičkách načisto fascinovaná. I keď vráska na čele sa mi prehĺbila zakaždým, keď som sa chcela potešiť s blízkymi.

Dve srdiečka

Len slepý by si nevšimol, že jedna „machuľka“ je očividne väčšia ako druhá. Ale srdiečka im bili obidvom.

Doktorova teória, že sa druhé bábätko možno len niekde zatúlalo, dalo si skrátka načas, kým sa dostalo, kam bolo treba, sa mi pozdávala viac ako praktický dovetok: “uvidíme, ako sa bude rozvíjať.”

Uvideli sme, keď sme ho nepočuli.

Na ďalšej prehliadke “zatúlané” bábätko mlčalo. Z reproduktora išlo ticho. Ticho, ktoré nahradilo melódiu srdca.

Ticho

Ticho, ktoré je normálne, ničím výnimočné, dokonca pravdepodobné. To ticho zo mňa spravilo ďalšiu čiarku v množine tehotenstiev s podobným osudom, ktoré upratali pod názvom syndróm miznúceho dvojčaťa.

To ticho sa stratilo v preklade do medicínskeho jazyka. Zo srdca, ktoré predtým bubnovalo, sa zrazu stalo zakrpatené embryo.

Nečudujem sa Kunderovi, že nedovolí cudzím ľuďom prekladať svoje romány. Nebyť ticha, mohol to byť predsa jeden veľký román…

“Asi ti je zvláštne, smutno, ale musíš sa tešiť. To malé si o to viac chráň! Je to krásne, že jedno ostalo a neušlo s tým druhým…”

 

Radosť a bolesť v jednom

Dostávali sa mi naraz kondolencie, gratulácie a rady, ktoré ma nútili upriamovať pozornosť na nádej, ktorá nezomrela.

Nemohla som sa ani vyplakať, naporúdzi boli totiž vždy nejaké pádne dôvody: lebo veď bude smutné aj druhé bábätko, lebo veď sa musím tešiť, že budem mať aspoň jedno bábätko, lebo veď niekomu sa nepošťastí ani jedno…

Lepšie je jedno ako dve. Aj jedno ti bude dosť… …neváhali mi poniektorí prelepiť ranu osoleným leukoplastom.

Už bol syn na svete, vždy sa našla dobrotivá duša, ktorá v tej najmenej vhodnej chvíli premostila: „No povedz, ako by si fungovala s dvomi…“

Strach

Moja kamarátka dlho nevedela predýchať, keď jej lekár oznámil, že to budú mať „2v1.“ Dve deti naraz, na jeden šup. 

Je to vcelku prirodzená reakcia: mať strach. Strach, že to nezvládneme. No možno by z tej steny zoškrabala omietku, keby jej povedal, že s jedným to nevyzerá dobre.

Strach o dieťa? Ten predčí všetky strašidelnosti. Uvedomíme si ho veľmi hmatateľne, keď sa konfrontujeme s rodičovstvom. Neexistuje čas, kedy sa pominie.

Môj otec sa dlho o mňa bál, a bál sa o mňa do krajnosti. Zo strachu o mňa neváhal použiť slzy, tvrdé slová, zabuchnúť mi dvere pred nosom.

Strach mal, možno najväčší, keď som mu ukázala prvú fotku z ultrazvuku, lebo si uvedomil, že moje rozhodnutie je definitívne.

Dieťa je fakt. Dieťa, to už sa nedá cúvnuť späť. Zísť z kratšej cesty. Dieťa, to už musí človek kráčať cestou-necestou. Je v jeho živote.

Nezmohol sa na nič.

Už vôbec nie na to, aby mi zagratuloval.

Keď bolo z reproduktora počuť ticho, ktoré ma zaradilo len medzi štatistické ukazovatele, keď mi lekár čosi táral o embryu, ktoré sa nerozvíja, keď ma poniektorí štvali tupými psychoanalýzami, koľko bábätiek mi je dosť, môj otec mi povedal niečo, na čo nikdy nezabudnem, tak ako nezabudnem na tlkot srdca môjho bábätka, kým ešte bubnovalo:

„Mám ťa rád.“

Šťastie násobiť dvomi

Mohli to byť dva romány, v ktorých by som si listovala, prebleskne mi hlavou v okamihu, keď je mi fajn, skvele, úžasne, keď sa dá šťastie uchopiť v jeho bábätkovskom úsmeve.

Vtedy si poviem, aké by to asi tak bolo, mať ich tu oboch. Aké to asi tak je, keď sa šťastie násobí dvomi. Viem aspoň, čo znamená mať šťastie v nešťastí.