Príbeh tehule v 40-tke – reportáž z pôrodu

Majdalenka Apolenka 1

Čosi som už tušila. Už tri dni si neviem nájsť polohu. Zle sa sedí, leží, stojí, chodí, čokoľvek. Ráno však vyzeralo všetko v norme. Jediná zmena bola tá, že som sa o piatej zobudila na bolesť hlavy – čo celé tehu vôbec nebolo – a už som riadne nezaspala.

Pokoj v sebe

Čo som si prvé uvedomila, že som zvláštne pokojná. Napriek tomu, že auto bolo v oprave, všetci moji cestovatelia stíhali v pohode raňajky aj vlak, nik sa nemotal, aj školáci prišli do školy za rohom načas a bez zmätkov a nervov. A my s Vojtíškom (ako dávno už tiež nevstal sám o šiestej ráno?) sme sa potichu stavili, že dnes pôjdeme prví z domu. Moje už tri týždne zvláštne upišťané chlapča sa začalo hýbať kozmickou rýchlosťou. Skôr, než bolo 7.30, sme  stáli v komplet upratanej domácnosti komplet nachystaní na odchod.

Zo škôlky bežím do obchodu nakúpiť čo treba. Horšie ale bolo dovliecť ten nákup domov – už som dlho všetko vozila v aute. Po ceste som si povedala: „No teda, toto už je na teba priveľa, žena…“ Doma som akurát zvládla povešať prádlo a padla som na posteľ. Čo som ešte stihla, bolo položiť telefón vedľa seba – a viac som o sebe nevedela.

Kým kvapká…

Zobudilo ma zvonenie telefónu. Na hodinách desať preč, spala som takmer dve hodiny. Volá drahý, vraj či som nezabudla urobiť článok do Filipovej školy. Nezabudla. Ale nemám chuť, mám na jeho školu spadeno. Položím, chcem vstať. Prúd vody vyšplechol na spodné prádlo, okamžite som sa prebrala. Rýchla kontrola na WC – je to jasné, plodová… Pozriem okolo seba: 10.15, obed nenavarený, košele pre drahého neožehlené, práčka práve doprala ďalšiu várku a mala som ísť s kočíkom na opravu, po auto a vybaviť x telefonátov. Plus práca.

Pomedzi kvapkanie postavím polievku, gúľam knedle, vešiam prádlo a dávam prať ďalšie. Voda odchádza v štvrťhodinových internaloch. Kontrakcie nič. Potom volám Ľubke, je sestričkou na gynde. „Odtiekla mi voda!“ Zasmeje sa. „Tak ber veci a poď.“ Po štvrtku, keď mi môj lekár predpovedal buď smrť embóliou alebo zadusenie drobca „nefunkčnou maternicou“ som v piatok šla na kontrolu k nej. Všetko bolo ok, aj podľa mladého lekára, ktorý ma komplet vyšetril. No a ešte volám drahému – že už to asi ide.

A furt mi príde smiešne: prvé dieťa, ktoré sa hlási samo na svet skôr, ako je u nás zvykom. Všetkých som prenášala, a dlho. Ocko bude musieť vrátiť lístky na  ples. A v sobotu nestihnem ten kamarátsky večierok. 

Koordinovaný zmätok

Chvíľu váham. Pred 12.00 volám Mati. Má síce namierené inam, ale otáča auto. Príde nie do 5, ale do troch minút. „Si v poriadku? Ešte som nikdy nikoho neviezla do pôrodnice…“ Je vyklepaná, až sa jej smejem: „Počkaj, rodiť idem ja, nie ty…“

Drahý beží z práce po Janka do školy. Netuším, ako si to tam vybavil, lebo nik z kolegov nevedel, že my… budeme viacerí. Spravodajská hra sa podarila, moje tehotenstvo  bolo celkom inkognito. Utekajú na vlak, že či stihne…? Pri mojich mizivých kontrakciách? Iste…

To ešte myslím na Annu, ktorá má prísť zo školy. Nemá kľúče, dnes sme ich mali dať urobiť, miesto tých troch stratených, čo úspešne odpásla na tej 300 metrovej trase škola – byt.

Zas v nemocnici

Príjem, x otázok, kontrola, štyri  centi dolu. Fakt nemáte kontrakcie?  Službu má presne ten sympatický, mladý lekár, čo ma vyšetroval v piatok. Žmurkne. Monitor je ok, odozvy vzorné. Prechádzam sa podľa pokynov, ale cítim, že to bude márne. Kým obzerám svoju posteľ na chodbe, prichádza rodiť ďalšia – už siedma… Sestra hovorí, že dnes je zvláštny deň. „Kam vás všetky dáme?“

Chodím a v duchu si spievam „Chodím po Brodway…“  – dobre sa na to šľape. Stav nezmenený. Kvapkám a kontrakcie nie sú. Vyšetruje ma iná mladá lekárka. Pri pohľade na moje nohy stuhne. Obviazať – až do vrchu! Pani doktorka, ale oni nebolia, oni len tak vyzerajú… Dokelu, ja som sa chcela sprchovať, milujem stáť v sprche pred pôrodom…

Do služby nastupuje primár, ešte si ma pamätá. Len hneď po ňom prichádza staršia sestra a pýta sa na moje žiletky. „Nemám, nechcem holenie.“ Skôr, než pípnem na tej koze, vyťahuje erárne a oholí ma aspoň po bokoch. Cítim sa zvláštne bezmocná a moje bojové odhodlanie nedovoliť to je tatam.

Myslím len na to, aké bude bábätko, všetko ostatné mi je fuk.

Taká zvláštna pozitívna apatia voči sebe. Aj s klystírom, ktorý nasleduje napriek protestu. Hm, ale stáť v sprche s ofačovanými nohami a čakať, kedy to pôjde von, vtipné… veď sa nemám ani ako osprchovať, keby… Sestra len rezignovane pokrčí plecom – vraj si mám nejako pomôcť. A zavrie.

Tri hodiny, nič. Vedľa ležiaca už začína rodiť. Ja chytám iba injekcie na kŕčové žily a na zmäknutie krčka plus infúziu na ten môj bacil spodný. Telefonujem. Volá mi kadekto. Ja sa modlím a stále som pokojná. Drahý už kŕmi školákov, aj Annu, ktorú nariekajúcu našla pred dverami suseda a dosť rozhorčene mi volala: „Kde ste? Dieťa vám tu plače pred dverami?“ No a? Odviezli ma do pôrodnice, pani suseda… Uff, ešte aj toto, vzťahy neboli ružové.

Päť hodín. Kontrakcie žiadne, druhá várka antibiotík kvapká dosť rýchlo. „Behajte,“ hovorí primár, ale ja mám po hodine dosť. Stav kontrakcií rovnaký, a už som vyšľapala nielen Broodway, ale aj Mount Everest. Kedy pri takomto stave prídem na rad ja, netuším. Medzitým volá právnička kvôli stavbe domu. Je to zábavné, ale neostáva nič iné, len napísať aj architektovi sms: „Prepáčte, zajtra neprídem na pozemok. Som v pôrodnici, rodím.“

Na troch pôrodných sálach je krik, riadny. Lekár sa hnevá. Rozmýšľam: Aj ja som niekedy takto kričala? Vôbec si nepamätám, ale dávam si úlohu dnes nekričať. O pol ôsmej historický úspech – 6 cm a kontrakcie každých 10 minút. Už je pokoj, baby odrodili, spotený lekár odchádza, má dosť. Primár behá po chodbe a spieva si: „Teraz ste na rade vyyyy… No to teda uvidíme. Ani o ôsmej  sa nič prevratné nedeje.  So mnou. Okrem drobčekových kopancov. Obzerám si prázdne pôrodné sály – tá prvá je najkrajšia, pekne urobená, novučká, s krásnym pôrodným kreslom. Tak tu by som to brala – len či vedia (a dovolia) s tým kreslom aj inak rodiť, ako na klasiku?

Finále

Pol deviatej. Prichádza lekár, taký klasik, dalo by sa ísť s ním na pivo. Hovorí: poďme na to, nemá zmysel to preťahovať, uchodíte sa k smrti a nebudete mi vládať. Volám polovičke, nech frčí. Napichujú ma na hadičku, ale lekár hovorí: Skúsime to čo najprirodzenejšie, stojte, choďte, pokiaľ vám to hadička dovolí, dajte sa do predklonu – ako vám je dobre. Prirodzené bolo to, že v priebehu minúty som vytopila zvyškom plodovej vody sálu – a to som mala pocit, že mi jej už odtieklo dosť. Do tej potopy vošiel môj drahý. O deviatej kontrakcie každé dve minúty, aj ich riadne cítiť. Hoci mi lekár vraví, aby som vydržala stáť, ak chcem, idem na kreslo, nie som si istá, či by som po tom poldňovom šľapaní chodníkov na Broodway ešte vládala, už cítim nohy. 

V duchu premýšľam – ako mi dajú to kreslo?

Zatiaľ ale môžem ležať, ako chcem, dýchať a netlačiť.

Lekár sedí v kresle pod oknom a unavene zíva. Dnes mal toho dosť. Popri sťahoch sa bavíme všetci štyria aj s veľmi príjemnou pôrodnou asistentkou o štrajku. „Za 11 hodín služby čosi vyše 50 Eur v hrubom. Brali by ste?“

Už je to husté. Zatiaľ sa ale dá. Je čosi po štvrť na desať. „Ešte chvíľočku a rodíme,“ vraví lekár po kontrole. Páči sa mi, že je pokojný, a správa sa tak fajn ako starý sused.  „Predýchajte, čo sa dá, netlačte, ono to pôjde pekne samo, nebojte sa.“ Neviem, či viem tlačiť – moja zlatá žila ma tuším odnaučila aj toto.

Lekár sa na mňa díva a vraví zamyslene:

„Prvá žena, ktorú vidím usmievať sa pri pôrode.“

„A čo mám plakať? Veď sme sa na toto bábätko tak tešili… a už tu bude!“ Vyzerá to tak, už nevládzem rozprávať, len dýchať, dýchať, dýchať… Zvláštne, sestra sa pýta, či vyviazať nohy… Nechajte ju tak, ako je jej dobre… Je mi to jedno, už cítim, že drobček je na krajíčku nášho sveta. Ešte dobre, že je tu môj drahý, drží ma za ruku, hladí. Mám pocit, že za mňa aj myslí, dýcha a tlačí. Rozumie mi aj bez slov, čo potrebujem a čo cítim. „Už len chvíľočku, láska, si statočná, zvládneme to…“

„Keď príde ďalšia kontrakcia, potlačte, už môžete.“ Som vďačná za ten pokoj, čo ide z neho. Ale už začínam byť unavená, strašne. Mám zatvorené oči. „Tlačte, tlačte!“ Viem to vôbec? Obavy prehluší nádherný plač. Otváram oči a pred sebou vidím drobčeka. „Chlapec!“ volá doktor nadšene, „foťte, otecko!“. Podáva ešte nožnice polovičke, nech prestrihne pupočnú šnúru. „Ako sa bude volať?“ Usmieva sa na mňa. „Jonatán…“ Chce sa mi spievať, plakať, smiať, skákať, odpadnúť od únavy, spať, jesť, piť, rozprávať…všetko naraz. Nado mňa dvíhajú malý batôžtek. Je ako trikolóra, napadne mi bizarná myšlienka – červený od plaču a zvyškov krvi, modrý od nedokrvenia a biely od mazu… ale krásny! Stále mám pocit, že sa mi sníva… Tri kilá deväťsto, päťdesiat centi, pán doktor…

„Chcete ho priložiť?“

Pýta sa sestra a uloží mi ho na hruď. Jonatán, Jonatánko… Ešte stále plače… Prisúvam ho k prsníku, ale nevie sa uchytiť. Zrazu mi ho sestra berie: nevie sa prisať, vezmem vám ho… zmätená a unavená zabúdam, že som si ho chcela tak veľmi vymojkať, dlho, teraz… však mi ho dajú, za chvíľu, a už mi ho nik nevezme…

Zrazu je na sále tak nádherne tichúčko. Nie je mi zima, ako pri ostatných pôrodoch. Nič ma nebolí. Ba ani veľmi nekrvácam. Sme tam sami, objímame sa a mne sa žiada byť s mojimi chlapmi práve teraz niekde veľmi, veľmi ďaleko a vychutnať si to. Ten čas však príde a my si ho nenecháme ujsť.

Práve si uvedomujem, ako veľmi Jonatán mení chod našej rodiny: napĺňa ho síce únavou, lebo nemáme 20, ale na druhej strane prináša taký nádherný pokoj, vychutnanie si všetkého do posledného dúška, radosť, ktorá sa nekazí hlúposťami.

A ešte na pôrodnej sále si hovorím: stálo to za to, Jonatánko, poklad… Vitaj medzi nami!

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (35 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. Ja som prvykrat tehotna, a zatial to viem iba z ekogragie a priznakov, ale stale si to akosi neviem uvedomit smile. Ale tesime sa! je to ocakavane babatko. Citim sa tak mlado a je to pre mna sok, ze ja, dieta, budem matkou!.

     

    Dakujem za tento prekrasny clanok. Navyse je napisany zabavne a putajuco. A hlavne, pozitivne. to najhorsie, co mozem citit, je panika, strach pred porodom. chcem sa tesit, ale obcas si to neviem ani len predstavit. Nuz, nech sa Pan Boh postara o jeho prichod i vychovu. Napokon je to jeho dieta, tak urcite nas nenecha samych. To mi dava silu i nadej smile Dakujem a blahozelam!

Pridaj komentár