Príbeh tehule v 40-tke – diel šiesty

Fakt rozmýšľam, či to vôbec písať. Nie, nič sa nezmenilo z hľadiska nášho – tým myslím rodinného – postoja k bobánkovi, z našej radosti, z našich neustálych pokusov komunikovať s ním už teraz cez slová a dotyky, ktoré mu jasne dávajú vedieť, že je náš, že ho ľúbime.

Zmenilo sa niečo iné. Ten relatívny pokoj, ktorý som zažívala s mojím zdravím a čoho sa môj drahý tak obával. Nie, nie je to hrozné, nie je to nutné na hospitalizáciu… ale je to náročné, viac, ako som tušila. Sústredenie sa na to, aby som zvládla fyzicky deň, ma totálne vyviedlo z konceptu vnútornej rovnováhy.

Dobrý deň, ja som tvoja astma

Prišla trochu neskôr, keď už som myslela, že toto tehotenstvo si užijem bez nej. Sucho a teplo nedalo však na výber. Sezóna paliny je tu. Zvládať ju sama a zvládať ju dva v jednom je totálny rozdiel. Pre mnohé.

Lieky nie sú k dispozícii. Kvapky do nosa, sprej do krku nerobia to, čo majú. Alebo nevládzu. Kým je to iba o smrkaní, tak s tým žijem od svojho malička. Horšie je, keď prídu záchvaty kašľa. A oni prichádzajú potvory v ten najblbejší čas. Napríklad, keď sedím v aute a šoférujem. Alebo keď sme niekde vonku medzi ľuďmi. A najhoršie je to, keď ma to chytí v noci. Teda – nadránom.

To už potom nespím. Nemôžem, nos a dutiny sa tuším boxujú medzi sebou, priechod vzduchu žiadny. Kašeľ, kýchnutie, pokus o nádych. Dá sa spať takto? Skúšam – poležiačky… v polosede… aj v sede… zadriemem nad ránom, môj drahý už vstáva do práce. A je po spaní.

Verný sprievodca

Aj toto by človek prežil. Ľudí s alergiou je pomaly viac, ako bez nej. Ale ako to už býva – ona sestra astma nie je sama. Každý prudký pohyb pri kýchnutí mi pri všetkej vôli a snahe a láske k pánu Kegelovi spôsobí niečo, čo sa spisovne nazýva stresová inkontinencia. Nepríjemné. Blbé. Prečo sa to stalo práve mne, čo tak milujem pocit čistoty? Vystlaná od rána do večera, prezliekam sa furt. Uterák pod sebou v aute. V kabelke decentne zbalené náhradné spodné prádlo plus všetko, čo k tomu patrí. Na dlhšie cesty aj náhradné oblečenie. Chráň Boh bez toho vyjsť. Zistenie, že dlhá, široká sukňa, ktorá sa dá frajersky zdvihnúť, je oveľa lepšia ako bársaké nohavice. Tie nezachráni nič.

Ale – aby som nebola zlá. Nohy, nožičky.. poslúchajú! Nie, nevládzem prejsť veľa, ale nebolia tak, ako doteraz. Ba trošku sa beťársky aj usmievam – zvládla som poldňové putovanie spolu s detvákmi pešo. Pravda, zastávok bolo veľa – nielen kvôli mne, ale dobre padli – a  prežila som! Pocit hrdosti a úľavy, že ešte niečo môžem – úžasné!  Napriek tomu si každý deň preventívne hovorím: pôjdem si konečne po tie pančuchy, len aby už nebolo tak teplo. Mama povedala, že je to údes byť v nich v 35 stupňových teplotách.

Z tehotenskej knižky

Poradňa xyz. Už ich ani nepočítam. Vsjo v pariadke. Bábätko kopčí, pribrala som konečne len kilo, dokopy teda 9. Hádam to nepotiahnem na tých 17, keď som čakala Františka. Trochu zábava: vraj som veľmi málo sladká, úroveň môjho cukru v krvi je mizivý, ďaleko pod normou. No stačilo len povedať a začínajú ma vykrmovať sladkým. Čokoládky, koláčiky, dobošky. Ale na rozdiel od čias bez bruška ich vydržím nosiť v taške aj tri dni, kým prídu na oltár mojej chuti. 

A nízky tlak, ako môžete s takým fungovať?

Stará vec, a káva po Františkovi – beztak neúčinná na môj organizmus – sa stala jednou z tých troch vecí okrem medu a hrozienok, ktoré do seba nedostanem. Teda, dostať áno, ale návratka je okamžitá…  A tak v rámci 2 v 1 skúšam kofolu. Funguje len prvé dni, potom je to to isté, len v bledomodrom.

Najlepšie však na tom je vnútorné prepojenie s drobcom. AJ keď som tak na figu precitlivená. Aj keď mi je dobre, aj keď som unavená a padám skôr, ako môj drahý stihne urobiť niečo pre záchranu. Fungujeme jak jeden veľký stroj. Iba jedno nemôžem ani tomuto miláčikovi vysvetliť: aby láskavo vyliezol spod môjho ľavého rebra, kde zrejme miesto tvrdého rocku počúva moje srdce… Nemôže to mať miesto vo forte na tom mieste trošku nižšie a tichšie?

Kop… mami, nemôžem… je mi tu dobre…