Tehotenské storyTehotenské story

Príbeh tehule v 40-tke - diel piaty

 Majdalenka Apolenka   12.09.2011   4

Tak sa nám to pekne prešuplo. Už nik nepochybuje o tom, že to, čo zo mňa vpredu vidieť, je niečo iné, ako maximálne pribratie v nelichotivých partiách... O to viac je zaujímavé sledovať, ako obyvatelia nášho sídliska čumia a mlčia.

Ja raz neviem, prečo...

Ale už mi to tak žily netrhá, ako kedysi, keď ma totál ignorovali – tiež pre tehotenstvo.

Na druhej strane, čo je príjemné, množia sa ľudia, ktorí nám neskutočne fandia. Vraj to zo mňa – tá túžba po bábätku – úplne trčalo, že to bolo len otázkou času... Kdekoľvek sa stretneme, začne a končí to objatím, kontrolou drobčeka a pohladením po brušku. Ja našťastie nie som z tých, ktorým to prekáža a na druhej strane, ľudia, ktorí sú z môjho tehu nadšení, nie sú hocikto... Aj keď sa nájdu aj úplne cudzí, čo ma vnímali len ako mamu a človeka – a vtedy mi to neuveriteľne dobre padne.

Pravda, ešte stále je dosť tých, ktorí o našom bábätku vôbec nemajú ani tucha a nie sú to len tí, ktorí nás nemajú šancu vidieť. Toť sa to stalo vonku: kamoška pri bycikli, zohnutá pri malej, ako ju šla nakladať do sedačky... Skoro odpadla: Ty čakáš? Nemáš toho dosť? Nie... to je splnená tajná túžba.

Ach, leto...

Leto som čakala s obavami. Mala som prečo. Nemám už 25 a sama som bola zvedavá, ako moje diagnózičky zareagujú na teplo a hlavne... na sucho, peľ, trávu. Keď mi prišlo prvé upozornenie z peľového spravodajstva, ešte sa nedialo nič. Astma spala, zostalo to maximálne na pár kýchnutiach a posmrkávaní. Zatiaľ sa to bez liekov dalo.

Horšie to bolo s mojou nohou, ktorú pekne volám „zviera“. No, tá druhá je „kráska“ a to z jednoduchých príčin: tá pravá má kŕčové žily, tá ľavá nie. Tá pravá v tehu zvykne bolieť, po pôrode sa však všetko stratí a fungujem ako rybička. Lenže teraz moje závratne nadobudnuté kilečká zapracovali – plus to, že oná výhovorka o „postvianočných“ kilách nebola len výhovorkou... niečo na mne nalepené zo zimy ostalo a chudnúť sa mi nechcelo ani trochu. Jednoducho: sedem kíl navyše urobilo svoje a ja som prestávala vládať chodiť. Hlavne, keď bolo treba pokupovať veci na skautský tábor pre deti a žiaľ, po obchode sa autom chodiť nedá, do košíka sa nevleziem... (Bolo by to inak zaujímavé, len neviem, akú má nosnosť... aj tie pohľady by som prežila). Taxa bola jasná: štvrťhodina pohybu a potom minimálne rovnaký čas kľudu – v sede, ideálne poležiačky, noha hore.

Pri mojej vrtuľovej povahe, kedy som frčala od rána do večera a nebola k zastaveniu, nič moc. Ale – nakoniec som si povedala: však už dlho túžiš po tom, aby si si oddýchla. Motor mojej povahy síce vrčal a točil sa naprázdno... lebo zastaviť sa nejde len tak naraz.

A tak sa učím nerobiť nič. Ležať, spať, čítať.

Počúvať deti. Dívať sa na ne, ako sa hrajú, rozprávajú, ako vymýšľajú, ba aj ako sa vadia. A učia sa aj oni: že mama už nerobí full servis. Že teraz potrebujem ja ich. A čuduj sa svete: veci fungujú síce pomalšie a nie celkom dokonale, ale dá sa. Všetko im síce nereže a nie vždy je doma u nich ochota, ale – možno toto je ten pravý okamih a dobrý dôvod, aby som konečne bola viac odbremenená od domácnosti. Môj drahý to iba kvituje.

Obojstranná náklonnosť

Zamilovanosť našich detí a tatina do bábätka narastá geometrickým radom, asi s každým mojím pribúdajúcim dekom. Ráno, na obed, večer... cestou do kuchyne a v kúpelni. Vonku, v kostole, na vychádzke. Všade padá tá istá otázka: Ako sa má bobánek? Čo robí? Vydržia neuveriteľne dlho sedieť, hladkať bruško, prihovárať sa mu a čakať, ako sa ten náš zázrak dogúľa na stranu, odkiaľ počuje hlasy.

Jedného dňa im púšťam vývoj dieťatka v brušku naživo.

Sedia pri počítači a hltajú to. V knižke je to iné, ako vidieť takto ozajstné dieťatko, ako sa hýbe, teší, kopčí... „Toto robí aj náš bobánek?“ pýta sa so zatajeným dychom náš terajší benjamín. Päťročné oči sú naplnené nadšením.

A drobec im tie prejavy odpláca neuveriteľne. Ešte len počuje hlasy a smiech, už sa mrví a kopčí. Nehovoriac o príťažlivosti bez ohľadu na stenu bruška medzi tatom a ním. Občas sa smejem, že budem žiarliť. Na druhej strane ma ten nádherný vzťah najväčšieho a najmenšieho fascinuje. Zo srdca si želám, aby taký ostal vždy. Aby raz bol bobánek oporou a láskavou pomocnou rukou svojmu otcovi. Keď bude mať 18, jeho otec bude už starý. Bude to prekážať?

Má takáto láska vekové parametre?

Ja verím, že nie... vidím aj v našej širšej rodine, že to funguje... nakoniec, spolužiaci mojej lásky ženia deti alebo sa druhý raz ženia, stvárajú hlúposti primerané veku päťdesiatnikov... ja mu tvrdím, že ostane dlho mladý nielen kvôli svojej mladej manželke. A všetko toto mi robí neuveriteľne dobre. Nech si kŕčové žily robia čo chcú.

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 4.7 z 5. Celkom 25 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.
Najčítanejšie
Komentáre k článku
Naše meno napísané 15.09.2011 07:20

A nepísala to náhodou TÁ matka z auparku?

Karin napísané 13.09.2011 23:04

A nenapisala to nahodou pani Sliepočková?

LindaN napísané 13.09.2011 17:41

nepísala to náhodou pani Kohutiarová

Misa napísané 25.10.2011 18:52

A ze ja tu tiez sipim istu podobnost :-) Zeby cisto nahodnu? :-)

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised





Tehotenský kalendár
Náš TIP
Komentáre k článku
Naše meno napísané 15.09.2011 07:20

A nepísala to náhodou TÁ matka z auparku?

Karin napísané 13.09.2011 23:04

A nenapisala to nahodou pani Sliepočková?

LindaN napísané 13.09.2011 17:41

nepísala to náhodou pani Kohutiarová

Misa napísané 25.10.2011 18:52

A ze ja tu tiez sipim istu podobnost :-) Zeby cisto nahodnu? :-)

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised