Príbeh tehule v 40-tke – diel ôsmy

Tak, a je to tu. Som ťažká a riadne už nemotorná, čo pri mojej vrtuľovej povahe a vnútornému motoru bez bŕzd je trošku ťažké prijať. Už nezabúdam, že sa nemám zohnúť, lebo sa už jednoducho neviem – zastavia ma predné parametre, ktoré riadne presahujú aj tie moje bohatierske horné.

Stávková kancelária

Minimálne tri týždne ma všetci na ulici posielajú už rodiť. Moje bruško sa im zdá byť neuveriteľne veľké. Dobre sa na tom smejem, ja ho cítim, len keď šľapem hore schodami v škôlke za Vojtíškom. To už teda fučím, fakt. Porovnávanie mojich parametrov sa však nekončí. Kolegyne si myslia, že vyzerám akurát a v dobrom mi závidia. Aj tí, čo som mnou odkrútili tie predchádzajúce tehu, sú v pohode – to som predsa ja, vždy s patrične veľkým balónikom vpredu… tiež so smiechom spomínam na švagrinú, ktorá šla rodiť a ja za slobodna v tom čase som bola okrúhlejšia (hm, nie z tehotenstva, ale ako hovorila moja mama z dobrého života) ako ona.

Chlapec – dievča – chlapec – dievča…

Ešte viac ma zabáva pouličná stávková kancelária. Rozhodli sme sa totiž o pohlaví nášho drobca mlčať, hoci teda náš dr. to vyklopil hneď a potom ešte trikrát aj bez opýtania sa. O tom, čo údajne je v brušku, vieme len ja a môj drahý, darmo nás ktokoľvek naťahuje. A tak sa to opakuje každý deň rovnako…  „Ja tipujem, že tam je Jonatán…“ „Nie, nie, nech je to Johanka, Jonatán je také divné meno…“

Dôvody sú aj iné: vraj nech máme dievčatko, keď je chlapcov viac…  Ešte viac ma dostáva toto stávkovanie v spojení s tvarom či veľkosťou bobánkovho momentálneho kráľovstva. „Máš ho veľmi veľké… to bude chlapec.“ „Nie, to je také zvláštne bruško… to bude baba“. Kde na to tí ľudia chodia!? Indície nie sú len podľa tvaru bruška, ale vraj aj podľa pleti… máš ju teraz peknú, to bude chlapec. Útrpne spomínam na posledné tehu, kedy som bola dovyhadzovaná celý čas od korienkov vlasov až po záhyby na sedacej časti tela a veru to nebolo nič moc… podľa týchto parametrov sa mala narodiť Pavlína… miesto toho prišiel Vojtíšek. A veľkosť bruška? Ach… váha najmenšej našej ratolesti na pôrodnej sále bola takmer 3500 g. Všetci ostatní vážili a merali len a len viac.

Čo ti chýba?

Nad jednou vecou ale žasnem. Z výbavičky po poslednom drobcovi mi toho neostalo veľa. Keď som si minulý týždeň kontrolovala podľa odporučeného zoznamu vecičky pre bobánka, chýba mi už len pár drobností. Zastavujú ma kamošky a pýtajú sa: čo ti ešte chýba?

A tak som si tento týždeň našla v skrinke plátenné vyžehlené čistulinké plienky, kolotoč nad postieľku, odsávačku hlienu a nádherné štrikované ponožtičky. Vďaka, Aďka… tie mi urobili radosť, kde sú tie moje haldy hačkovaných a štrikovaných, vie už len Pán Boh.

Rovnako ako aj to, kde je môj krásny zimný fusak… miesto toho mi mama strčila do ruky peniaze a kázala mi kúpiť si druhý. Mám ho, rovnako ako fúru vecí z dobrého sekáča a som z neho unesená. Mama mi dokonca šije krásne malé čiapočky zo zvyškov úpletu.

Zajtra príde postieľka a moja takmer stratená odsávačka na materské mliečko od kamošky, o ktorej som tiež netušila, kde vlastne je. Postieľka si ale počká v pivnici, bábätko bude spávať so mnou… už som teda dosť pohodlná na to, aby som vstávala v noci a nevedela, kam som položila po dojčení dieťa. Takto je to podstatne lepšie.

Ešte keby tak ku mne závratne došli nejaké tie perinky… pôvodne ich bolo dvanásť… nenávidela som ich žehlenie, ale dve by teraz bodli. A poštolky si zas kúpim len jedny. Použila som ich pri poslednom len 2x – vždy, keď sme šli na kontrolu koxí, aby pani doktorku ortopedičku neporazilo…   nohy sme mali ako srnky raz dva. Ešte dať do poriadku náš rodový kočík…

… a … nabehlo mi kolostrum… !!!

Bléééé….

Nie sú všetky veci úžasné. To je fakt, aj keď radostí prevažuje. „Mami, už toľko nepriberaj,“ prosila ma pred týždňom Mária. Keby som to tak vedela… ďalšie dve kilá pribudli len taký fukot a ja neviem, z čoho. Záha funguje. Nemusela by.

Cítim kostrč, ako sa drobec posúva dolu. A občas aj pípnem, keď začne cvičiť a tlačí – našťastie sú to len chabé pokusy, nie kontrakcie. A neteší ma, že zas sme kdesi kúpili strepkokoka dolu… a tak preležím tesne pred pôrodom zas s infúzkou.

A neteší ma, že na Slovensku je byrokracia v takom úžasnom rozkvete: naša stavba stojí na papieroch, dohadovaní sa s bankou o hypotéke a iných „očarujúcich“ záležitostiach, ktoré bežný človek obchádza ako mor a kým nemusí, tak sa s nimi neráči… Ale v rámci racionálneho uvažovania – idealizmus už vypršal – dúfame, že v lete je ideálny čas na sťahovanie. No nie?

A ešte tak premýšľam nad tým, čo mi povedala kamoška tento týždeň. Nevideli sme sa dlho… a ona zahlási tak zvláštne, dobre som si všimla, ako to z nej liezlo ako z chlpatej deky, aby sa ma veľmi nedotklo: „Tak predsa si tehotná… a sa ti ešte chcelo… hm, to je také čudné…“

Je niečo čudné tešiť sa na vlastné dieťa a vychutnať si každý deň s ním, rozprávať sa, objímať ho už teraz, smiať sa s ním, občas ho vyhrešiť – tak jemne… „bobeš, netlač ma, prosím, tou nohou pod rebrom, bolí to…“?

Ja, teda my, sa predsa teba, bobánek, nevieme už dočkať!