Príbeh tehule v 40-tke – diel deviaty

Majdalenka Apolenka 5

Stojím pred finišom a ani sa to nezdá, že už nemám ako počítať mesiace – leda tie, čo sú za mnou so všetkým všudy. Počítam dni a hoci ich ubúda, som pokojná. Vnútorná radosť z toho, že čoskoro budem držať toho nášho malého kopkoša v náručí, je neuveriteľná napriek všetkému.

A tak sa už len gúľam

Fázu posledných týždňov pred pôrodom, hodinou „H“ a okamihom „O“ asi preskákala každá tehula. Už sa ťažko pohybujem pešo, ani nie tak kvôli nohám, ako kvôli váhe drobčeka, ktorý už je riadne zosunutý dole a dáva mi to patrične pocítiť. Ostáva už len chôdza na krátke trate a vozenie sa autom. Ani to nezaručuje, že bobánek nezačne „branné cvičenie“, bežne to robí z ničoho nič aj v kľudovom stave. Najhoršie sú schody, a myslela som, že najhoršie sú len tie na prvé poschodie škôlky, kam vodím každé ráno Vojtíška. Vyjsť ich je fuška, a tak sa napriek svojej vrtuľovej povahe učím brzdiť a prechádzať sa. Horšie bolo, keď sa pokazil výťah a ja som chtiac-nechtiac musela vyfučať šesť poschodí hore… Alebo včera, keď nám na kontrole v mestečku vedľa u lekárky s Annou zdrhol autobus, druhý vynechal a na tretí sme si pekne „posečkali“ v stoji, v zime, lebo si nebolo kde sadnúť. Nevládala som ani jesť… a padla som do ríše hajaja, totálne zmožená všetkými faktormi.

Zírám

Fakt. Veci, ktoré ma kedysi trápili, ani neviem, že sú. Kde sú tie moje strašidelné varixy, nevie povedať ani môj gynekológ. Jednoducho sa stiahli, napriek pribudnutým kilám, a nebolia! Napriek tomu, že som odmietla lieky a nevzala som ani tabletku, ani len bylinkový čaj. Mám sama zo seba radosť, že napriek tlaku som to ustála a našla som spôsob, ako prežiť aj bez chémie a v pohode pre nás oboch. Pribrzdiť, vyložiť nohy a nechať sa šetriť sa oplatilo – napriek tomu, že mám doma kôpky prádla v rôznom štádiu nevyhnutnosti od prania cez skladanie, žehlenie, obšívanie a rozposielanie na iné adresy.

Potichu sa teším z toho, že prvé tehotenstvo som nemala trápenie so žiadnou virózou, ani s candidou, ani ničím podobným, čo vie pekne otráviť čas čakania.

Zírám tiež z toho, akým spôsobom sa mi pozbierala postrácaná výbavička… Nie je celá, mnoho vecí mám iných, mnoho aj nových. Najviac ma dostala kamoška, keď z ničoho nič prikvitla s vrátenou postieľkou, ktorú ktovie, či použijeme, lebo teraz sa do bytu nezmestí. Ale zrazu vytiahla nielen krásnu zelenú teplú súpravičku ešte po Vojtíškovi, ale aj … staré, vyše 15 rokov existujúce prvé šaškové tričko nášho najstaršieho… presne si pamätám, ako sme ho nadšene spolu s dupajdami, ktoré už dožili svoj život, kupovali s drahým vo Viedni ešte pred pôrodom. Natiahnuť ho na neho by bol vtip: už má vyše 170 centi a príslušné kilá k tomu… je to vôbec pravda? Veď to bolo len prednedávnom… „Mami, nechaj to…“ s úsmevom ma krotil Filip, keď som v záchvate nostalgie a smiechu priložila to mini tričko na jeho hruď. Nadôvažok ma znovu zastavila teta z nášho kostolíka: že mám výbavičku po jej vnúčikovi vrátane topánok vytriedenú, vypratú vo veľkej krabici, nech si prídem… že sú tam veci až do 5 rokov. Včera sa zázračne našla moja nádherná zavinovačka, čo mi šila mama… dva mesiace nebolo po nej stopy…

Mama, buď pripravená!

Poradne sa zhustili a zhustili sa aj informácie. Prvý týždeň posledného mesiaca sme už zapracovali na otvorení bránky, a ja zas presne viem, kedy a kde to bolo. Uff, dobrá práca, drobček! Ďalší týždeň sme už posunuli hranicu na 3-4 centi. Vraj normálne posiela ženy v tomto stave už rodiť, hovorí môj lekár. Ale ja? „Máte lenivú maternicu, zrejme po toľkých pôrodoch, budeme čakať…“ Však dobre, aj tak sa smejem. Lenivú maternicu mám od prvého pôrodu, vidím to skôr ako genetickú predispozíciu, ani jedno naše dieťa – okrem Márie, ktorú sme nejako vysáčkovali skôr neprirodzene zo strachu a čo dodnes banujem –  neprišlo na svet v termíne, ale pekne dlho po ňom. Nakoniec, aj s Vojtíškom som behala tri týždne s 5 cm dierou na bránke… a nič. Teraz to už predsa len cítim, moja kostrička už má toho za sebou dosť a bobánek je veľký a ťažký. Takže často sa uprostred chôdze či práce posadím alebo si rovno ľahnem. Jednoducho to inak nejde.

Zbaľte si veci do pôrodnice, nikdy neviete, kedy to príde… povedal mi Dr. Tak som sa zbalila. Jediné, čo rebelsky nemám a uvidím, čo z toho bude (na stránke pôrodnice to aj tak uviedli ako nepovinné) sú žiletky a klystír. Nežiada sa mi, nakoniec, žiadny problém to nebol ani pri rýchlovkovom pôrode s Annou, kedy na to jednoducho nebol čas – a všetci sme prežili bez ujmy. Špekulujem aj nad ambulatným pôrodom, hoci, keby bolo podľa môjho drahého, rodíme doma. Horšie je, že po takej dlhej prestávke v dojčení sa moje prsia a hlavne bradavky tvária ako keby som bola prvorodička a bolia. Tak nič, v sprche aj mimo nej cvičíme znovu tie isté ťahy, aké prídu s bobánkovou pusou a tvrdými ďasienkami.

Medzitým sprevádzam kamošky, čo rodia jedna po druhej. Aj v tomto besnom stave lekárskom porodila v pokoji v Trstenej obrovského chlapa jedna z nich. Akurát ako vždy sme riešili dojčenie, kedy už na druhý deň od nej chceli hyperprodukciu mlieka.  Vyhrali sme, mliečko nabehlo napriek hrozbe dokrmovania, bez akéhokoľvek povzbudzovania personálu a pozitívneho prístupu. Druhá porodila včera, vraj aby som rodila s epidurálom, že je to ako v telke pozerať svoj vlastný pôrod. Tak na toto ma nik nenahovorí. Môj organizmus bol postavený tak, že môžem rodiť ako hruška do nemoty – veľa vydrží a rýchlo sa zotaví. A ja si svoje pôrody viem pekne vychutnať. Do bodky.

A kedy to príde? To je jedno. Ja si počkám. Nakoniec, už máme pozvánku na vianočný večierok a aj objednané lístky na silvestrovskú zábavu. V krajnom prípade ma odvezú do pôrodnice rovno odtiaľ. Alebo – ako mi povedal lekár – tam pôjdem rovno s dieťaťom… 

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (17 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. pripájam sa ku gratulácii. aj ja budem mať 40 a mám krásnu

    a zdravú 4 týždňovú bambuľku.

    veľa zdravíčka bábätku a radosti maminke….všetko naj….

Pridaj komentár