Nevieme sa zhodnúť na mene pre bábätko

Vybrať meno pre prvé dieťa je ohromne ťažká záležitosť.

A keď ide o prvé vnúča z každej strany, je to úplne na mašľu. Okamžite, ako som videla pozitívny tehotenský test, vedela som, že to bude boj.

Nakoniec, meno bude dieťa nosiť celý život. Bude ho vravieť v prvej triede pred kamarátmi, bude ho opakovať, keď sa zoznámi s prvým frajerom, na pracovnom pohovore aj v banke pri vybavovaní úveru.

Každý má svoj názor

Vedela som, že to meno musí byť výnimočné. Nie príliš dlhé, nie príliš krátke, nie príliš neobvyklé, nie príliš nudné, obyčajné, exotické, nevysloviteľné, nezapamätateľné. Obrovská dilema. 

Hneď po prevzatí tehotenskej knižky sme doma otvorili kalendár a začali sa zvady. V chlapcovi sme mali jasno. Ak sa narodí syn, bude to Marek. Ale dievča?

Ja som navrhla Annu (ako Anna zo Zeleného domu), Stelu, Nelu, Viktóriu, Natáliu a Agátu.

Môj muž, že nie. Anna bola prababka, ktorej sa ako decko bál. Stela je dcéra jeho sesternice, ktorá mu na svadbe obliala košeľu. Nela je ako Ela a Ela sa volá polovica bytovky. Ostatné sa mu proste nepáčili.

„Dobre, tak čo navrhuješ?“ pýtam sa ho. 

Môjmu mužovi sa páčili najobyčajnejšie mená na svete: Janka, Danka, Zuzka, Zdenka, Mária a Martina. 

„Samé hrozné mená,“ vravím mu. A v duchu som už videla, že mu to ani náhodou nedovolím. 

Samozrejme, nebola by to rodina, keby sa do toho nezaplietla. Mama ma nahovárala na Emu, lebo sa tak volá aj vnučka jej kolegyne a je strašne zlatá. Sestre sa páčila Lujza, čo som okamžite stopla.

Švagrovci majú samých synov, takže okamžite zhodnotili, že keby mali možnosť, bola by to Karolínka. Na chvíľku ma na to meno namotali, ale muž ma okamžite zrušil.

Nechcel také meno, z ktorého sa dá spraviť chalanské. Svokrovci ma len prosili, aby to nebolo nič poangličtené.

Hľadá sa inšpirácia

Keď sa ukázalo, že jeden druhým nepohneme, rozhodli sme sa hľadať inšpiráciu okolo seba. V piatom mesiaci, keď nám pohlavie definitívne potvrdili, sme sa vybrali na dovolenku.

Celý týždeň v Tatrách sme trávili odpočúvaním rodičov, ktorí okrikovali svoje deti, či nás niečo nezaujme.

„Čo povieš na Kamilu?“ pýta sa manžel.

„Prosím ťa, ako ti to napadlo. Také meno už dnes nikto dieťaťu nedáva.“

„Práve tak mama nazvala tamto dieťa.“

„Fakt? Chúďa to je hrozné. Počuj, ale tamto dievčatko v ružovom sa volá Margaréta. Bývajú u nás v hoteli.“

„Margaréta je normálne meno?“

„Áno, a volali by sme ju Gréta. Nie je to pekné?“

„Nie,“ odpovie manžel stroho.

Strávili by sme takto ešte dlhý čas, keby k nám vo výťahu posledný deň dovolenky nevbehlo roztomilé dievčatko. Len tak – tak ho dobehla mama. Dievča sa na nás usmialo štrbavým úsmevom a zatočilo sa v sukničke. 

Jeho mama len pokrútila hlavou: „Sofia, nesmieš mi takto utekať! Čo keby som dobehnúť do výťahu, a ty si by si sa vozila hore – dole?“

Dievča sa bezstarostne zasmialo, pokrčilo ramienkami a my s manželom sme sa pozreli na seba. Sofia, to je ono!

Človek mieni, Pán Boh mení

Posledné dno pred pôrodom som musela stráviť v pôrodnici.

Žiaľ v tom čase ochorela aj naša milovaná starká, ktorú som kvôli komplikáciám nemohla ísť ani pozrieť. Lekári nás upozornili, že situácia je vážna.

A tak sme s mužom doslova hodinu pred pôrodom rozhodli odložiť naše dovolenkové meno pre dcérku a dať jej také, ktorým by sme prejavili vďaku a lásku našej starkej Júlii.

Meno Sofia som si zamilovala, ale v tej chvíli vedela, že robím dobre.

Naša Julinka sa narodila zdravá a krásna, čo bolo nakoniec dôležitejšie než dokonalé meno. Meno sa jej perfektne hodilo.

Starkej sme malú hneď odfotili a manžel bežal fotku vyvolať, aby jej ju odniesol do nemocnice. A povedal jej, koho meno bude malá nosiť.

Starká nás o pár dní opustila, ale jej pamiatka tu ostala s nami, aj vďaka menu našej Júlie.

A Sofia? Nuž ani na to sme nezabudli a o pár mesiacov si jednu malú Sofinku prinesieme z pôrodnice domov. A tentokrát okolo mena neboli žiadne zvady.