Myslela som si, že bábätko z umelého oplodnenia nemôže mať vadu, že je dokonalé

Sandra 1

Tento príbeh píšem na terase. Rozmýšľam, či existuje niečo ako Boh, vesmír, či má každý svoj osud vopred určený alebo sme si sami strojcami svojho šťastia. Je všetko, ako má byť? Alebo si len každý v živote raz vytiahne Čierneho Petra?

Volám sa Sandra. Mám 32 rokov. Už piaty rok mám úžasného partnera, krásny dom takmer v centre, najlepších rodičov na planéte a takisto priateľov, ktorí za mnou stoja v každej situácii.

Môj „pán božský“ má syna pubertiaka v striedavej starostlivosti. Máme sa radi. Všetci traja.

Asi po dva a pol roku krásneho vzťahu sme si povedali, že „si prestaneme dávať pozor“ a uvidíme, čo bude. Ja duchom stále 20-ka som si myslela, že pri prvom, druhom pokuse žena otehotnie, prečo by aj nemala. Veď vesmír je nám isto naklonený.

Keď príroda zlyháva, pomôžu lekári

Prešli mesiace, rok a ja som začala mať pocit, že TERAZ je čas urobiť to, nech to stojí, čo to stojí. Keďže mám kamarátky pôrodníčky, sestričky a zamestnankyne reprodukčných centier, povedali sme si, prečo to neskúsiť, keď medicína tak napreduje a keď príroda zlyháva. Pomôžu lekári.

Nebudem sa rozpisovať o začiatkoch, lieky, vitamíny, plánovanie sexu, dvakrát inseminácia, nič nevyšlo. Rozhodli sme pre umelé oplodnenie (IVF). Neboli žiadne argumenty, prečo nie, žiadne sektárske názory, presvedčenia, ako to má byť a nemá byť. Išli sme do toho naplno. Teda ja.

Každodenné pichanie injekcií do brucha, odber vajíčok, transfer… Človek si povie super, máme to v suchu, veď keď je to vopred oplodnené a centrum vezme nemálo peňazí, musí to vyjsť.

Negatívne

Po dvoch týždňoch odber krvi, čakanie, modlenie, prosenie všetkých hore, nech to vyjde… Nevyšlo. Krv negatívna. Bohužiaľ.

Prepadlo ma sklamanie, ale nakoľko mám pár kamarátok, ktorým vyšiel druhý, tretí, štvrtý pokus, neváhala som sa do toho pustiť znova. Opäť injekcie, lieky a účty, za ktoré som mohla žiť pol roka v Thajsku.

Podotýkam, že mám odmalička syndróm bieleho plášťa. Už len obyčajná návšteva alergológa na predpísanie liekov vo mne vyvolávala úzkosť, črevné problémy, dýchavičnosť a pocit na odpadnutie.

Bol február a ja, nadopovaná hormónmi ako kulturista pred výstavou, vybrala som sa na druhý embryotransfer. Opäť 2 týždne čakanie. Odber krvi. Výsledok pozitívny! Gratulujeme, budete mať bábätko!

Rozplakala som sa, a to neplačem ani pri Siedmom nebi.

Bude to ONA

Tehotenstvo prebiehalo v najlepšom poriadku, pár migrén, afty v ústach, ale inak ťažká pohoda. V 12. týždni na povinnom ultrazvuku bolo všetko ako z časopisu Mama a ja. Krásne, malé bábätko, čo má hlavu, telo, končatiny. Lekár povedal, že je to zrejme dievčatko. Naše vysnívané.

Tak nejako som tušila, že to bude ONA. Potichu som kúpila ružovú dečku, cumlík, malé body. Každá budúca mama vie, že sa tomu nedá zabrániť. Povera, nepovera.

Ostala som na PN-ke, pomaly som rozmýšľala, čo dáme do izbičky, ktorá nebola zariadená. Kúpila som, samozrejme, potajomky, balóny „it´s a girl“ a rozmýšľala som, akú peknú fotku si urobíme a dáme na Facebook, to sa predsa patrí. Nech to vie celý svet. Nech nazbierame lajky a nech sa ľudia tešia s nami.

Tripple testy

V 16. týždni ide každá mamička na tripple testy. Odoberú krv zadajú hodnoty do počítača a ten štatisticky vyhodnotí možné riziko vrodenej vady. Down, rázštepy, atď. V duchu si hovorím, veď predsa embryo umelo vytvorené nemôže mať žiadnu vadu, je dokonalé.

Po 2 týždňoch telefonát z gynekológie: tripple testy vyšli pozitívne. Možnosť rizika rázštepu viac ako 1:2. Otváram google, modrého koníka, články od zúfalých čakateliek.

Pohoda, je to len riziko, žiadne fakty, proste vychádzajú falošne pozitívne… Nič ma nerozhodí, veď predsa naša dievka nemôže mať rázštep, a ak by mala, bolo by to vidno už na prvom ultrazvuku.

Ako neštudovaná MUDr. otváram fotky z prvého USG a ako lekár Google žiadnu vadu nevidím. Všetko bude dobré.

Vraj žena cíti, že sa niečo deje

Pre istotu sa objednávam na USG skôr ako v 20. týždni. K špecialistovi na vývojové, genetické a iné vady. Ležím, som vnútorne presvedčená, že mojej dievčinke nemôže byť nič.

Vraj žena cíti, keď sa niečo deje. Možno. Moje pudy, názor a presvedčenie bolo ovplyvnené hormónmi. Možno len absenciou nikotínu. Možno som len tak veľmi chcela, nech je zdravá.

Nebola.

Nebolo o čom rozmýšľať

Diagnóza jasná na prvý pohľad aj mne. Aj každému, kto len trošku vie, ako má bábätko na USG vyzerať. Rozsiahly rázštep chrbtice a hydrocefalus. Genitál – mužský. Rozmýšľať nebolo o čom.

Po návšteve ďalšieho špecialistu, ktorý diagnózu potvrdil, sa dni tiahli ako mesiace. Myslela som si, že svet sa zastavil, že je koniec. Všetko stíchlo a mne ostalo v srdci prázdno.

Čakanie na koniec

Popravde, tak veľmi, ako som chcela byť tehotná, tak veľmi som teraz chcela, nech sa to skončí. Čím skôr.

To som ešte nevedela, čo ma čaká. Že návšteva alergológa, injekcie do brucha, neboli to najhoršie, čo ma v zdravotníctve stretlo.

Musela som svoje bábätko porodiť. Pôrodom, ktorý nemal nič spoločné s prírodou. Pôrod, ktorý vyvolali liekmi.

Ukrutná bolesť. Fyzická, psychická, taká, ktorú môže pochopiť len matka, ktorá to zažila, nie matka, ktorá si po tej bolesti domov odniesla krásne zdravé bábätko. Matka, ktorá sa musela rozhodnúť. Matka, ktorá milovala niekoho, koho nikdy nevidela. Matka anjela.

Chlapček v ružovej deke

Porodila som 16. 6. v 19. týždni. Chlapčeka. Chlapčeka, ktorého čakala ružová deka. Chlapčeka bez mena. Nechcela som ho pochovať. Kúpila som červenú ružu a zasadila ju v záhrade. Bude tu s nami navždy. Bude v mojom srdci, duši a všade, kam sa pozriem.

Neviem, prečo Boh, vesmír, ktokoľvek iný, ľuďom do cesty posielajú takýto smútok a žiaľ. Nedáva to zmysel a odpoveď „tak to malo byť“ pre mňa nie je odpoveďou.

Možno stačí menej chcieť a nechať všetko na prírodu. Verím, že každý nový deň ma naučí narábať s emóciami, myšlienkami, želaniami. A že na konci dúhy ma moje bábätko ešte len čaká.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (51 hlasov, priemerne: 4,40 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. Ahoj. Tiež sa nám nedarilo otehotnieť, tak isto sme absolvovali insemináciu, ktorá nevyšla až nakoniec sme išli na umelé oplodnenie. Nakoniec radosť dve čističky na teste, kontrolné odbery tiež potvrdili tehotenstvo. No žiaľ, som takto pred rokom musela ísť na umelé prerušenie tehotenstva v 21. týždni – tak isto som musela porodiť, pretože plod po IVF mal závažnú vývojovú chybu. Teraz som tehotná tiež po IVF ale už sme si dávali robiť embrijám genetické testy, o tejto možnosti sme predtým nevedeli. Ja viem,ako strata babätka veľmi bolí, ale si úžasná veľmi,veľmi silná žena-bohyňa. Tak to nevzdájte ❤️

Pridaj komentár