Moje prvé dieťa nikdy nespoznám

austin 14

Smutno je mi, smutno je mi, na ten smutek není lék…

Už je to osem rokov, čo som prvý krát pozerala na dve čiarky na tehotenskom teste. Napriek tomu, že reakcie nastávajúceho otca neboli isté , vnútorne som si bola úplne istá – teším sa!

Tešila som sa presne šestnásť týždňov. Posledné dva už tak naplno, pretože sme predsa zvládli prvý trimester. Potom prišlo krvácanie, nemocnica, bolesť, smútok, prázdno.

Plakala som pár týždňov nahlas, pár rokov vo vnútri.

Prečo o tom vôbec píšem?

Som tu, o osem rokov staršia, o dve deti bohatšia. Ten mladší dnes ráno, vyberajúc si oblečenie na vianočnú besiedku, spokojne zahlásil: „pozri mami, aký som fešššák!“ (učí sa sykavky, to š je neprepísateľné). A celý hrdý odkráčal v košeli.

A je! (Teda fešák samozrejme.)

Len mne je tak nejak odrazu smutno na duši, tak ako mi bolo smutno vždy počas prvého trimestra každého z mojich nasledujúcich tehotenstiev. Chápte ma, už to nebolí (tie fázy prišli a dnes prekvapene zisťujem, že už odišli). Zostal len smútok.

Moje prvé dieťa nikdy nespoznám, neobjímem, ono neobjíme mňa…

Viem, že mi bolo požehnané, že môžem mať ďalšie deti. Keď sa ma niekto pýta, koľko detí mám, vravím dve, ale vlastne boli tri.

Dnes už ma nebolí pohľad na iné teho-bruško, vnútorne rozvažujem, či ešte pokúšať osud a snažiť sa mať bábo ešte raz (meno už má a chalani strašne chcú sestričku, strašne).

A v chvíľach, ako je táto, keď zostal čas v každodennom zhone trochu premýšľať, pýtam sa tichej pošty, či aj iné mamy to majú takto.

Či ten smútok (vo všetkej radosti) žijú tiež?

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (53 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. Ahojte,

    ďakujem za článok aj všetkým za zdieľanie Vašich pocitov…

    Aj ja som túto udalosť prežila. Mám 5 zdravých žijúcich detí, vďaka Bohu. A okrem nich 1 anjelika, práve pred cca mesiacom by sa narodil (jeho vývoj sa zastavil v 13.týždni, zistilo sa to ultrazvukom až v 20., nemala som žiadne príznaky len nejaké zlé tušenie v sebe). Modlím sa za všetky mamy, aby mali silu odovzdať seba, dieťatko aj manžela, celú rodinu Bohu – verte, takto sa dá ľahšie zvládať aj obdobie po strate dieťatka, na ktoré ste sa tešili.

    A tiež verím, že raz sa všetci spolu stretneme.

  2. Maju to aj ine mamy takto a je nas vela. (Podla ohlasov a aj podla statistik). Je to napisane tak krasne dojimavo vystizne.

    Tiez mam za sebou vsetky tieto fazy, a tiez rozmyslame, ci sa do buducna este pokusat o bejby. Mame dve a tehotenstvo medzi nimi bolo neuspesne. Som rada, ze ked sa mi „to“ stalo, tak sme sa uz mali z koho tesit (z vtedy dvojrocneho syna). A zaroven som rada, ze tu bolest mi zahojila mladsia dcerka. Aj ked tehotenstvo s nou bolo vyslobene „prebáte“.

    Manzel sa velmi cudoval, ked som mu asi rok a pol po potrate poedala, ze nepresiel den, kedy by som na to nemylsela. On sa od toho dokazal odputat skor, aj ked aj jeho to velmi zasiahlo. My zeny to vsak prezivame inak…

  3. asi každa z nas nikdy nezabudne na to svoje dietatko tie prvotne emocie radosti a neskor zufastva zo straty prejdu no bolest a spomienka zostanu navzdy.

  4. Napisane krasne asi vsetkym maminkam zduse,ktore nieco take prezili…tiez bola bolest dlha a stale na to myslim ako sme prisli o prve babatenko,ci skor nasu fazulku vo chvili,ked sme sa najviac tesili….bola to rana…nastastie nam panbozko doprial este dve deticky,krasne dcerky,myslim si,ze to prve bol chlapcek a teraz je nasim anjelikom straznym…starsia dcerka vie,ze tam hore mame Samka,ktory nas strazi…velmi tuzim este po dalsom dietatku,keby to bol tak chlapcek,mala by som pocit,ze sa nam tam zhora vratil…

  5. Ahojte, ja som sice este o babatko neprisla, ale prave som v 7.tyzdni tehotenstva a ked si pomyslim,co vsetko sa moze este stat, tak ci sa radovat alebo…. a navyse obcas mam take silne bolesti,ze mam pocit, ze o to babatko pridem. Ale inak vsetky vas obdivujem, pretoze aj po strate ste dokazali mat dalsie deticky, no neviem si to ani predstavit…..Ale pri citani vasich prispevkov mi vyhrkli slzy, musi to byt fakt nieco strasne…..

  6. krásny článok. aj ja to nejak takto cítim. vzdy ma pichne pri srdci ked sa ma niekto pyta kolko mam deti. a ja nemozem vzdy povedat kolko. jednoducho sa to nehodi. prve som potratila, druhe zomrelo skoro po narodeni, potom sa nam narodili dve zdrave a krasne deti, chceli sme dalsie a znova som potratila…. nakoniec sa to ale podarilo a mame ho.mam vycitky voci svojim anjelikom , ked poviem kolko mam deti, ludia nechcu pocuvat taketo veci. a najviac boli ked mi povedia blizki… ved si porodila tri deti. boli to. preco je to tak?preco sa zabudne na mrtve dieta?

  7. Pri čítaní týchto riadkov mi stekali po tvári slzy. Aj ja som prišla o dieťatko. Bolo by to naše prvé. Už je to rok a pol, čo je v nebíčku, ale stále to bolí a nikdy nezabudnem, že to mala byť moja prvorodená dcérka. Ale Pán nám požehnal druhú dcérku, za ktorú mu stále budem vďačná. Keď pozriem na našu dcérku, tak sa pýtam, ako by vyzerala naša prvorodená, ako jej je …. Nikdy na ňu nezabudnem a stále bude mať svoje miesto v mojom srdci.

  8. Prišla som o moje v poradí tretie dieťatko.Je mi smutno keď si pomyslím že tu mohlo byť s nami.Vždy keď má moja najstaršia dcérka narodeniny tak si spomínam aj na dieťatko ktoré malo v mojom brušku iba šesť týždňov ,no od prvého dňa som vedela že budem opäť mama.Nebolo nám dopriate.Ale po anjelikovi sa nám narodili ešte tri deti a keď tak pozerám každé je úplne iné a pritom sú tak podobné.

    No horšie v živote je keď sa vám stratí človek s ktorým ste vyrastali v jednej domácnosti,hrávali ste sa detské hry a ako dospelí ste si telefonovali ,písali a delili ste sa o svoje problémy a aj radosti.

    Mne tak zmizol môj 39 ročný brat.Je to už viac ako rok a pol Cry sú to druhé smutné Vianoce bez nášho Palka.Nevieme kde je ,čo robí,ako mu je,či mu niečo nechýba a veľmi veríme že ŽIJE.

    Prepáčte ,viem že som odbočila od témy,ale za mojím dieťatkom smútim ,ale za bratom plačem.

  9. Ja mam velky smutok v duši, o babätko sme prišli na začiatku 3.trimestra, bolo to naše prve dlho očakavane dieťatko.Velmi ťažko sa to prekonava,hlavne teraz cez sviatky,ked som myslela,že budu o to radostnejšie,citim velke prazdno…

    1. Ja som prišla o jedného anjelika, v poradí to malo byť moje druhé dieťa. Aj keď po ňom prišli ešte tri detičky, teraz pred dušičkami si naň intenzívne spomínam a cítim bolesť v duši. Už by malo 14 rokov, myslela som, že na to zabudnem, ale pravda je taká, že na svojho anjelika myslím stále viac a viac. Utešuje ma predstava, že raz, keď odíjdem z tohto sveta, ma bude na druhom brehu čakať moje dieťatko a ja TAM nebudem sama . Verím, že sa raz stretneme! Inák krásny článok a aj komentáre pod ním.

  10. Krasne napisane presne to, co citim aj ja. Ja som o dietatko prisla dvakrat, a aj ked mam uz dve deticky, ten smutok je stale niekde tam vo vnutri.

    Myslim, ze tam aj navzdy bude.

Pridaj komentár