Keď skončí tehotenstvo inak

Rebeca 1

Rada by som sa podelila o moje zážitky z mojich tehotenstiev a možno tak trošku odľahčila svoje spomienky. Pred 4 rokmi som zistila, že som tehotná. Aká radosť!

Začali sa objavovať tehotenské príznaky – zvracanie, nevoľnosť – mala som pocit, že to bábätko nemôže z ničoho rásť, pretože som všetko vyvracala. Ale všetko som prekonala a tešila som sa na bábo.

 

Nezvratné

Ale potom to prišlo – v 20. týždni na ultrazvuku lekárka zistila, že bábätko sa nevyvíja podľa plánu. Na ultrazvuku mi poukazovala, ako má zväčšenú hlavičku, naplnenú tekutinou, nevyvinuté končatiny, cysty na brušku.

Neviete si predstaviť, ako som sa cítila. Bolo to vo štvrtok a moja lekárka ma hneď na pondelok objednanala na špeciálny ultrazvuk. Prežila som uplakaný víkend. A v pondelok mi už potvrdili, čo som vedela. Dieťatko je poškodené a navyše už bolo aj mŕtve…

S plačom som sa šla dať hospitalizovať do nemocnice. Uložili ma diskrétne na samotku (za čo som bola vďačná). A potom som čakala na špeciálnu infúziu, nakoľko som bola v pokročilom štádiu tehotenstva, musela som rodiť prirodzene. Infúziu priviezli až na druhý deň!

Zobrali ma na „vzdycháreň“, kde ležali rodičky a čakali na pôrod. Nechápavo sa na mňa pozerali, čo tam robím s tak malým bruchom a uplakanými očami. V tom lekár zistil, že doviezli nesprávnu infúziu – čiže naspäť na izbu a zasa čakať…

Bolestivé čakanie

Dočkala som sa v utorok večer – okolo 17.hodiny, napichli ma už na izbe a sestrička odišla s tým, že keď budem cítiť kontrakcie, nech zazvoním. Zmocnila sa ma panika, nakoľko som vôbec netušila, ako také kontrakcie vyzerajú.

Držala som zvonček v rukách a čakala. Môj ošetrujúci lekár odišiel po službe domov a povedal, že ma majú odviezť na pôrodnú sálu. A tam sa začali neskutočné hodiny bolesti. Avšak veľmi ďakujem obetavým dvom sestričkám za ich pochopenie.

Od pol siedmej večer (kedy sa začali kontrakcie) do pol jedenástej som rodila svoje mŕtve bábätko. Podľa toho, ako sa pri pohľade naň sestričky odvrátili, vedela som, že muselo byť asi mŕtve dlhšie. Nevedeli mi ani povedať, či to bol chlapček alebo dievčatko… No a potom ma preložili na vzdycháreň, nech tam počkám do rána na „čistenie“.

 

Rany na duši sa hojili dlho.

Podstúpili sme s manželom genetické vyšetrenie – všetko bolo OK, a tak o necelý rok som pod srdcom nosila ďalšie bábätko. Keďže už som bola na rizikovom tehotenstve, lekárka ma prehliadala každé dva týždne, robila mi ultrazvuky, všetko bolo v najväčšom poriadku.

Až raz… z ničoho nič v noci ma prebudili už známe kontrakcie. Bola som v 26.týždni tehotenstva. Hneď sme šli na pohotovosť – lekár ma prehliadol a povedal, že som otvorená a že budem rodiť a že mu to je ľúto…

Opäť ma dali na pôrodný štól a čakali, kým sa otvorím úplne. Ráno prišiel do služby primár. Prehliadol ma a praskol plodovú vodu. Zistil, že som nebola vôbec otvorená, ale to som mala veľa plodovej vody a tá tlačila na kŕčok. A bolesti úplné prestali. Nepomohli ani infúzie.

Našťastie pán primár nariadil priniesť ultrazvuk (dodnes som mu neskutočné vďačná). Roztrhla sa mi placenta a ja som krvácala do brušnej dutiny. Do 10 minút som bola na sále a cisárskym rezom prišiel na svet môj synček. Bohužiaľ neprežil (mal 900g a 36cm).

Nádej zahmlieva strach

Teraz po dvoch rokoch stále hľadám silu na ďalšie tehotenstvo. Viem, že nie som sama, ktorej sa stalo niečo podobné, ale asi každá potrebujeme nájsť psychickú aj fyzickú silu na nový „boj“, pretože pre mňa to už nie je len radosť z čakania na bábätko, pre mňa je to obava z tehotenstva…

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (10 hlasov, priemerne: 3,80 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. Tak to je velmi smutny pribeh. Neviem si predstavit co musela jeho autorka prezit. Drzim palce a pevne verim ze raz objime svoje zdrave babatko.

Pridaj komentár