Ja ešte rodiť nechcem!

Niekedy si pripadám ako chronický rebel. Hlavne voči tým, ktorí majú slúžiť a pomáhať a nejako im táto podstatná vec uniká. Včera som sa vytočila znovu. A ako nad tým premýšľam, tým viac nechápem…

Zazvonil mi telefón. Pozriem, a už som sa tešila: kamoška, čo čaká štvrté, vedela som len to, že niekedy teraz majú termín. Tak reku už dobrá správička, čo majú a tak.

Lenže – príbeh bol o niečom inom.

Vysvitlo, že chodí k tomu istému gynekológovi, ako ja. Niečo som si s ním preskákala, lebo za niektorými vecami si jednoducho musí človek stáť. No a teraz to nebolo o inom: opuchnuté nohy, klasika, ktorá ju neobišla ani pri predchádzajúcich tehotenstvách, zdedená to záležitosť po jej mame.

Doteraz s tým nikdy problém nebol, hoci chodila k inému gynekológovi a tiež rodila u kadekoho. V knižke vraj začínajúci 38. týždeň, ona vie o tom, že je to týždeň menej. Rozsudok: v pondelok prídete na pôrod.

Kto vraj bude riskovať jej zničené obličky? Vybaví jej kolegyňu lekárku, lebo ktovie, či potom bude na sále taký  nejaký skúsený lekár… Nakoniec, každé dieťa v 38. týždni je už zrelé a schopné života, už tam vlastne nemusí byť… a… bla, bla, bla… jednoducho: profesionálny nátlak.

Nevedela som, či sa smiať a či plakať.

Čo je to len tak, vyhodiť dieťa von z bruška? Nemá náhodou každé svoj čas, kedy má ísť von, nie je každý deň v maternici preň dôležitý?

Ešte väčší vtip nastal, keď mi prezradila, že len pred pár dňami bola na kontrole u urológa, ktorý síce skonštatoval, že bábätko tlačí na mechúr, a tak opuchy sú veľké, ale keďže bielkoviny boli len nepatrne zvýšené, žiadny dôvod na paniku nevidel.

„Čo mám ale teraz urobiť? Ja rodiť nechcem ísť! Som presvedčená, že netreba, ešte je čas, nič vážne sa nedeje – ale ako mu to mám povedať?“

 

Otázka, ktorú asi rieši mnoho žien.

Môj názor – a to nielen ako mamy a ženy – bol jednoznačný: žiadny pôrod sa konať takýmto spôsobom a teraz nebude a nemá. Je v ohrození života ona alebo jej dieťa? „Cítiš sa na pôrod? Otváraš sa?“

Nie, necíti, otvorená je len na dva prsty! Dva prsty! Ja som chodila mesiac s piatimi…  si pomyslím a aj poviem. 

„Vieš ty čo – nechoď tam. Dám ti číslo na kamaráta gynekológa, je to zlatý človek, nech ti to povie on odborne, či máš alebo nie. A povie ti skutočnú pravdu.“

	Prečítajte si tiež príbeh: Hľadám pôrodnicu, zn. pre dospelých

Iný doktor, iný odborný názor

Doktor, veľmi ochotný, jej ponúkol, že keď chce, tak môže prísť k nemu a on jej vystaví potvrdenie, že na pôrod nie je teraz žiadny dôvod. A vysvetlil jej veci po lopate, bez strašenia. Má vysoký tlak? Nemá, skôr dosť nizky. Má rapídne zvýšené bielkoviny? Nemá…

Až posledným aspektom je opuch… v tomto štádiu už pomaly u každej tehule.  Žiadna strata obličiek nehrozí v tomto stave. Pokiaľ by stúpol tlak, tlakomer doma má, do nemocnice ani nie 5 minút – pešo.

Ukľudnila sa, i keď zvažovala, ako to lekárovi povie. Nejakú zázračnú formulku… že konzultovala aj s iným gynekológom. Povedala som jej, nech sa oprie o to, že je to jej rozhodnutie…

Koľko takých žien sa úplne spoľahne na lekára

Na jednej strane som rada, že bábätko dostane ešte čas… a rada aj tomu, že mamina je v pokoji… na druhej strane uvažujem:

koľko je takých žien, ktoré sa úplne spoliehajú na svojho lekára, ktoré síce tušia, že to nebude s kostolným riadom, ale majú strach protestovať, pýtať sa, konzultovať veci – alebo možno nemajú s kým? Koľko takýchto žien je len tu na Slovensku?

A ešte: kedy príde na Slovensku čas, že lekári nebudú brať tehotné ženy ako nesvojprávne, necítiace, nerozumejúce svojmu očakávaniu dieťaťa? Kedy prestanú rozhodovať o nás bez nás, bez nášho názoru na vec?

Kedy prestanú byť urazení, že si myslíme a chceme niečo iné, ako oni? Kedy nás prestanú strašiť neúplnými informáciami a povedia nám skutočnú pravdu a dajú nám priestor na slobodné rozhodnutie – bez tlaku, že rozhodnite sa hneď?

Kedy prestanú frfľať,

keď niečo odmietneme a kedy prestanú mať ironické, pichľavé poznámky o priveľmi emancipovaných ženách, čakajúcich len na domáci pôrod? Kedy nás budú brať ako rovnocenných partnerov pôrodu a budú nám skôr pomocou pri tomto zážitku sprevádzania a privádzania dieťatka na svet?

Kedy budú viac emocionálni, viac empatickí, viac ľudskí a menej tými dôležitými pánmi situácie, zneužívajúcimi svoje postavenie, vzdelanie, prax, odbornosť na to, že manipulujú so ženou z pozície istej moci práve v takomto stave?

Ja viem, že sú aj dobrí lekári a gynekológovia. Ale stále ich je málo. Preto ma to štve. A štve ma to už dlho – lebo prvý raz som rodila už dávno a veci sa nemenia. Štve ma to a asi nie som sama.