Iný kraj, iný mrav

Iný kraj, iný mrav, iná hrúbka tehotenskej knižky. Stačí si odbehnúť prežiť tehotenstvo na druhú stranu Dunaja a komparatívne štúdie môžu začať.

Žijeme síce v tom 21. storočí, harmonizujeme sa, približujeme sa na dotyk, samozrejme až na dane, deviatky a desiatky, a teda stierame rozdiely aj v rámci istých štandardov zdravotnej starostlivosti.

Pod tým chápte asi toľko, že keď sa vám kdekoľvek zapáli oko, nevyberú vám obličku. Dúfajme.

Shutterstock

Deti sa rodia všade

Pokiaľ ste v druhom stave, majte na pamäti, že deti sa rodia všade, len čo je pravda. Ale predchádza tomu deväť mesiacov skúšaných inou frekvenciou pichačiek do žily. To akože za odmenu v rámci rôznych povinných jázd vyšetrení.

Čím je toho viac, tým väčšia pravdepodobnosť, že vám opuchne mozog pri čakaní na správy, že všetka ta sondáž do hlbín tehotenskej duše šťastlivo dopadla. Na druhej strane, ak je vaša knižka tenšia ako jednovrstvový toaleťák, nemusí to vždy znamenať, že čo oko nevidí, to srdce nebolí. Aj nevedomosť môže ubíjať.

Moje morské tehotenstvo

Napríklad mne počas prvého tehotenstva, ktoré som si odgrcala v Chorvátsku, pustili žilou len raz a dosť. K výsledkom asi toľkoto. Potľapkali ma po pleci, že super, nemáš syfilis, a tým to haslo.

Nejako sa so mnou ani vo mne moc nepiplali. Veruže by som ťažko mohla napísať článok typu ďakujem, vaginálne vyšetrenie si neprosím. Všetok záujem môjho gynekológa Ivicu z ordinácie nad morským organom spľasol na mojich lícach.

Akonáhle mi prešmíroval brucho ultrazvukom, aby bábätku zobral miery, čo trvalo tak dvadsať sekúnd, už aj ma s dvoma bozkami a veľkými gratuláciami a ováciami, aký je on strašne spokojný, že sa to tak úžasne vyvíja, vyšupoval von na chodbu: “Vidimo se za mjesec dana.” A bolo.

Ani som sa ho nestihla spýtať, ako to vidí tento rok s úrodou olív, keďže u nás na ostrove všetky uschli. (Aby ste boli v obraze, Ivica medzi ordinačnými hodinami chodí hnojiť svoje olivovníky. Je dosť možné aj to, že do ordinácie si vlastne len tak pomimo odbieha a biely plášť má ako hobby).

Soft prístup: nepanikár!

Ako prvorodička, ktorá nemala šajnu, čo si so svojim načatým počatím počať, som si tento jeho soft prístup, že choď a odteraz viac nehreš a nestresuj sa, nevedela vychutnať. Častokrát mi napadlo, či to proti slovenským “tvrdým väzbám” stačí.

Totiž moje súputníčky z domoviny mali za rovnaký čas zväčšujúceho sa brucha z tehotenskej knižky výpravný román. A keď niektorá ostala doma sama s nohami na stole, nie preto, že by ju zrazu život omrzel, ale že sa otvárala, mala som sto chutí povedať Ivicovi, aby neostával iba pri bozkávaní. Len nech sa krásne mrkne, či už nerodím. Mäkkol mi však iba mozog, nie aj krčok.

Zásadný zlom, povedané slovníkom hokejistov, o 360 stupňov, prišiel s druhým tehotenstvom. To sa podarilo napasovať do mimosezónneho obdobia. Vtedy nás na ostrove okrem nepremávajúcich trajektov toho veľa nedrží a zdržujeme sa častejšie na slovenskom pomedzí. Prirodzene tak vyplynulo zo situácie, že miesto k Ivicovi pri morskom organe budem chodiť do ordinácie medzi rodnými panelákmi. To som však vtedy ešte netušila, že do tehotenskej knižky sa zapisujú okrem iného napríklad aj absenčky.

Moje slovenské absencie

Prvá sa mi ušla pri skríningu na Downa. Miesto výsledkov mi napísali do kolónky, že “pre pobyt v Chorvátsku neabsolvovala.” Pravda však bola taká, že “pre veľký pocit zbytočnosti nemala o to záujem.” Prečo by aj, keď som nad nejakými pofidérnymi číslami, ktoré samé o sebe nič neznamenajú, len ma teoreticky môžu vystrašiť na smrť a poslať absolvovať sériu ďalších debilných vyšetrení, nechcela uvažovať nad potratom?

Ďalšiu som obdržala pri teste na cukrovku. Už sme prechádzali rakúskymi hranicami, keď mi z nemocnice zavolali, či by som nemohla prísť tú odpornú sladkú žbrndu vypiť znova, lebo oni mi rozbili ampulky s mojou krvou. Ako som sa tak zadívala na modriny na prstoch po ihlách, povedala som mužovi, že môže pokračovať v jazde ďalej.

Lebo poisťovňa, lebo na Slovensku sa to tak robí

V niektorom týždni tehotenstva som tiež prešvihla jeden z tých zásadných troch veľkých ultrazvukov, ktoré sú zásadne veľké iba preto, že viac ako tri poisťovňa na Slovensku neprepláca. Ani povinnú preventívnu prehliadku, ak si ju chcete nadrobiť kvôli cestovaniu skôr, ako uplynie 28 dní.

Zato som sa mohla spoľahnúť, že miesto bozkávania budem počuť každú jednu poradňu vetu: “gaťky dolu.” Napriek tomu, že som nechala moju gynekologičku rozmýšľať nahlas, podľa akých príznakov by som mala vedieť aj bez tohto vyšetrenia, že niečo nie je v poriadku, rutina ju nepustila. Pekne sa na mňa zadívala odspodu, hoci nič z toho, čo vymenovala ako dôvod na “gaťky dolu,” neexistovalo. Tomu sa povie, že žiaľbohu nikdy neprekročila svoj vlastný tieň.

Veľa vyšetrení, veľa stresu

Kým sme lavírovali medzi ostrovom a panelákmi, nebrala som hrubnúci pás, ani gramáž tehotenskej knižky nijako tragicky. Kopernikovský obrat nastal potom, čo sme zazimovali ostrovné obydlie, presunúc sa na rodnú hrudu v ústrety čakaniu na pôrodné bolesti.

Zrazu sa upírske denníky písali z mojej krvi každý týždeň. Raz som bola príliš bledá alebo som si príliš škrabala nohy alebo som sa cítila podozrivo fit, lebo bolo treba zaručene nájsť v mojom tehotenstve nejakú chorobnú vadu. Nič iné som nepočúvala z každej strany, iba že na tritisícosemsto percent porodím predčasne, ak nie zajtra, tak určite pozajtra, lebo včera už bolo asi neskoro.

Dosť ma to zdecimovalo. Miesto krásne a lenivo plynúcich dní ku kraju tehotenstva, ktoré som si mala vychutnávať plnými dúškami, ako Boh prikázal, ma tu furt niekto deptal, hádzal háčiky na moju fit náladu, spochybňoval vieru v dobrý koniec.

Kiež by som nebola taká nevďačnica, ktorá krákorá, lebo sa jej dostalo nadštandarnej opatery. Kiež by som si vážila, že okrem syfilisu sa moje druhé tehotenstvo sledovalo až ku kostnej dreni. No neviem prekusnúť celý ten bodovací systém poisťovní, ktorý mi zaručí na každý deň novú diagnózu. A tým, ktorí mi ju vymyslia, zase svätý pokoj pred úradom pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou.

Koniec dobrý, všetko dobré

Našťastie sa mi v pravý čas podarilo uniknúť zo zorného uhla zlých správ. A predsa len som si ukradla v závere niekoľko pokojných dní. Bábätku sa to páčilo natoľko, že si pobyt predĺžilo o celý týždeň po termíne. A vôbec nebolo nutné utiecť kvôli tomu za Ivicom. Lebo aj v malej pôrodnici sa dá zahrať veľké divadlo. Alebo ako prejsť od romance k pôrodu.