Hľadám pôrodnicu Zn.: pre dospelých

TakaKika 13

Bola som na kurze. Hana nám rozdala papier, na ktorý sme mali načarbať hocičo, čo sa nám spájalo s prvým pôrodom. Že nevadí, že nevieme kresliť, ani maľovať, ani háčkovať. To hocičo môže byť kľudne aj vysoko abstraktné. 

Môj portrét ostával čistý, mriškal na mňa ako poloprivretá Pandorina skrinka, ktorá ledabolo čaká na prievan. Myšlienkami som naň kreslila postavu školáčky, ktorú práve prvý raz odprevadili pred školu.

Nechce sa mi tam byť, chcem ísť domov.

Zober ma so sebou, nenechávaj ma tu, kričím v duchu na biele dvere, ktoré sa zavreli za mojim mužom. Poslali ho preč. Ostala som sama. Rozplakala som sa ako malá. Vôbec nechápem, že mám ísť rodiť. Som predsa v kope. To oni rozhodli, že musím. Dnes. Hneď a zaraz.

Celkom ako taký dement, totálne vygumovaná, plním ich pokyny na povel, ani to mi veľmi nejde. “Pozri, aké deti nám sem posielajú rodiť,” skonštatovala sestrička na moju adresu. Mala pravdu. Akoby som iba včera zapichla lopatku do pieskoviska. Môj život doteraz vyzeral len ako taká hra na fazuľky.

Moje pocity z prvého pôrodu: som ešte dieťa.

Až keď mi položili na prsia moje dieťa, odrazu náhle úplne vážne som prepadla dojmu, že som prvýkrát v živote niečo dokázala. No netrvalo dlho a ten víťazoslávny pocit začal zo mňa vyprchávať.

Opäť sa vidím, ako ležím nabudená na šestonedelí, no malá postieľka vedľa mojej ostáva stále prázdna. A hoci žobrem, aby mi prezradili dôvod, ostávam iba v polohe čakateľky. Nechám, nech mi vŕtajú šŕoby do hlavy, ale vstať a niekomu vraziť na solar, to nedokážem.

Naopak, cítim sa zvláštne zaviazaná, že oni, dámy a páni v bielych plášťoch, ma zoznamujú s mojim vlastným potomkom a dávajú návody, ako ho chytiť do rúk tak, aby sa nezošmykol na dlážku.

Prečítajte si tiež príbeh: Moje dieťa nie je mačka

 

Žiadne pudy matky-divej svine sa vo mne neozvali.

Keď sa dívam na ten biely papier, neviem akou farbičkou nakresliť hoci len abstraktne celú tú zmes pocitov končiacich sa niekde pri rezignácii nosiť v peňaženke občiansky preukaz.

Môžem si povedať, že dobre, odvtedy sa všeličo zmenilo, trochu som hádam musela podrásť. Už nie som taká roztrasená Detva ako kedysi, tak v čom je problém?

Nemôžem vstúpiť do tej istej rieky znova. Alebo?

Thinkstock

Mala som ísť prvýkrát na prehliadku do pôrodnice, v ktorej budem rodiť. Je jedno, ktorú si vyberiem, zaparkovať v Bratislave sa nedá ani pred jednou. Tie obrovské budovy ma desia, cítim sa hneď menšia. Vstupujem dnu s pocitom, že ma to tam určite vcucne ako do centrifugy. Aj na druhý školský deň mi je ešte treba doniesť hračky…

“A toto dievčatko sa tu kde zobralo?” privítala ma sestrička medzi dvermi. Nezačína sa to dobre. Asi je to mnou, mala by som používať make-up alebo čo. Ako tam tak ležím u nich, začne do mňa sestrička ďobať, prečo mám také doškrabané nohy.

Hovorí lekárovi, že dieťatku – to ako mne, by mali zobrať krv na testy. Môj pokus o vysvetlenie, že to mám akiste zmenou vody, nikoho nezaujíma, sestrička rozhodla, tak či onak mi píšu nejaký papier.

Mega chyba.

Znova polovtipom mne vlastným, ktorému z času na čas rozumiem len sama, poviem nahlas mimochodom, že už tretíkrát po sebe ma idú pichať, či je to treba a prečo…

Iniciatívu preberá doktor prísne láskavého otcovského typu. Sundáva ma dole takým tým mrazivo tichým hlasom, až si človek želá, aby naňho dotyčný radšej naziapal. Že tu – akože tu, kde nosí on biely plášť z požičovne múdrych úborov – sa bude robiť to, čo povie on a ja nebudem mudrovať.

Rad za radom prechádza kolónkami mojej tehotenskej knižky, aby mi prácne objasnil, aké tu máme na Slovensku povinné, ešte raz zdôrazní povinné vyšetrenia, ktoré sa musia, akcentuje musia urobiť. Raz som si zabudla urobiť domácu úlohu a učiteľka ma nechala celú hodinu stáť pred tabuľou.

Veľmi podobný pocit.

Thinkstock

Vysvetľuje mi, takým tým trpezlivým vecným tónom, plným starosti o moje najväčšie blaho, že ak dopadnú tie pečeňové testy zle – z výrazu jeho tváre nadobúdam dojem, že iná možnosť ani nie je, budú musieť ukončiť moje tehotenstvo, aby mi zachránili život.

Príčinnú súvislosť medzi škrabaním nôh a zlyhaním pečene sa nedozvedám, to necháva na Housovi. Ale podpísať informovaný súhlas, že som porozumela navrhovaným vyšetreniam, ktoré mi ponúkli s jemnocitom a bez nátlaku, každopádne treba.

“Vieš, lebo keď všetko ide, ako má, môžeš porodiť aj na lúke, ale keď nie, nebudú okolo teba stačiť skákať všetci doktori, ktorých tu máme.” Keby mal na prste biskupský prsteň, asi mu ho pobozkám.

Zadržať dych a slzy

Dodnes nechápem, ako som vydržala nerozplakať sa pred ním na rešeto. Všetka ta búrka sa dovalila, až keď sa za dievčatkom – to ako za mnou, zatvorili dvere. História sa opakuje.

Zase som pre niekoho len dieťa, dievčatko, o osude ktorého rozhodnú medzi dvermi. Predstavujem si, ako tam prídem, zbadám jeho a zabudnem tlačiť. Podajú mi dieťa, vypadne mi z ruky.

Áno, je to mnou, ale make-up to nespraví.

Musím ja sama. Už sa mi nechcelo byť tým dievčatkom, ktoré som si v duchu nakreslila na biely papier. Ešte stále bol čas, aby som sa premaľovala na jednu obrovskú divú sviňu.

Aby som našla pôrodnicu, do ktorej sa nebudem báť prísť rodiť ako normálny dospelý človek. Podarilo sa. Ale o tom zase niekedy nabudúce…

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (43 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)
Loading...
Author image

Takakika

články autora...

Komentáre k článku

    1. Nat, ďakujeme za príspevok. Mrzí ma, že vás článok vystrašil, asi omylom ste zablúdili do sekcie „Tehotenske story“, ktorý je venovaný špeciálne príbehom o prežívaní tehotenstva a tu nájdete len subjektívne výpovede.
      AK hľadáte informácie o pôrodniciach, odporúčam vám články v Sprievodcovi pôrodnicami:
      tehotenstvo.rodinka.sk/index.php
      V sekcii Rodíme (lavá záložka)
      Alebo špeciálne článok o vyberaní pôrodnice
      tehotenstvo.rodinka.sk/priprava-na-porod/ako-sa-pripravit/ako-si-vybrat-porodnicu/

  1. Krasny clanok! Blahozelam! Ako jedna z tisicich nalakanych prvorodiciek (ktoru to este len caka) som pocitila zufalstvo, ktore pocitujeme, ked si uvedomime, ze uz niet cesty spat. To ste presne chceli? Spravit si terapiu alebo pomoct ostatnym? Ak to druhe, tak to sa Vam sotva podarilo. Ked uz pouzivate take silne emotivne popisy na tejto „poradnej“ web stranke, preco ste nespomenuli dane nemocnice a mena personalu? tu, kde s Vami takto zaobchadzali a tu dobru, ktoru ste spomenuli na konci clanku a nestala Vam za pouzitie aj pozitivnejsich slov???

    1. Katka, toto je seriál článkov na pokračovanie. môj príbeh nie je o referenciách na konkrétnych „škaredých“ ľudí, ale o tom, ako som sa vysporiadala zo svojimi pocitmi na konci tehotenstva, kedy už čas tlačil. odrazu po druhýkrát nebolo cesty späť, aspoň tak sa to javilo. dôležité pre mňa v tomto bode bolo uvedomiť si, kde som v tom celom ja (čo ma trápi, čo je môj problém) a čo s tým chcem urobiť. chápem, že máte strach, obavy, tie má aj matka pred šiestym pôrodom. je to prirodzené. zdôverte sa niekomu nahlas, povie Vám, že by radšej rodil, ako mal ísť na rodičovské združenie… Katka, je mi úprimne ľúto, že som sa Vás dotkla. ak sú Vám pocitové príbehy nepríjemné, odporúčam Vám nečítať ich a vybrať si na tejto web stránke odborné články. tie vo Vás určite nezanechajú negatívne emócie a pomôžu Vám pripraviť sa na pôrod. na Váš pôrod, ktorý sa bude týkať Vás, bude to Váš pôrodný príbeh, nikoho druhého. želám Vám všetko dobré, pôrodný príbeh so šťastným koncom. stojí to za to!

      1. Kika,
        uvedomila som si teraz, ze z hlavnej stranky, kde ma zaujal odkaz (ja prave vyberam porodnicu), ma hodilo do (pre mna) „nespravnej“ rubriky.
        Dakujem za povzbudenie, prajem vsetko dobre.

  2. Výborné.

    Znieslo by to nejakú publikáciu. Ako to že viete tak vyjadriť pocity ,ktoré majú mnohé ženy spoločné? ako by ste hovoril mojimi ústami, ale ja to neviem tak napísať.

  3. Kika, článok dobrý ako diva svina. Tu knihu uz môžeš fakt vydať. Prečítať si ju aj na papieri.

Pridaj komentár