Bez šance na prežitie

Lucia 16

V čase keď som otehotnela, mala som už 1,5 ročného syna. Na druhé bábätko sme sa tešili, plánovali sme aspoň tri deti.

Zo začiatku bolo všetko v poriadku,

Vyzeralo to na bezproblémové tehotenstvo

Prvý ultrazvuk v 12. týždni tehotenstva dopadol dobre. V 16. týždni tehotenstva som absolvovala AFP testy na zistenie vrodených vývojových vád z krvi, tiež vyšli dobre.

Nemala som ani žiadne tehotenské problémy okrem miernych nevoľností. Na morfologický ultrazvuk v 20. týždni tehotenstva sme šli spolu s manželom do súkromného centra, aby sme sa prípadne spolu dozvedeli, či to bude chlapček alebo dievčatko.

Tam nás však čakal šok

– už aj ja, neskúsená, som na monitore videla, že bábätko má zvláštny tvar hlavičky. Lekár sa začal vypytovať, či som už bola na ultrazvuku, na AFP testoch a aké tam boli výsledky.

Vraj naše bábätko má vadu, ktorú mal zistiť môj lekár už pri prvom ultrazvuku. Vtedy však nič nebolo vidieť, alebo lekár nemal dostatok skúseností aby to rozpoznal.

Dozvedeli sme sa, že naše bábätko má veľmi zriedkavú vadu, anencefáliu, čo je telesná vada, pri ktorej sa dieťatku nevyvíja mozgová časť hlavy.

Dieťatku sa vyvíjajú len zbytky mozgu a lebky, celá hlava je silne deformovaná a mozgová časť takmer úplne chýba. Pri tejto vade nie je nijaká šanca na prežitie, keďže poškodený mozog nedokáže po pôrode zabezpečovať životné funkcie.

Asi tretina bábätiek zomiera ešte počas tehotenstva, tretina neprežije pôrod a zvyšná tretina zomiera krátko po pôrode (obvykle niekoľko minút, zriedkavo až niekoľko dní).

Lekár nás informoval celkom slušne, snažil sa byť aspoň trochu empatický. Povedal, že jediná možnosť je vyvolať pôrod a napísal mi papiere do nemocnice, kam som mala nastúpiť o 6 dní. Nijakú inú možnosť nespomínal, bolo preňho úplne samozrejmé, že pôjdem na potrat.

 

Nasledujúcich niekoľko dní sme s mužom preplakali,

boli sme úplne paralyzovaní. Večer pred nástupom do nemocnice som zavolala kamarátke, aby som sa jej zverila. Okamžite prišla k nám a po niekoľkohodinovom rozhovore, plnom sĺz, mi povedala, že má pocit, že ja na ten potrat nechcem ísť.

Bola to pravda, ale keďže som netušila, že mám aj inú možnosť, vôbec som nebola schopná si to pripustiť – až keď to takto nahlas pomenovala kamarátka.

Odrazu mi to bolo všetko jasné, a mužovi takisto.

Teraz spätne sa to zdá nepochopiteľné, že sme sami neprišli na to, že nechceme naše bábätko zabiť, ale v tej situácií to človeku príliš nemyslí a keď vám lekár povie, že iná možnosť nie je, jednoducho tomu uveríte. A tak sme sa rozhodli, že do nemocnice nenastúpim.

Namiesto toho som šla ku svojmu gynekológovi, aby som ho oboznámila so situáciou. Ten na mňa nakričal, či som nejaká „sekťáčka“, či chcem zomrieť kvôli „takému nepodarku“, či som taká sprostá, že si myslím že ten mozog zázračne dorastie a ešte kopu ďalších nechutností.

Dal mi žiadanku na psychiatrické vyšetrenie, vraj som z toho zbláznila.

Vyhrážal sa mi, že keď nepôjdem na potrat, čoskoro z toho tehotenstva budem mať vážne problémy a budem si ich musieť platiť sama, lebo poisťovňa mi to nepreplatí. Odišla som odtiaľ s plačom, rovno som si vzala papiere že odchádzam k inému lekárovi.

Zohnať iného lekára však bol problém, v polovici tehotenstva, ešte k tomu takého… obišla som štyroch ďalších, každý ma len posielal na potrat, bez toho ma za pacientku nevezme. Zakaždým som si vypočula viac, alebo menej slušné verzie toho istého, čo mi už nakričal môj pôvodný lekár. Nakoniec som teda ku žiadnemu lekárovi nechodila.

Hrozné boli tiež reakcie okolia, našli sa tri kamarátky, ktoré to zobrali dobre, okrem nich len moji rodičia a sestra. Ostatní sa nám často radšej vyhýbali, s niektorými dovtedy blízkymi ľuďmi sme sa odvtedy nestretli.

Väčšina nás odsudzovala ako egoistov, zbabelcov, fanatických veriacich (napriek tomu že sme neveriaci), mnohí si mysleli že čakáme na zázrak. Svokrovci mi povedali, že je ľahké hrať hrdinov keď si môžeme byť istí, že nám také decko zomrie a nebudeme sa oňho musieť starať…

Bolo to veľmi ťažké obdobie nášho života.

Rozhodovanie trvalo krátko – ako náhle mi svitlo, že na potrat nemusím ísť, vedela som, že nechcem a nepôjdem.

Nebolo to racionálne rozhodnutie, proste som to tak cítila. Svoje dieťa milujem také, aké je, prijímam ho aj s jeho chybičkou, aj s jeho osudom…

Po krátkom rozhodovaní však prišla krutá každodenná realita. Čakanie na smrť, ktorá je blízko, ale neviete ako blízko. Všetci vám hádžu polená pod nohy, nemáte podporu takmer od nikoho, a do toho neustály stres.

Žije ešte dieťatko? Čo bude potom, keď zomrie? Ako to vôbec prežijem?

Viackrát som rozmýšľala, či by potrat predsa len nebol lepším riešením. Menej by som sa trápila, mohla by som rýchlejšie zabudnúť na to, čo ma stretlo. Až vtedy som sa rozhodovala racionálne – moje dieťa tak či tak zomrie. Ale keď si naňho spomeniem o 10, 20 rokov, budem vždy spomínať aj na to, že som ho vlastne zabila ja. Nie je lepšie sa zozačiatku trápiť viac, ale neskôr spomínať s čistým svedomím?

Naše bábätko zomrelo v 29 týždni tehotenstva,

už dva dni sa nehýbalo a mne bolo jasné, že už je to tu. Šla som do nemocnice, kde mi potvrdili, že nežije, navrhli okamžité vyvolanie pôrodu. Odmietla som, šla som domov, trochu som sa prešla a pôrod sa rozbehol v noci sám.

Ráno som sa teda vybrala do pôrodnice, kde som odmietla úplne všetky procedúry, chcela som si to prežiť tak, ako to má byť. Pôrod bol vďaka tomu krásny a veľmi mi pomohol zmieriť sa so stratou dieťatka. Hneď na ďalší deň som na reverz odišla domov.

Naše bábätko bol nakoniec chlapček, dostal teda meno Miško, vybavili sme si, aby sme mu mohli spraviť aj malý pohreb.

O tri mesiace som už bola znovu tehotná a presne rok po jeho pôrode sa nám narodila dcérka. Spätne som veľmi rada, že som sa rozhodla nepodstúpiť potrat a je mi ľúto, že sa v podobných situáciách táto možnosť voľby ženám vôbec nespomína.

Článok prevzatý z www.zenskekruhy.sk so súhlasom autorky

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (95 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. Prešla som si tým istým. Len môj Miško mal Edwardsnov syndróm. Zomrel v 38t tehotenstva. Ja som potrat zamietla hned ako som to nahlas vyslovila. Mala som šťastie, že mňa môj gynekológ podržal. Súcitil so mnou a pochopil moje rozhodnutie. Len my mami, ktoré sme prežili to psychické rozpoloženie čakania na koniec, vieme pochopiť aké to je. To striedanie nádeje a beznádeje. Občas v slabej chvíli otázku, či to rozhodnutie bolo správne.. Tú bolesť v srdci. Hlavne pri pohľade na šťastné tehuľky.. Ale netreba sa hnevať na ľudí, čo to nevedia pochopiť a zachovali sa ako sa zachovali. Jednoducho to nedokážu pochopiť. Nezažili to. Želám všetkým mamám malých anjelikov veľa síl a šťastia. My sme im dali šancu, viac sa nedalo. A oni nám už navždy budú posielať svoju lásku❤️

  2. Náš chlapček mal diagnózu acranius – nemal vyvinutú lebku, len čelové kosti a príbeh to bol takmer taký istý, ultrazvuk v 12 týždni nič, vysoké AFP v 16, doporučenie na potrat, prekvapenie, nátlak ked som sa rozhodla inak. narodil sa v 38 týždni (napriek prognozam, že umrie v maternici) žil 7 hodín.

    Boli to ťažké, ťažké dni a týždne, ale nikdy som neoľutovala, že si on sám vybral, kedy sa narodí.

    Vdaka MUDr.Žigovi z MFN, ktorý nám bol oporou a chlapček sa pri ňom narodil.

    Mal by už 10 rokov Anjelik smile

  3. Dojemný a krásny príbeh.ja by som vo vašej situácii aj s mojím mužom spravila to samé.a to že sa lekári mozu mýliť je fakt.čakala som druhé bábätko a boli mi povedané že je tam dosť veľka pravdepodobnost že bude mať dawnow syndróm že sa mam rozhodnúť či pôjdem na odber plodovej vody,ale výsledky aj tak nezarucovali 100%tne.a že keby sa to potvrdí tak môžem ísť na potrat ak ho nebudem chcieť,ňo otom sme nechceli ani počuť tak s mužom sme to odmietli lebo tam bolo aj riziko poškodenia plodu a nechceli sme to lebo sme si povedali čo nám boh dal to bude a to vychovame.prvý tyzdeň sme boli utrapeny ale poton sme si tehotenstvo užívali.a teraz sa tešíme z trojmesačneho zdravého krásneho druhého synčeka.a vam prajem krásne chvíle strávené s dcérkou.

  4. ja mam celkom iny nazor. ked som bola tehotna a vysli mi podozrive vysledky vysetrenia krvi, navrhol mi lekar amniocentezu a ja som isla, lebo som chcela presne vediet, ako na tom moje dieta je. nastastie vsetky testy dopadli dobre a ja som sa neocitla v takej situacii, kedy by som mala rozmyslat co urobim. ja som to vsak vedela dopredu, bola som pevne rozhodnuta, ze v pripade nejakych genetickych poruch pojdem na potrat. moj nazor je, ze nie je spravne priviest na svet dieta, ktore sa bude cely zivot len trapit, ci uz bude zit len pa hodin, dni alebo mesiacov. niekomu sa zda ist na potrat krute, mne sa to v takomto pripade zda milosrdne.

    ano a som tiez zastancom eutanazie, ked clovek trpi a nie je tu realna sanca na zlepsenie, ma mat pravo rozhodnut sa odist.

    1. Váš komentár
      Milá Monika, často sa stáva, že lekári sa zmýlia a narodí sa zdravé dieťa. A často sa stáva, že „postihnuté dieťa“ je šťastnejšie a milovanejšie ako zdravé dieťa a dáva neskutočne veľa lásky ľuďom okolo seba. A čo sa týka eutanázie, v jednom hospici lekár povedal, že keď si pacient žiada ukončiť svoj život, pre ošetrujúci personál je to signál, že sa nestarajú dostatočne o toho človeka a zvýšia svoju starostlivosť.

  5. Ahojte, tak my sme sa už v 13. týždni dozvedeli, že naše maličké má vrodenú vadu-anenceláfiu, že takéto detí sa ani nedonosia, pri pôrode žijú pár minút, možno hodín. Tiež nás posielali na interupciu, našťastie mali sme okolo seba ľudí, ktorí nás v našom rozhodnutí nechať si bábätko veľmi podporovali. V 41. týždni sa nám narodila dcéra Dorotka na očakávanie doktorov s uvedenou diagnozou /bez lebečnej kosti a pravdepodobne nedostačujúco vyvinutému mozgu/ bez ich zásahu začala dýchať a mať sa k svetu. Teraz bude mať 7 mesiacov a pred troma týždňa absolvovala operáciu, kde jej mozog zakryli kostným implatátom. Sme veľmi vďační Bohu, že ju máme aj keď je to už naše tretie dieľa, všetci ju veľmi ľúbime a staršie deti ju majú za najkrajšie bábätko

  6. Klobúk dole pred tou silou osobnosti! Keď je človek v takejto ťažkej situácii a všetci sa mu otáčajú chrbtom prípadne ho tlačia do krajných možností, nie je to určite ľahké. Obdivujem vás, že vás nezlomili ani postoje a nátlaky lekárov-gynekológov. Vďaka za rozhodnutie, vďaka za svedectvo a vďaka za povzbudenie (verím, že nie len pre mňa).

  7. Aj ja som vaše svedectvo dočítala so slzami v očiach. Verím, že to ďalšie dieťatko je odmenou od Pána Boha /aj keď ako píšete, že nie ste veriaca/ za to, že ste nezobrali život dieťaťu, ktorému On ten život dal.

  8. Dobrý deň,

    dovoľte mi vyjadriť Vám svoju úctu. Vaše svedectvo je veľmi silné a je povzbudením pre mnohých. Verím, že teraz ste už našli lekára, ktorý bude pri vás stáť v každej chvíli, lebo jeho povinnosťou je chrániť dieťatko aj mamičku.

     

    Prajem Vám veľa lásky, zdravia a veľa radosti v kruhu vašej rodiny.

  9. Krásny odkaz pre mamičky! Bez ohľadu na to, či ich dieťatko je zdravé, alebo má vývojovú vadu, je to vždy ich dieťa a má právo sa narodiť! Aj postihnuté deti dokážu obohatiť tento „ztechnizovaný, materiálny a sebecký svet“, nielen tie zdravé. A pritom nikto nevie, či aj to zdravé dieťa nebude zajtra ťažko choré. A potom čo? Eutanázia? Nie, treba bojovať a nikdy to nevzdať. Mám známu, ktorá má obchodík s detskými potrebami. vraví, že z 20 žien, ktorým diagnostikovali choré alebo postihnuté dieťa, sa 19 detí narodilo zdravých!!! Jednoducho lekári sa kryjú už pri malej anomálii od normálu. ja som si jednoducho amniocentezu nedala robiť, naše dvojičky sa narodili bez akýchkoľvek vedľajších vyšetrení normálne a zdravé. každé malo 3 kg, boli vynosené/vyležané do 38 týždňa a ja som mala uz 38 a 1/4 roka! Chvála Pánu Bohu za tento dar! Dnes už majú 20 rokov a po 2 metre.

  10. Tiež som to dočítala so slzami v očiach. Prešla som si podobným rozhodovaním a viem aké je to strašne ťažké. Aj keď u nás neišlo o bábätko, ale mne počas tehotenstva diagnostikovali Hodgkinov lymfóm (druh rakoviny lymfatických uzlín). Bola som v 17. týždni, keď som sa to dozvedela a jednou z možností bolo práve prerušenie tehotenstva. Takisto nie sme s manželom veriaci, ale predstava, žeby sme mali zabiť naše bábätko bola pre nás úplne absurdná. Aj keď predstava chemoterapie počas tehotenstva tiež nie je zrovna najlepšia. Našťastie sa choroba vyvíjala tak, že to nebolo nakoniec potrebné (aj keď len tak-tak), prvú chemoterapiu som mala 2 týždne po pôrode. Teraz už má Lenka 18 mesiacov, ja už som rok po chemoterapii a som veľmi šťastná, že sme rozhodli práve takto.

  11. VĎaka za tento článok, pripájam podpbnú skúsenosť našej priateľky

     

    Dokument „Nejtěžší volba“ :

     

    V působivém dokumentu Dagmar Smržové vystupují ženy, kterým byla v těhotenství prenatálně diagnostikována těžká vada plodu a stály před rozhodnutím, jestli svoje dítě donosí a nebo těhotenství ukončí potratem. Všechny sledované hrdinky se nakonec rozhodly své dítě přijmout se vším všudy a případně s ním i přečkat odchod z tohoto světa. Ženy popisují cestu, kterou zvolily a dopady jejich rozhodnutí na ně samotné i jejich blízké okolí. Režisérka zkoumá především etickou a duchovní rovinu tématu a její pohled je mimořádně osobní. …

     

     

    portal.cz/casopisy/dm/ukazky/-ma-pravo-na-zivot-jen-zdrave-dite-/42396/

Pridaj komentár