Ak nám bude vesmír naklonený… (1.)

…alebo trošku povzbudenia pre mamky, ktoré márne čakajú dieťatko

Dnes by som všetkým žienkam i chlapom chcela ponúknuť rozhovor s jednou „z mojich“ mamičiek, ktorej silu by mohli závidieť viacerí z nás.

Prečo som si vybrala práve ju? Aby ste sa nevzdávali. Aby ste po zistení akejkoľvek diagnózy hovoriacej o neplodnosti nestrácali vieru a neprestávali bojovať. Aby ste svoje vnútro presvedčili, že všetko sa dá…

 

Zuzka, máš tri krásne detičky. Vždy si túžila po veľkej rodine?

Ani neviem kde začať, ale asi hádam tým, že som po deťoch túžila odjakživa. Moji rodičia zo mňa šaleli, keď som o tom hovorila v 16-tich.

Ale viem, že začiatok tvojho materstva nebol ľahký…

Našťastie ten „pravý“ dorazil,  keď som mala 20. Už po krátkej známosti sme sa dohodli, že chceme spolu dieťatko a antikoncepcia šla bokom. Kým sa akosi nedarilo, stihli sme zasnúbenie i svadbu, sťahovanie, novú prácu a tak ďalej… A nič.

Vyhľadali ste pomoc?

Rok po svadbe som zašla ku gynekologičke s tým, že na tému ako otehotnieť by som mohla písať knihy, taká dobrá som v teórii, ale v praxi sa mi nedarí.

Vypočula som si ďalšiu prednášku ako mám byť trpezlivá a čakala som ďalšie 2 mesiace. Manžel to znášal úplne v pohode, nakoľko som všetko držala v sebe a nejaké snaženie nasilu sa u nás nekonalo.

Po spomínaných 2 mesiacoch som bola opäť na gynekológii, kde mi lekárka vzhľadom na moju perfektnú „až “ jednostránkovú kartu dala papier pre manžela na spermiogram.

…oligospermia- ťažká neplodnosť

Brala som to ako stratu času, lebo manžel mi prišiel zdravý až až. Nepil, nefajčil, rád športoval a stravovali sme sa celkom zdravo. Aký šok som potom zažila, keď držal v ruke stručný nález so suchým konštatovaním : oligospermia- ťažká neplodnosť – odporúčam navštíviť centrum asistovanej reprodukcie.

Verím, že to bol ťažká situácia. Rozhodli ste sa hneď ju „riešiť“?

Následné dva mesiace sme to predýchavali a nič neriešili, ani sa o tom nerozprávali. Umelé oplodnenie sme chápali ako mizivú šancu mať dieťa.

…Manžel sa ráno budil so strachom, či som ešte doma, či som neodišla.

Poznal moju nesmiernu túžbu a chápal ma.

Ako ste sa teda „dopracovali“ k prvému dieťatku?

Po nejakej dobe prišiel zlom a začali sme bojovať. Navštívili sme centrum asistovanej reprodukcie, kde sme dostali inštrukcie a šli sme na „to“.

Prípravu na zákrok a hormonálnu stimuláciu vaječníkov som brala v pohode. Ani návšteva gynekologickej ambulancie 3 krát denne, kam som chodila na injekcie, mi nerobili žiaden problém. Najviac ma rozčuľovali poznámky ľudí typu:

A prečo ešte nepočkáte?

A musí to byť takto?

Na odber vajíčok a spermií sme prišli plní očakávania a nádeje. Pri oddychu po zákroku som si vypočula príbehy žien, ktoré tam boli pre to isté ako ja a zarazila ma ich beznádej a neviera v zákrok. Ja som bola nesmierne presvedčená, že to vyjde. Aj keď prognózy lekárov boli biedne, nakoľko mal manžel silnú infekciu  a bolo potrebné vpichovať spermie priamo do vajíčka. Po transfere som odchádzala z centra s tvrdením, že späť sa vrátim už len ako tehotná.

Takže to bez problémov vyšlo?

Ťažko opísať moje pocity, keď som o 13 dni začala krvácať. Celý deň som preplakala a odmietala vyjsť z postele. Na moje prekvapenie však krvácanie na druhý deň prestalo a ja som cestovala na odber krvi, aby sa zistilo ako to teda je. Čakanie na výsledok bolo strašné. Lekárovi sme volali takmer každých 20 minút a keď sme sa konečne dovolali a počuli ten radostný hlas oznamujúci “ naše tehotenstvo “ šalela som od radosti.

Určite to bol nádherný pocit. Aké bolo tehotenstvo a pôrod?

Tehotenstvo mi ubehlo a 11 dni pred termínom som sekciou porodila syna Samuela. Mala som pocit, že som tá najšťastnejšia matka na svete a Samka som brala ako vymodlené a vybojované dieťatko. Šesť mesiacov po jeho narodení sme ho šli hrdo ukázať do centra asistovanej reprodukcie a s úsmevom prikyvovali, že ešte si prídeme pre sestričku. Lekár nám odporúčal prísť po ukončení dojčenia, aby sme sa dohodli. A tak sme si užívali s vedomím, že neostaneme pri jednom bábätku.

Ale druhé dieťatko prišlo inak…

V myšlienkach som však premýšľala, či to naozaj musí byť takto. Najprv som uvažovala, či sme vyskúšali všetky možnosti a riešenia vedúce k prirodzenému otehotneniu a potom som si povedala, že to už nechcem zažiť.

To – robiť to všetko podľa plánu, nasilu a podľa rozpisu a kontrolovať sa ako pokusný králik. Povedala som si, že počať dieťa sa má predsa z lásky a citu  a túžby dvoch ľudí byť spolu a nie ako na objednávku: Jedno dieťa prosím!

Myšlienky na ďalšie dieťatko som vytlačila z mysle a pokúšala sa užívať si nielen Samkovo detstvo, ale i manželstvo.

Či to prinieslo ovocie v podobe ďalších ratolestí si prečítajte v ďalšej časti….