Dve čiarky s pasom

Hoci som sa pridržiavala základných téz typu tehotenstvo nie je choroba (vraj) a Chorvátsko nie je na konci sveta (ako kedy), predsa len som zahalila hlavu do mraku, rozmýšľajúc, či sa hneď alebo až o 5 minút rozbehnúť za ultrazvukom do Bratislavy, či zakaždým prejdem 1500 kilometrov hore-dolu, aby som stihla pravidelnú prehliadku, a čo v prípade, že na mňa príde niečo „nepravidelné“ na ostrove, mimo pevniny a nemocnice, vyžadujúce si okamžitú zdravotnú starostlivosť.

„Nema problema,“

povedala mi na to moja chorvátska známa. Napriek tomu, že má tunajšie poistenie, zaplatila za každý úkon v súvislosti s tehotenstvom, keďže sa rozhodla pre privátneho gynekológa. Jednak ušetrila čas, ktorý by strávila čakaním vo verejnej nemocnici, jednak sa jej pozdávalo najmodernejšie vybavenie súkromných lekárov. Podľa nej sa pre takúto cestu rozhodne väčšina tehotných žien a poistenie tu nehrá rolu.

Netrvalo dlho a už som objednaná sedela v ordinácii rovno na pláži (ružová záhrada je nič) a cez pootvorené okno ku mne doliehal zvuk zadarského morského organu. Ženský lekár so ženským menom Ivica ma hneď na úvod vybozkával (neskôr som sa dozvedela, že je známym miestnym bozkávačom) a začali sme spoločne spisovať moju anamnézu, ako mi len moja chorvátčina dovoľovala. Do toho prišla osudná otázka, kedy mi naposledy robili „papa test.“

„Papa test?“

pýtam sa nechápavo. „Robila som si mama test.“

Ivicovi hneď svitlo a prestal ďobať do kláves: „Aha, ty si sem prišla kvôli tehotenstvu!“ zvolal jasnozrivo. A už aj ma šikoval na lôžko, žeby sme vďaka ultrazvuku boli múdrejší.

“Da, da, trudna si,”

povedal mi po chvíli, a aby toho nebolo málo, započula som slovo “blizanci.” Dvojičky. O dôvod viac na bonusový bozk. Ale nedovolil mi tešiť sa predčasne, skonštatoval, že uvidíme na ďalšej kontrole, ako sa budú obe rozvíjať. Jedna machuľka bola na monitore trikrát väčšia ako tá druhá. Možno preto, že prišla do bruška trochu neskôr, vysvetlil.

O tri týždne neskôr bolo počuť z reproduktora už len jedno srdiečko. Ako z rýchlika som vnímala, že ma posiela do nemocnice na bežné krvné testy a že síce bez poistenia budem musieť nemocnici zaplatiť za každý úkon spojený s týmto vyšetrením, ale nebude to drahé.

V tej chvíli mi môj status samoplatcu bol úprimne jedno.

Na tehotenstve, ktoré sa rozhodnete prežiť v zahraničí, nie sú najzaujímavejšie peniaze, ktoré to stojí, ale napríklad absencia najbližších pri podobných verdiktoch, nemožnosť porozprávať sa s lekárom svojím materinským jazykom o svojich pocitoch, starostiach, obavách, čo má za následok, že sa začne žena ešte viac všímať, pozorovať, sledovať.

S každým podozrením môže paranoidne visieť na internete, stať sa samozvaným odborníkom na bársakú diagnózu, že by aj wikipédia mohla závidieť jej znalosť latinčiny. Ani mne napríklad nebolo celkom jasné, čo sa stalo s mojou druhou dvojičkou a nemala som pokoj, kým som sa nedozvedela o tzv. syndróme miznúceho dvojčaťa, ktoré postihne takmer tretinu dvojplodových tehotenstiev v prvom trimestri.

 

A hoci sa deti rodia všade na svete, čo kraj, to iný mrav.

Rutinné ani špeciálne vyšetrenia na Slovensku sa nemusia zhodovať s vyšetreniami inde. V Chorvátsku sa v zásade nerobí odber krvi na biochemický skríning, čo na Slovensku áno, a to bez ohľadu na vek budúcej mamičky. Na Cypre musela moja známa absolvovať povinne vyšetrenie u rádiológa, ktorý 40 minút presvetľoval bábätko v 13. týždni, či má vývojové poruchy.

Tieto medzinárodné porovnávania môžu byť fajn, ak sa tehotnej nezvlní čelo vráskou pochybnosti, či niečo nezanedbala alebo neopomenula. Preto ma môj Ivica vždy rozptyľuje bozkami, nech sa nestresujem. Len tak na okraj minule podotkol, že moje bábätko bude potrebovať vždy veľa spoločnosti. Lebo bude celý život hľadať svoju dvojičku…

Želám krásne tehotenstvo všetkým ženám, nech už sú kdekoľvek na svete.

(27 hlasov, priemerne: 4,80 z 5)

Loading...