Naše dvojičky sa narodili minulý rok v marci. Klára a Karolínka nás síce prekvapili, ledva sme si trúfli na jedno, ale keď už sa človek odváži, Pán Boh mu dopraje, aby si to užil naplno.
Nie sme síce rodinka z programu Extrémne rodičovstvá, ale tých extrémnych situácií sme si zopár užili.
Dvojičky nás síce prekvapili, o chvíľu na to sme sa však už tešili a boli prijaté s láskou, radosťou a pokorou. Preto ma vždy zamrzí, keď smerom k dvojičkám vidím súcitné pohľady, prípadne komentáre, ako sa do (ne)dá.
Áno, boli aj ťažké obdobia, najviac asi šestonedelie plné hormónov a únavy. Avšak prekvapivo práve na to najradšej spomínam.
Keď sa život zmení na dojčenie a obliekanie
Že to nebude také light, som zistili už cestou domov. Prišiel po mňa muž a spoločným úsilím sme takmer hodinu prebaľovali, obliekali, nasúkavali do overalov a balili slečinky.
Bola som kompletne vyčerpaná. Do toho dve povinné dojčenia pred cestou, kopa papierov, a hneď smerom k pediatričke, kde nás čakalo hrôzostrašné vyzliekanie, kontrola, prebalenie, obliekanie a medzitým opäť kŕmenie.
Muž sa ma medzi rečou spýtal: „To už nebudeme robiť nič iné iba vyzliekať a obliekať?“
„Prestaň,“ vravím mu, „chceš ich radšej naháňať po diskotéke ako kedysi rodičia našu Zuzu (moju sestru)?“
„Fuj, a predstav si to dvojmo,“ povie muž a zasmeje sa. Bol to vzácny okamih, znovu sme sa zasmiali až po dvoch mesiacoch.
Doma som zhodila veci, vyzliekla baby do dupačiek, položila k sebe na posteľ a od vyčerpania zaspala. Zobudil ma až muž na „pravidelné dojčenie“, ako to on nazýva. Dosť sa čudoval, že ma krik báb neprebral.
Kŕmila som ich teda na striedačku asi hodinku, potom mi muž nanútil slávnostný obed na privítanie, na ktorom si moja super svokra, dala záležať. Varila ho pol dňa, dokonca nám doma pekne prestrela, a ja som si ani nedokázala sadnúť ku stolu.
Doslova som odpadla a vstala až pred večerou – opäť kŕmenie a prebaľovanie. Viac si z nášho príchodu domov nepamätám.
Ani kyticu bielych a ružový ruží, ani biele a ružové balóny, ani krabičku s náušnicami, na ktorú sa prášilo ešte pol roka, lebo som si ich nemala kedy dať.
Čas sa zastavil
Aspoň taký je môj pocit. Kedysi som vstávala ráno, šla spať večer. Teraz neviem, kedy to je. Vstávam na plač detí, nakŕmim, prebalím, niekedy aj dva razy, lebo zabudnem, že už som to urobila. Prípadne zabudnem prebaliť.
Okamžite si ľahnem a spím ďalej. Ak deti plačú, nosím ich a spím opretá hlavou o okno. Raňajky, obed a večeru dostávam od muža rovno do postele. Ten si vzal dovolenku a vybavil home office na dva týždne, aby mi pomáhal.
Už si nepamätám, ako vyzerá kuchyňa. Čas trávim v posteli, prípadne sa prechádzam okolo postele.
Za oknom sledujem krásne slnečné počasie a pýtam sa, či sa ešte niekedy dostanem von. Muž ma úžasne prekvapí, keď mi do kútika pri okne kúpi pohodlné nízke zelené kreslo a podnožku, aby som si vyložila nohy a pri kŕmení báb oddychovala a pozerala von.
Takto mi utekajú dni aj noci. Sedím v kresle a kŕmim. A dievčatá čoraz viac otvárajú očká a začínajú vnímať svet okolo seba. Mám kopu času pozerať na ich malé nošteky, pršteky a prvé jemné vlásky.
Prvé lastovičky – návštevy
Keď sa matka ako tak pozbiera, v mojom prípade po troch týždňoch, začínajú prichádzať prvé návštevy. Najprv príde svokra s množstvom plienok a šľahačkovým koláčom.
Okamžite mužovi pripomenie, že som vyčerpaná a pochudnutá. Čo môže znieť žene po pôrode lepšie?? Pošle ma spať a vezme deti na prvú prechádzku v kočíku, ktorej som ja ešte nebola schopná.
Trochu sa bojím, že budú plakať, ale ona nemilosrdne zabalí cumeľ a odchádza.
Druhou návštevou je moja mama a sestra, ktoré sa zhodnú, že mám bordel, a kedy chystám jarné upratovanie. Sestra odmietne môj zeleninový vývar, ktorý mám kvôli mlieku, a objedná pizzu. Mama sa snaží čo – to upratať a sľúbi mi robotický vysávač.
Potom prichádzajú kamarátky s množstvom vecičiek, ktoré odložím „na zvláštnu príležitosť“, a vo vyčerpaní si už nikdy nespomeniem, kde som ich dala.
Potešia ma albumy na fotky, sada na odtlačky nožičiek, a rozhodne ma nepoteší kniha o tom, ako vychovať deti a nehodiť si slučku. Našťastie, aj tú zapatroším.
Návštevy prežívam v pololežmej polohe, a kým sa baby vykecávajú, spím a dojčím deti.
A všetko sa vracia do normálu
Na pravidelné prechádzky s kočíkom som sa odhodlala až koncom šestonedelia. Hľadali sme systém, ako všetko skrátiť a urýchliť. Nenašli sme. A tak to robíme takto.
Muž mi zavolá, že za hodinku končí, a ja začnem kŕmiť deti. Kým príde, sú najedené, odgrgnuté, prebalené a v čistých dupačkách. Spolu ich natiahneme do overalov, dáme im na hlavu čapice, naložíme do kočíka a ideme.
Bez cumľa ani na krok, to je jasné. Prechádzka trvá podľa nálady pol hodinku, neskôr hodinku, a neskôr ešte dlhšie. Cestou si kúpime čaj alebo kávu a tešíme sa na leto a zmrzlinu.
Doma dievčatá vyzlečieme a začína kúpanie. Každý má na starosti tú svoju. Potom kŕmenie, pri ktorom zvyknú zaspať. Posledný deň šestonedelia sa stal zázrak. Deti zaspali a po hodine sa ani jedna nezobudila.
Sadli sme si s mužom do obývačky a pýtali sa: Čo teraz?
Muž vzal notebook a stiahol prvú časť nejakého rodinného seriálu. Oprela som sa mu o plece a spoločne sme sledovali, čo to bude za zázrak. Nebolo to zlé.
Dvojičky sa vydržali nezobudiť až do konca a ja som po dlhej dobe videla dospelých, ktorí sa ma nepýtali na mlieko, plienky a uspávanie. Aj keď len na obrazovke. Ale to stačí. Život sa začal vracať do normálu.
(2 hlasov, priemerne: 4,00 z 5)
Loading...
