Takto to malo byť?

iren/ blog 17

Krik, cinkot, náhlenie. Áno, už je to tu, už vidím hlavičku, už je tu bábätko. Zrazu všetci kričia a ja vidím len jeho, tak krátko, len na okamžik. A už ho berú preč, cítim sa prázda a tak zvláštne opustená.

Pýtajú sa ma, ako sa bude volať a ja neviem,

chceli sme sa s mužom rozhodnúť, až keď ho uvidíme. Nie je tu, lebo ho dnu nepustili… A tak vravím sestričke obe možnosti a ona rozhoduje… och to naozaj niet v takomto okamžiku času?

Ukázať mame jej dieťa… prvý krát? Nech sa mu môže pozrieť do očí a dať mu meno, dať mu vôňu, dať mu prvý obraz jej tváre? Koho si bude moje dieťa pamätať, koho videlo ako prvé?

Gumené rukavice miesto maminých teplých rúk?

Je preč, a je späť, dokonale vyšetrené, zabalené a umyté ho vidím na pár minút. Zdola ma šije lekár, v pravej ruke infúzia, pôrodný stôl je tak na moju šírku, pridržiavam ho ľavou rukou v strachu aby nepadol. Škoda že som v rámci predpôrodnej prípravy neabsolvovala aj kurz žonglovania, možno by som vedela, ako si ho priložiť s jednou rukou.

A už je zase preč,

z láskou objíma vnútro inkubátora (zrejme) a teší sa, že je mu teplo (aj u mňa by bolo!).

Po šiestich hodinách, pre mňa nekonečného, čakania ho mám pri sebe. Neviem sa vynadívat, nespím celú noc a teším sa, teším sa, že si môžem počítať jeho pršteky, vidieť jeho vážny hĺbavý pohľad…

Vadí mi to 

Po pár dňoch, keď mi sestrička donesie z novorodeneckého dietko v perinke intenzívne voňajúce jej parfémom, strhnem sa, vadí mi to. Uff, začínam chápať všetky odmietnuté vtáčence. Je zvláštne, čo sa deje v mojej hlave. Mám o neho strach, veľký strach. Aj najmenšia zdravotná komplikácia vyvoláva v mojej hlave katastrofické scenáre, obavy, plač…

Neverila som, že so taká krehká.

Neverím, že som to ja, čo mám problém dovoliť niekomu zobrať moje dieťa na ruky. Kontrolujem sa, ale moje myšlienky akoby ani neboli moje. Ako únava a žltačka stúpa, cítim túžbu už hlavne vypadnúť domov z pôrodnice. Kde si budem vedieť veci zariadiť podľa seba.

Nakoniec aj ten vytúžený deň nastáva a mna čakajú iné boje. Boj za právo dojčiť, nedať dieťaťu cumlík, nosiť ho na rukách, spať s ním v jednej posteli. Uff. Byť mamou podľa mojich predstáv, so svojimi vlastnými chybami. Šestonedelie. Obdobie, o ktorom mi nikto nič nepovedal. Vedieť sa tak na toto pripraviť…

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (10 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. Moja skusenost…

    Rodila som pred troma rokmi. Bezprostredne po porode s babom vyzeralo zdravotne vsetko v poriadku. Zial, aj v BFH nemocnici mi ho sestricka len „bachla“ na prsnik a hned odniesla prec – klasicky, na pozorovanie, osetrenie a pod. Po prevoze na sestonedelie ma informovala lekarka, ze s dietatom je zatial vsetko v poriadku. Standardne si ho vsak nechali (ako vsetky ine deticky) na pozorovanie, na novorodeneckom v inkubatore, na nejakych tusim 12 hodin. Asi hodinku-dve po predoslej informacii mi vsak prisla lekarka oznamit, ze malemu sa velmi nedari, ze potrebuje podporne dychanie… problem sa stupnoval, az ho museli previezt do inej nemocnice, na JISku a tam bojovali o jeho zivot. Chvala Bohu, vybojovali… Maly je teraz uz v poriadku.

    Vsetko to, co som si predstavovala, ako by to malo byt hned po porode medzi matkou a dietatom (a ako sa tym chvalia aj nemocnice, napriek tomu, ze to tak nerobia) zrazu bolo uplne inak a v tu chvilu vsetko nabralo uplne iny smer…

    Uvedomujem si to, ze keby nebol monitorovany, asi by som si jeho problem so zasobenim kyslika do krvi nevsimla, pripadne vsimla, az keby mozno bolo neskoro…

    Zanedlho mam priviest na svet dalsie dieta – uvidime, ako to bude. Predpokladam, ze v systeme nemocnic sa az tak vela nezmenilo…

    Ale podvedome mam uz v sebe zakoreneny strach, ci bude vsetko ok. A napriek prirodzenej tuzbe byt so svojim drobcom hned od narodenia a v rozhodne intimnejsm prostredi, bezprostrednu lekarsku starostlivost o dieta uvitam.

  2. ja som rodila cisarskym rezom a videla som svojho kubicka az peknych par hodin po porode a vobec nemam pocit ze by to bolo ine keby som ho mala hned na hrudi..vedela som ze bude onho dobre postarane a dakujem celemu timu lekarov v nemocnici na kramaroch ze vsetko dobre dopadlo a ze sa o nas tak pekne starali..viem ze by som nebola schopna sa onho postarat ,mala som problem sama so sebou po porode a tak sa mi onho postarali celu noc,iba na dojcenie mi ho nosili..ked mi uz bolo lepsie,hned som ho mala u seba a mojkali sme sa a myslim ze ma okamzite spoznal-mamina vona a hlas sa predsa neda zabudnut-tu si bude pamatat navzdy a myslim ze jeho povahe ani nasmu vzajomnemu vztahu vobec neublizilo ze sme prve hodiny od porodu travili oddelene..

  3. iren, hovoríš mi absolútne z duše. presne ako si napísala, neverila som, že som taká krehká, že budem mať problém dovoliť niekomu aby zobral moje dieťatko na ruky.

    aj teraz, keď si na to spomeniem, stále cítim, ako som si pripadala opustene a prázdne, čas na tom nič nezmenil. cítim sa okradnutá o prvé okamihy s mojím dieťatkom a po lícach mi tečú slzy

  4. Ok – Martina z MT to vystihla. Je uplne v poriadku a samozrejme mat dieta pri sebe od prvej sekundy. Ale ja som si zvolila moznost netrapit sa nad tym v case, ked nie som schopna sa o to svoje dieta postarat bez pomoci sestier (kedze ta je u nas minimalna). A pretlacit vozik s babatkom k sesterni par hodin po porode, aby mi ho prezliekli a prebalili, bolo pre mna neunosne. Tak som si dcerku zobrala k sebe az vtedy, ked som vedela, ze to enjako zvladnem – o stvrtej rano, 20h po porode. Keby bola situacia ina, ze by som mala niekoho naporudzi, urcite by som sa rada tesila z mojho/nasho pokladika. Po druhom porode som to zvladla za par hodin, cca 4-6. Deti su ine, syn je odvaznejsi, dcerka introvertnejsia a mensim sebavedomim, ale ziadne z deti nemalo problem byt chvilu, niekedy par dni bezomna. Dcerka mala akurat asi 1/2r obdobie hysakov, kedy bezo mna nebola ani chvilku, ale uz je davno za nami. Nikdy nemala problem spavat vo svojej postielke, ked chcela, alebo mala zle sny, sla k nam. Mozno by bola ina, keby som bola stale po porode s nou, ale nechcem sa na to zbytocne pytat, vracat sa k tomu, vycitat si to. A tiez mi niektore reakcie matiek prichodia prehnane, je zbytocne plakat nad rozliatym mliekom, treba rozmyslat ako ho nabuduce nerozliat.

  5. Nikto nikdy nezisti, co by bolo keby…

    Keby som mala dieta od narodenia pri sebe, bolo by ine? Bol by iny nas vzajomny vztah? Tazko povedat. Ale akosi intuitivne citim, ze niektore situacie v zivote by to dieta zvladalo inak – mozno z vacsim sebavedomim, s vacsim pocitom viery, ci istoty… Zivot je taky komplikovany, ze sa neda odfiltrovat jeden okamih. Faktom ale je, ze narodenie je v zivote kazdeho cloveka len jedno, je jedinecne, neopakovatelne a nicim nenahraditelne. Porodna skusenost je len jedna jedina a prave len v tom okamihu a preto je tazke kompenzovat ju niecim inym. Napr. kompenzovat den/tyzden v zivote rocneho dietata sa da – jednotlive okamihy sa na seba dost podobaju, vyvoj/zmena nastava v dlhsom casovom obdobi… Nahradit vsak porodny zazitok, ci hodinu po porode je tazko – nic ine v zivote sa na to nepodoba a ked toto odbie prejde, nic sa uz nebude dat vratit spat… Preto je skoda kazdeho „premrhaneho“ okamihu po porode. Neznamena to, ze rodicka, co nemala dieta hned a neustale pri sebe, nieco nezvladla, ci je horsia ako ine…, len jej okolie a zhoda okolnosti neposkytlo moznost dostatocne sa podielat na porodnych/skorych poporodnych zazitkoch svojho dietatka… Skoda, ze to mnohi zdravotnici, a ani maminy (???) nechapu/necitia…

  6. Mna vo vasich odpovediach prekvapuje to razne nalepkovanie. Preco by ste mali byt krkavcie matky? Kto to povedal? Ja nie…

    Ja viem, ake dolezite to bolo pre mna. Realne popisujem, ze citim rozdiel medzi detmi. Nie v mojej laske k nim, ale v istote zo zivota. Negeneralizujem na ine matky a ine deti.

     

    DO hry vzdy vstupuju priority, pokial ide o zachranu zivota, kvalita je az na druhom mieste. Ale napr. je b ezne, ze sa v zahraniici po CS deti hned prilozia matke na hrudnik kvoli kolonizacii bakteriami, ze sa priklada k prsniku dokonca aj dieta, ktoreho matka spi a rooming in naozaj funguje.

     

    Uz to niekto pisal na tejto stranke, ze co, co sa v SR vyvinulo z roomingu su skor jednoduche setriace opatrenia, dame deti matkam a zreduhujeme sestricky. Predsa 3 sestricky v sluzbe realne nemozu pokryt potreby 20 matiek! Obzvlast ak maju este sluzbu na porodnici. Takze hasia najakutnejsie a mama si musi poradit sama.

     

    Mozno baby zo zahranicia by vedeli napisat, kolko zien tam ma jednu svoju sestricku, kolko casi s nimi stravi. Sak mama kludne aj po CS moze oddychovat a zaroven mat dietat nadosah, ak jej niekto pomoze, poda prebali.

     

    Jedine co nechapem, ze to automaticky staviate tak – ja som to urobila inak – mam byt preto krkavcia matka? – to rozhodne nie som – cize je to cele blbost, lebo inak by mi to naburalo sebaobraz.

     

    Mojou jedinou motivaciou napisat tento clanok bolo, ze mozno su zeny, ktore to vnimali podobne, ze im urcitu moznost zobrali – v nekomplikovanej situacii- a pytaju sa preco. A vidim, ze nie som saa. Ja som si to pre druhy porod zariadila inak a mozno aj toto niekoho nakopne.

    1. Iren, hovoris mi z duse.
       
      Ako som opisala svoj druhy porod, opisem aj prvy – ten skoncil vakuovou pumpou, maleho som dostala do naruce, kym som neporodila placentu, potom ho zobrali pozriet, ci je vsetko ok a mna zasivali na operacke. Bola som tam 2 hodiny a plakala som, ako mi strasne chybal!!! Nastastie, za ten cas bol maly bud na rukach u muza, alebo u mojej mamy, potom ho dali do postielky. A toto iste by sa dalo zariadit s trochou ochoty aj na Slovensku – natiahnut zavesy okolo postele a mozete tam mat niekoho z rodiny, kto vam pomoze. A samozrejme nelezat 5 dni zdrava so zdravym dietatom v nemocnici!
       
      Je mi velmi luto, ze to mnohe zeny vztiahnu na seba, aj ked pre mna osobne je to tak trochu signalom, ze doteraz si tuto skutocnost neuvedomili a mozno preto reaguju tak podrazdene. Ktora mama by nechcela mat dietatko od zaciatku hned pri sebe?? Lenze namiesto toho, aby sme sa urazali stylom „som to ja ale krkavcia matka!“, treba podla mna rozmyslat, ako to pomoct zariadit, aby to uz zeny nemuseli zazivat.

    2. >Mozno baby zo zahranicia by vedeli napisat, kolko zien tam ma >jednu svoju sestricku, kolko casi s nimi stravi. Sak mama >kludne aj po CS moze oddychovat a zaroven mat dietat >nadosah, ak jej niekto pomoze, poda prebali.
       
      Ja som mala cisarsky v Anglicku (s epiduralom), mala bola vzdy so mnou, z operacky sme sli spolu na oddelenie intenzivnej starostlivosti, tam mi PA pomohli s dojcenim, malu obliekol manzel, po 6 hodinach ma poslali na normalnu izbu, po asi 10 hodinach ma „vyhnali“ do sprchy, po 4 dnoch domov. O malu som sa cely cas starala sama (obliekala a prebalovala – kupala som ju az doma), manzel mohol ostat kolko chcel. Sestry akurat tak roznasali lieky a ked ich niekto zavolal, tak pomohli, ale malokedy bolo treba. Nevidim dovod preco na SK beru deti matkam ktore to nechcu. Ak niekomu vyhovuje, aby sa o dieta starali sestry, tak preco nie, mne by to nevyhovovalo. Nemala som ziaden problem po cisarskom sa o nu starat.

  7. a este porovnanie mojich dvoch porodov.

    nie nie je to tak ze by som nelubila oboch mojich synov rovnako.

    lubim ich nekonecne, nech uz sa narodili akokolvek. ale ten starsi, ktory pri mne nebol je doteraz „tulkacik“, ktory sa kazdu noc ku mne prilepi a potrebuje citit ze som tam. ten druhy,ktoreho som mala hned od zaciatku pri sebe je sebavedomy a samostatny, bez potreby byt na mne neustale nalepeny.

    ked odchydzam na dlhsie prec, tak mladsi zvlada bez problemov a starsi zacne mat bolesti bruska…

    a tak by som mohla pokracovat. ano ja som presvedcena o tom, ze to ma obrovsky vyznam.

  8. no, netvrdila by som ze to nema vyznam kitty.

    ja som ako decko bola na novorodeneckom do mamy skoro tri tyzdne (lebo moja mama dojcila aj primarovho syna!!!) a bola som typicke dieta nosene kazde tri hodiny k mame a celu noc u sestriciek. a musim povedat ze moj vztah s mamou bol dlhodobo „divny“ akosi sme si k sebe nemohli najst cestu, ako dieta som trpela neustalym strachom ze o nu pridem a pod. – ale toto vsetko, tu suvislost s obdobim tesne po porode, som zistila az tesne pred tridsiatkou po par sedeniach u psychologicky a zdlhavom patrani po pricinach…

    prenatalna psychologia uz ma jasne dokazy o tom, ze prave tiezto momenty su v nasom zivote velmi dolezite – pre cely nasledujuci zivot.

  9. Ahojte,

     

    je to krasne mat dieta hned od zaciatku pri sebe. Ja som vsak po svojom prvom porode bola rada, ze sa mozem rozhodnut nechat malicku u sestriciek. Nosili mi ju na kojenie, ked som vladala, isla som za nou do osetrovne a k sebe natrvalo som si ju zobrala cca 20h po porode. Po druhom porde som sa zotavovala ohromne rychlo, maleho som si ks ebe zobrala hned po cca 4 hodiniach. Mam preto syna radsej ako dcerku? Mame mat preto iny vztah? Horsi? Lepsi? Svoju mamu nekonecne lubim, aj ked soms a s nou nemohla mojkat cele prve 3 tyzdne svojho zivota, lebo sme boli dlho v nemocnici (mama mala zdr. problemy). Lubila by som ju viac, keby to bolo inak?

     

    Keby som mala po ruke niekoho, kto mi s dcerkou pomoze, aj ja by som ju mozno mala pri sebe hned od zaciatku. Ale nemala som, preto som sa radsej rozhodla neriskovat napr. pad. Som to ja ale krkavcia mater …

  10. kitty,

    mam deti dve, druhy porod som maleho nemala od seba ani dve hodiny po porode ani potom. Mozem porovnavat.

    Je to hodne ine. Pre mna aj pre moje obe deti. Maju ine vedomie maminej skutocnej pritomnosti.

    Inymi slovami sa tomu nadava primarna vazba.

    Mam dve deti, dovolujem si porovnavat. Myslim, ze na tom hodne zalezi.

  11. Neprehanate to trochu? ja mam tiez dieta, rodila som cisarskym, videla som ho az neskor, zabalene do periny. vobec mi to nevadi, hlavne je pre mna ze bola zdrava a vsetko bolo v poriadku, ze „zavoni“ po sestricke?? sak preboha a co akoze? bud rada ze sa o neho daka vyvonana sestricka stara. no neviem, ten clanok mi pride uplne mimo. sak bud rada ze je v poriadku a zdrave, a nie ze prva sekunda nepatrila tebe! sak mas zvysok zivota s nim, co myslis ze mu bude na tom zalezat. prosim ta.

  12. zaujala ma suvislost s odobratim dietata tesne po porode na niekolko hodin a nasledna potreba nepustit dieta z ruk… mozno na tom nieco fakt bude, bol by to zaujimavy vyskum!

     

    ja som mala druhy porod lahky, ambulantny, maleho som mala stale pri sebe, doma som ho mohla nuchat kolko chcela, a preto mi skutocne vobec nevadilo, ked si ho pomaznala aj sestricka, co k nam domov chodila pomahat a davat na nas pozor (zjednodusene povedane)

     

    skoda, ze zeny neziadaju ambulantne porody a zbytocne ostavaju v nemocnici a samozrejme je skoda, ze zatial nie je vyriesena starostlivost o sestonedielku doma. myslim, ze doma sa clovek ovela lahsie a rychlejsie zotavi… a nemusi sa ani nikomu doprosovat o svoje dieta

  13. iren, citam a je mi do placu. este stale cvo mne rezoneuje, ze mi MOJE dieta nedali po porode, ze mi ho ukradli a tesili ?! sa s nim namiesto mne oni!!! som presvedcena, ze prave toto mi sposobilo hormonalne sialenstvo pocas sestonedelia. a mam pocit ze moje naladove sestonedelie trva uz osem rokov, lebo vzdy ked si na to spomeniem tak mi je do placu.

    ano, ani ja som si o sebe nemyslela ze som padavka, ale cas bez mojho dietatka mam zapisany hlboko v dusi.

    krasny clanok.

    dakujem.

Pridaj komentár