Rodila som doma, bolo to výnimočné

Žijeme v Nemecku a aj naša prvá dcéra sa narodila tu v nemocnici. Druhé tehotenstvo sme plánovali ukončiť doma. V Nemecku to nie je žiadny problém, ale ani tu to nie je práve každodenná udalosť.

Priebeh tehotenstva

Aj tu chodí žena na pravidelné prehliadky ku ženskej lekárke (lekárovi) alebo si može nájsť Hebamme (pôrodnú asistentku) a na preventívne prehliadky chodiť ku nej. Nutné je len absolvovať 3 návštevy u ženského lekára, ktorý musí urobiť predpísané sono-vyšetrenia.

Najprv som začala chodiť k lekárke, ale spokojná som nebola a tak som si (v zlatých stránkach) vyhľadala Hebamme. Potom som už chodila len k nej. Veľmi mi to vyhovovalo, pretože som nemusela zakaždým presedieť hodinu v čakárni a hlavne – žiadne nepríjemné vyšetrenia zospodu, ktoré považujem pri normálnom tehotenstve za celkom zbytočné.

Hebamme vždy skontrolovala moč, hmotnosť, krvný tlak, ohmatala a odmerala brucho a popočúvala dieťatku srdiečko. Pritom sme sa rozprávali o všetkom možnom týkajúcom sa tehotenstva. Vždy sa popýtala, či nemám nejaké problémy, prípadne otázky.

Pravidlá domáceho pôrodu

Pôrod doma môže prebehnúť len ak je tehotenstvo bez akýchkoľvek komplikácií a najskôr tri týždne pred teoretickým termínom. Ak by sa dieťa začalo hlásiť skôr, bolo by nutné ísť do nemocnice.

Raz prišla Hebamme na domácu návštevu, kde sme upresnili posledné podrobnosti: kde to vlastne bývame, kde sa dá zaparkovať, v ktorej miestnosti sa dieťatko narodí atď.

Naša prvá dcéra prišla na svet 10 dní pred predpokladaným dátumom a ja som bola presvedčená, ze aj toto dieťatko bude na svete skôr. Nakoniec nás však nechalo čakať skoro až do konca.

Pôrod doma

Prvé kontrakcie prišli okolo jedenástej večer. Presne to neviem, pretože som už ležala v posteli a nevenovala som tomu až takú veľkú pozornosť. Keď ale po nejakom čase stále neprestávali pozrela som sa na hodiny a merala ako často sa objavujú. Asi po pol hodine mi začalo byť jasné, že už je to asi tu.

Krátko pred polnocou som išla môjmu mužovi, ktorý v obývačke pozeral telku, povedať čo sa deje. Spolu sme potom zavolali Hebamme. Bola práve polnoc, a tak nie je vôbec divné, že aj ona spala. Telefonátom sme sme ju zobudili.

Povedali sme jej, že asi pred hodinou začali sťahy a že sú každé tri až štyri minúty. Ona sa opýtala ako dlho tie sťahy trvajú. Odpovedala som podľa pravdy: to som nemerala, ale odhadujem ich na 20-25 sekúnd.

Tento nález sa našej pôrodnej asistentke nezdal asi dostatočný a poučila nás, že až keď sú sťahy asi 45 sekúnd dlhé tak sa naozaj niečo deje. No a potom povedala niečo, čo je dodnes záhadou: Telefón bol zapnutý na hlasný odposluch a ja a aj môj muž sme obaja počuli a rozumeli, že o pol hodinu zavolá ona. Ona neskôr tvrdila, že sme o pol hodinu mali zavolať my.

Nech už to bolo tak, alebo tak, sťahy boli stále dlhšie a bolestivejšie. Môj muž o tom hovorí: to som ich dĺžku už mohol merať aj ja.

Sedeli sme v kuchyni a rozprávali sa, len ja som to z času na čas prerušovala fučaním. Čas bežal ako splašený, už bolo pol jednej a naša Hebamme sa stále neozývala. Môj muž jej chcel zavolať, ale ja som ho odhovorila, veď predsa povedala, že sa ozve ona, nech to nevyzerá, že sme vyplašení prvorodiči, čo zbytočne otravujú.

Krátko po trištvrte na jednu mi pukla plodová voda a v tom momente mi bolo jasné, že už je to ďalej ako som si myslela ja a oveľa ďalej, ako si myslela naša Hebamme.

Môj muž bežal k telefónu a volal. Vyplašená Hebamme, ktorá medzičasom už zase spala, povedala, že skáče do auta, ale nebude u nás skôr ako za 25 minút.

Začala som rozdávať príkazy môjmu mužovi. Jednu igelitovú plachtu na posteľ, jednu na zem pred posteľ. Posteľ prekryť normálnou plachtou a na to jednorázovú nepremokavú savú podložku.

Sťahy už boli veľmi bolestivé. Chvíľami som stála, chvíľami sedela, ale už som si nevedela nájsť polohu v ktorej by bolesti boli ľahšie znesiteľné. Každú chvíľu som pozerala na hodinky a bolo mi stále jasnejšie, že naša Hebamme to nestihne.

Bolo krátko po jednej, keď to začalo intenzívne tlačiť dolu. Asi dve kontrakcie som sa snažila dychčaním spomaliť priebeh. Pritom som stále hovorila: Ešte nie, ešte dieťatko chvíľku počkaj. Nutkanie na tlačenie sa už ale nedalo nijak zdržiavať.

Kľakla som si na kolená a rukou nahmatala hlavičku tlačiacu sa na svet. Už to ide, povedala som môjmu mužovi a ten zľahka vyľakaný moj nález potvrdil. Nasledujúcou kontrakciou vyšla hlavička a pri ďalšej vkĺzlo ocinovi do rúk naše krásne miminko.

Trošku zamrnkalo, akoby chcelo povedať: tak už ma tu máte, a keď ho ocino položil na podložku, so spokojným výrazom na tvári zaspalo. Vôbec nemalo obavy z toho, že jeho rodičia nevedia čo majú teraz robiť ďalej.

Manžel ho zakryl plienkou, aby mu nebolo zima a v tom momente zazvonil zvonček. Prišla naša Hebamme. Ona už zasvorkovala pupočnú šnúru a manžel ju prestrihol. Skontrolovala dieťatko, odmerala, odvážila.

Naše krásne a zdravé dievčatko malo 53cm a 3500g. Prezrela placentu a mňa – všetko v poriadku, žiadne zranenia. Dievčatko sme priložili, ale asi bolo viac unavené ako hladné a tak dalo prednosť spánku.

Potom sme sa ešte chvíľku rozprávali. Môj muž vytiahol fľašu Becherovky, pretože ako sám neskôr povedal, nutne v tej chvíli potreboval podporu Jana Bechera.

Asi okolo tretej sme išli spať. My dvaja a naše miminko medzi nami – ešte stále nahé iba zabalené v plienke.

Prvýkrát (pred tromi rokmi) sme rodili v nemocnici. Bol to prirodzený pôrod – ako sa tomu na Slovensku hovorí t.j. žiadne medikamenty ani holenie, žiadny lekár – ktorý to odrodí, žiadne nohy hore atď.

Dieťatko bolo potom stále so mnou a ja som bola so všetkým v nemocnici, ktorú sme si vopred vybrali, veľmi spokojná. Pôrod doma bol ale EŠTE niečo úplne iné. A celé moje ja mi hovorí, že takto je to správne.

Aby som to zhrnula. Od prvej kontrakcie po narodenie našej dcérky prebehli asi 2 hodiny. Boli to 2 hodiny strávené v priestoroch, ktoré milujem a cítim sa v nich najlepšie na celom svete – doma a s človekom, ktorého milujem – mojím mužom.

To, že naša Hebamme prišla tak neskoro, nepovažujem v našom prípade za zápor, asi to tak malo byť a my sme šťastní, že to tak bolo.

Naša prvorodená to všetko prespala vo svojej izbe, len ráno našla pri mamine v posteli malinké miminko.

Nechcem týmto agitovať pre domáce pôrody

Každá žena vie, kde sa cíti najbezpečnejšie. Ja som presvedčená o tom, že ak budeme mať ešte dieťa, určite sa narodí doma – ak to len bude možné.

Pre ženy, ktoré to cítia tak ako ja, chcem ešte niečo poznamenať. Napriek tomu, ze je pôrod tá najprirodzenejšia vec na svete, my ľudia sme od prírody už tak ďaleko, že samotná intuícia (oslabená civilizáciou) nie je dostatočná na jeho hladké zvládnutie.

Aj ja som sa intenzívne pripravovala na pôrod doma. Hlavne sa treba podkuť čo možno najväčším množstvom teoretických vedomostí. Ja som čítala všetko čo sa mi ku téme dostalo do rúk a nové informácie som stále vyhľadávala. Čo bolo pre mňa aktuálne, som hneď aplikovala, či čaj na utíšenie predčasných sťahov, alebo Bachove kvety ako prípravu na pôrod, ľanové semienka na prípravu pôrodných ciest, atď.

Nikomu neradím rodiť doma, ani ho k tomu nenabádam

Rodiť nie je každodenná udalosť a rodiť doma je ešte niečo oveľa výnimočnejšie. Ja rodiť doma nikomu neradím ani ho k tomu nenabádam. Nie každá žena je schopná rodiť doma. Ak nie je vo svojom vnútri hlboko presvedčená o tom, že tak je to najlepšie, tak na pôrod doma jednoducho nie je pripravená.

Čo sa týka rizík, nesie časť zodpovednosti samozrejme aj Hebamme, pretože ona musí pôrod doma odobriť a urobí to len v prípade, že je všetko z jej pohľadu v poriadku.

Každá jedna z vás, ktorá pri otázke „Kde budem rodiť?“ siahne po štatistikách, nech ide rodiť do nemocnice, tam je za komplikácie „zodpovedný“ lekár a ten je za to aj platený.

Tento článok bol napísaný pre ženy, ktoré chcú rodiť doma. A nečinia tak preto, že sú nezodpovedné, ale naopak preto, že nemajú strach zobrať zodpovednosť za priebeh SVOJHO pôrodu na SEBA.