RodímePôrodné príbehy

Od romance k pôrodu

 Takakika   23.12.2013   8

Štiavnica bývala jednou z našich kulís, kde sme sa hrali na milencov. Jednou z mála, kam sme sa vracali. Usrkávali sme si pod chvíľou KBŠ a túlali sa jej uličkami. To slovo "unesco" sa cez promile vyslovovalo zvláštne. Keby mi bol vtedy povedal, že raz mu tu porodím syna, nevedela by som sa rozhodnúť, či je v alkoholickom opare alebo iba zase skúša medový motúz omotať mi okolo úst.

Kto to mohol vedieť?

Dnes sme ledva dychčali hore kopcom ku kostolom. On, lebo nikotínové pľúcka a na krku naše dieťa. Ja s ďalším v bruchu, napnutým na prasknutie. Taká iná romantika, týždeň po termíne. Kdekto mi volal, aby vyzvedel, či už došlo k zmene stavu. Len moje ctihodné sestry sa dožadovali, aby som to skúsila trochu potiahnuť. Ony chcú barana, nie nejakú nemožnú rybu, čo sa nebude hodiť do rodiny...

Vyzeralo to, že všetky zveriny z oblohy sú im naklonené. Krčok držal, ani sa netváril, že nie, hoci dátum bol vysoký. To bol dôvod, prečo ma lekár poslal z poslednej poradne domov, aj s celou mojou čo nevidieť plesnivou výbavou do pôrodnice. Nechať si ma tam nechcel, lebo načo, iba mi naznačil, že ak chcem naozaj rodiť u nich, nech sa s pribúdajúcim časom presuniem z domu navôkol. Od posledného pôrodu ubehli dva roky, vraj to môže byť na drzovku rýchlo.

Na nášho prvorodeného sme týždeň čakali v zadarskom hoteli, pri druhom sme sa rozhodli podporiť miestny turizmus, aspoň cez víkend. Uvidíme, čo sa stane, možno práve pri tunajšom pivovare mi praskne voda a s tým veci súvisiace. Po prechádzke na mňa došiel akurát tak hlad. A túžba po obrovskej zemiakovej placke, akoby ešte bolo kde ju zakopať. V noci zaúčinkovala. Asi to nebude iba taký syndróm dráždivého čreva, došlo mi v polospánku.

Možno je to tu...

Ako druhorodička som to mala rozoznať. To by však pri prvom pôrode, umelo vyvolanom, nesmeli urobiť všetko za mňa. Toto by teoreticky mohlo byť prakticky aj ono, povedala som si, len čo mi kde tu, kde kedy mrsklo bruchom. Schovala som sa do kúpeľne, aby som mojich chlapov nerušila pískaním (rozdýchavam, nie?). Nakoniec sa muž aj tak zobudil na to, že nadávam, lebo netečie voda. Spravil budík všetkým v penzióne, len aby som nestála v kúte nasucho.

Bolesti prichádzali a odchádzali, nebolo to nič katastrofické, aj keď sa vracali častejšie a mrzutejšie. Chlap priamo úmerne tomu chodil na balkón fajčiť. Keď poťahoval jednu za druhou, až zabúdal prísť dnu, vypočítala som si, že ak sú toto kontrakcie, tak sú asi pravidelné a môže ma odviezť do pôrodnice. Syn, ešte chvíľu náš jeden jediný, medzičasom vstal a celkom sa tešil, že oni, na rozdiel odo mňa, pôjdu na ihrisko. Pred nemocnicou nepustil ani slzu, to len mne sa chcelo drásavo zaplakať, herecký dojem bokom. Muž, celý trasľavý, sa ma pateticky spýtal, či to zvládnem.

Mám inú možnosť?

Letmo ma zahriala spomienka na prvý pôrod. Ako spolu hráme žolíka v izbe, neesteticky nazvanej vzdycháreň, a mne kvapká z ihly do žily vyvolávačka. Tam sa ešte držal, ale keď išlo do tuhého, ukázalo sa, že nemá konštrukciu stavanú na pôrody. Skoro si rozbil hlavu na nemocničných obkladačkách, keď sa šmýkal odtiaľ von. Po tomto zážitku to chvíľami vyzeralo na koniec romance, zázrak, že sa funkčne rozpamätal, a ďalší, že vôbec bolo na ceste toto moje vytúžené dieťa.

Vedela som, že teraz nebude žiaden žolík, ani rozbitá držka na dlážke, že na to celé budem sama. Bez niekoho, kto by to spravil za mňa. Divné, ale tešila som sa na to. Mala som pred pôrodom dosť času premýšľať, nechať v sebe vyhnisať a vyžrať všetko, čo po prvom pôrode zahmlievala amnézia. Chcela som pre tentokrát lepší príbeh, iné kulisy, iné obsadenie. Vybrala som si dobrú pôrodnicu. Keď som o pol siedmej ráno zazvonila na zvonček, mala som v úmysle byť konečne, aspoň trochu a pre túto chvíľu,

dospelá.

Izba pre sestry voňala rannou kávou. Dali mi pár kontrolných otázok – nie, neodtiekla mi plodová voda, a asi áno, mám kontrakcie. Trochu sme konverzovali, ja som konzervovala, veď o nič nejde, dajú ma na pásy, uvidíme, budú volať doktora. Akonáhle som si ľahla a brucho mi obviazali, išla som od bolesti vyskočiť z kože. Spomienky na to, ako sa zapásaná zvíjam v zadarskej pôrodnici, boli hneď živé. "Fíha, nejako vám to tu lieta," uznanlivo pozrela sestrička na záznam plný hakov bakov. Len čo ma zvesila z pásov, znova som ožila. Až ma zneistilo, že sú moje bolesti zase znesiteľné. Z izby, kde ešte stále sálala teplá káva, sestrička volala doktorovi, nech hodí kostrou, lebo majú pôrod. Vydýchla som si. Nie je to placka.

"Mladá pani, desať minút a bude to,"

oznámil mi doktor, očká trošku ešte zalepené. Sestričky krútili hlavou, že "veď sem prišla taká vysmiata, a hen, už aj ide rodiť." Neviem prečo, nadobudla som z nich pocit, že mi asi fandia. Len mi nedovolili prejsť peši do pôrodnej izby, hoci bola na skok. Tuším to zobrali vážne... Nechala som sa vystrnadiť kade ľahšie na pôrodnú posteľ, z ktorej spravili posed. Bolesti boli v norme, len som si nemohla spomenúť na PSČ súčasného manžela, tak som slušne poprosila sestričku o odklad kvízu.

Doktor, celý "mladá pani sem a mladá pani tam," sa ma na dôvažok spýtal, či mám nejaké pôrodné želania. "Porodiť," celkom neskromne som odvetila. Pobavila som celý tím, išli ma tlmočiť aj sestrám z novorodeneckého. Také želanie tu vraj ešte nemali. Neverím. Sestra Zlatka, nomen omen, fakt zlatá, dýchala aj za mňa. Plným priehrštím obdarúvala ma komplimentami a pochvalami, a ja som jej to všetko zobala z ruky, vyzeralo to, že porodím na jeden šup.

Takmer to vyšlo,

pokazil to len krik doktora, halten, halten, pupočná šnúra omotaná okolo krku. Dvakrát. Zakázala som srdcu, aby sa zomklo. Teraz na to nebudem myslieť. Čochvíľa ju prestrihnú, veď sme na finálnej čiare. Už sme na dotyk. Doktorov hlas od náhlej úľavy spadol o pár oktáv nižšie. Dali si s nami rady, ešteže tak. V jednom momente sa cez môj výdych predral na svet jeho prvý nádych. Moje dieťa zaplakalo do Štiavnických vrchov. Môj chlapec. Hneď zapadol do našej rodiny: iné mu nenapadlo na tomto svete ako prvé, len si nacikať rovno do úst.

Nebo sa ku mne nachýlilo. Znovu, ešte raz. Požehnaná medzi mužmi, vďaka Ti, Bože. Aj pre toto viem, že si. Mrnká mi do ucha, kým doktor zašíva, čo sa dá. Dýchame si navzájom do tváre nosmi. On, celý pokrkvaný, zvráskavený. Ja, zaskočená ďalším novým dokonalým materiálom. Prvé sekundy hľadám súvislosti, podobnosti, rozdielnosti – v jeho tvári, v mojich pocitoch.

Či si mi len originál...

Sme si tvárou v tvár iba chvíľu a presviedča ma, že sa poznáme odjakživa. Na dôvažok tomu, celkom bez šrupúl, vedome či podvedome, našiel, čo potreboval, bez toho, aby som mu ukázala cestu k sebe: prisal sa mi na prsník. Zaťahujú sa nado mnou endorfínové mračná.

Neznesiteľná eufória bytia, kto to má ustáť?

Zložilo ma to. Pri pokuse odkráčať na izbu za bábätkom aj na totálku. Zrazu sa nado mnou skláňajú tri hlavy. Nohy mi vykladajú hore. "Mali ste dobrú krv, neviem, prečo ste nám tu odpadli," nechápavo krúti krkom sestrička, po tom, čo ma vzkriesili. Mne jeden dobrý dôvod napadá, ale nechám si ho pre seba.

Odosielam Váš hlas...
Hodnotenie: 5.0 z 5. Celkom 29 hlas(ov).
Kliknite na hviezdičky pre ohodnotenie článku.
O AUTOROVI

Takakika

More a červené tenisky. Materská na ostrove a muž v nebi.
Najčítanejšie
Komentáre k článku
Patko napísané 03.02.2013 19:07

Dobreee.

Sisi napísané 29.01.2013 21:11

Big Grins noo, rada by som mala za kamaratku osobu, co sa (urcite okrem ineho) tak vyzna do socialnych veci.. smile

Kika, ale vies, ze je zima, a teda zimna depresia Cool neboj, cochvila tu bude krasna zelena jar

Sisi napísané 29.01.2013 21:14

Malo to byt o patro niiz..

Ozaj, preco tu nie je moznost aj zmazat prispevok (svoj vlastny)?

takakika napísané 30.01.2013 07:41

áno, evidujem dátum, aj Perinbabu, ale aj tak jesenná, lebo trvá od jesene zwinker

Sisi napísané 29.01.2013 10:35

Vynimocne som sa pri citani nesmiala, ale usmievala smile

btw: Ta fotka dole je ilustracna? Lebo takto nejako by som si predstavovala Kristinku - nieco drobne, smrncovne do voza i do koca smile

Teraz mi napadlo, ze skoda, ze tu niekde nemate galeriu svojich fotiek..

hana@redakcia napísané 29.01.2013 10:54

Ahoj Sisi, tato fotka je ilustracna, ale tutoka sme vsetci svorne, ale aj kazdy zvlast:

babetko.rodinka.sk/system/menu-dole-footer/realizacny-tim/

Sisi napísané 29.01.2013 11:32

Jeej, dakujem smile Tu spolocnu fotku som zaregistrovala, ale tie solo nie..

takakika napísané 29.01.2013 14:26

ktorá moja kamarátka pod nickom Sisi sa rozhodla, že ma dostane z jesennej depresie? Big Grins

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised





Tehotenský kalendár
Náš TIP
Komentáre k článku
Patko napísané 03.02.2013 19:07

Dobreee.

Sisi napísané 29.01.2013 21:11

Big Grins noo, rada by som mala za kamaratku osobu, co sa (urcite okrem ineho) tak vyzna do socialnych veci.. smile

Kika, ale vies, ze je zima, a teda zimna depresia Cool neboj, cochvila tu bude krasna zelena jar

Sisi napísané 29.01.2013 21:14

Malo to byt o patro niiz..

Ozaj, preco tu nie je moznost aj zmazat prispevok (svoj vlastny)?

takakika napísané 30.01.2013 07:41

áno, evidujem dátum, aj Perinbabu, ale aj tak jesenná, lebo trvá od jesene zwinker

Sisi napísané 29.01.2013 10:35

Vynimocne som sa pri citani nesmiala, ale usmievala smile

btw: Ta fotka dole je ilustracna? Lebo takto nejako by som si predstavovala Kristinku - nieco drobne, smrncovne do voza i do koca smile

Teraz mi napadlo, ze skoda, ze tu niekde nemate galeriu svojich fotiek..

hana@redakcia napísané 29.01.2013 10:54

Ahoj Sisi, tato fotka je ilustracna, ale tutoka sme vsetci svorne, ale aj kazdy zvlast:

babetko.rodinka.sk/system/menu-dole-footer/realizacny-tim/

Sisi napísané 29.01.2013 11:32

Jeej, dakujem smile Tu spolocnu fotku som zaregistrovala, ale tie solo nie..

takakika napísané 29.01.2013 14:26

ktorá moja kamarátka pod nickom Sisi sa rozhodla, že ma dostane z jesennej depresie? Big Grins

smile zwinker Big Grins Confused Cool Cry Eek Evil Frown Mad Mr. Green Neutral Razz Redface Rolleyes Sad Surprised