Čo ste si mysleli, že pôrod nebude bolieť?

mamana 13

O prvé bábätko som prišla v 16. týždni. Šok a smútok mi zúžili obzor len na to jediné –

túžbu otehotnieť znova.

S Martinkom som otehotnela rok a pol po prvom tehotenstve. V období medzi som sa trápila, že nemôžem otehotnieť a prežívala som to ako svoju veľkú stratu a zlyhanie. Až keď som začala riešiť, čo by som teda chcela robiť, ak by som tak veľmi nechcela bábätko, podarilo sa to.

Začiatok tehotenstva som sa o bábätko veľmi bála a bála som sa aj tešiť, čokoľvek plánovať. V správnom čase mi však kamarátka dala ruky knihu Zdravé tehotenstvi a přirozený porod, ktorá pre mňa bola záchranným lanom. Začala som si veriť, počúvať svoje telo, pripravovať sa na pôrod, šiť bábätku bábiku, miešať si čajové zmesi a oleje. V rodine máme tradíciu dobrých pôrodov, „ženy v našom rode rodia ľahko a rýchlo“, tak mi bolo povedané a tak som verila, že u mňa to bude rovnaké.

Horšie to už bolo s dojčením, preto som sa zamerala hlavne naň a na prirodzenú starostlivosť o bábätko. Ako som sa ponárala do problematiky prirodzených pôrodov, zostala som zaskočená, že to čo sme sa my učili o Leboyerovi na vývinovej psychológii ešte akosi nedorazilo do praxe.

Moja dobrá priateľka je aktívnou členkou v hnutí za prirodzený pôrod. Chápala som ju, ale stále som mala pocit, že sa so zdravotníkmi budem vedieť dohodnúť o svojich predstavách a vyhodnotila som pôrodný plán ako príliš militantný.

Zároveň som sa bála, či by som si to v danej chvíli vedela ustáť. Moje plány otriaslo zrušenie „mojej“ pôrodnice mesiac pred termínom pôrodu. Narýchlo som hľadala v zostávajúcich, ale už obrovských fakultných kolosoch. Konfrontácia s drsným pseudohumorom (skôr nechutnou vulgaritou) v jednej z nich ma dohnala k slzám. Mala som pocit, že nechcem ísť do žiadnej z nich. Nakoniec som sa rozhodla podľa referencií na novorodenecké oddelenie, prioritou zostal včasný kontakt s bábätkom a podpora dojčenia.

Pôrod začal dva týždne pred termínom, odtokom plodovej vody, v deň, o ktorom som už mesiace vravela že porodím. Ako poslušná prvorodička som nabehla do pôrodnice do dvoch hodín. Manžela vyhodili od dverí, že tak skoro ešte nebudem rodiť, nech sa ide vyspať. Mňa presunuli na čakačku s inštrukciou spať, čo sa už samozrejme nedalo, lebo som (aj pomocou masáže bradaviek) mala pravidelné kontrakcie. V podstate som vďaka personálu, ktorý ma presvedčoval, že nerodím mala pomerne voľnú 1.DP, mohla som piť, chodila som sa sprchovať, striedala som polohu na štyroch s fitloptou, privolávala som bábätko k sebe.

Len ma vyhadzovali z pohody ironické poznámky personálu k olejom, pohybu a kvalite mojich kontrakcii, pretože mi neustále tvrdili, že to nie je pôrod. Až som sa začala báť, čo bude, keď to naozaj začne.

Za 9 hodín od príjmu na oddelenie ma nikto nevyšetril. Na poslednom CTG, kde som už odmietla ležať na chrbte (dodnes si pamätám ten pocit, ako som ležala na posteli a stískala trubky od radiátora a tešila sa, že ma to bolí chvíľu aj inde, vonku bolo – 5°C;-) som začala cítiť tlaky.

Po komentároch: „ste si mysleli, že pôrod nebude bolieť?“,

ma konečne vyšetrili a zistili, že som otvorená. Bohužiaľ teperením sa na stôl, ležaním na chrbte, svetlom a krikom sa mi kontrakcie zastavili, ale tlačiť sa už „muselo“. Ako som do tejto chvíle mala pocit, že všetko dobre zvládam, od okamžiku príchodu na pôrodnú sálu som nad dianím stratila kontrolu. Snažila som sa robiť, čo sa odo mňa žiadalo, tlačila som o život (minimálne o kefalhematóm a riadny nástrih s ďalším natrhnutím).

Zostali mi v pamäti dva okamžiky: ako pôrodník drží malého zaveseného za ruky vďaka úchopovému reflexu so zapadnutou hlavou a sestrička sa ma pýta, ako sa bude volať (boli sme dohodnutí s mužom, že sa dohodneme priamo na pôrodnej sále, on tam nebol, panika, v podstate rozhodla sestrička z dvoch možností).

A druhý: ako ho priniesli už zabaleného v perinke, dali mi ho vedľa tela na pôrodníckej posteli, mne tiekla infúzia, lekár ma šil a ja som druhou rukou len pridŕžala perinku, aby náhodou nespadol z toho úzkeho stola na zem. Potom ho odniesli a mne za ním bolo strašne smutno.

Mala som chuť vstať a ísť si ho zobrať.

Pri sebe som ho mala o šesť hodín. Následky pôrodu – kefalhematómy, mu zhoršili už Rh-faktor inkompatibilitou naštartovanú žltačku, mal vysoké hladiny bilirubínu, často bol pod lampou, dokrmovali mi ho striekačkou, bol veľmi spavý a mal problém sa prisať na ploché bradavky. Sestričky ma obšťastňovali mnohými múdrymi radami a komentármi až po informáciu, že mu prílišným dojčením ubližujem. Dieťa so mnou v posteli a Stadelmanka na nočnom stolíku mi bola garantkou, že postupujem správne.

Pamätám si, že môj prvý (a dlhotrvajúci) pocit z celej hospitalizácie bol veľký hnev.

Hnev pre to, že mi nikto neveril, že rodím.

Hnev na pôrodníka, že na mňa kričal a zrejme v panike z neočakávaného priebehu naliehal na, asi predčasné a zbytočne intenzívne tlačenie, ktoré mohlo spôsobiť kefalhematómy.

Hnev na personál, ktorý mi zobral dieťa hneď po pôrode.

Hnev na postup pri liečbe žltačky.

Hnev na to, že ak majú veci bežať správne, musím si to nielen naštudovať, ale aj obstriehnuť, kontrolovať a niekedy aj striktne vyžadovať.

Pocit so seba samej bol zmiešaný.

Na jednej strane som bola na seba hrdá za priebeh prvej doby, že som to s prehľadom zvládla, na druhej strane som ale cítila pocit zlyhania z tlačenia bábätka (hlavne pre zdravotné komplikácie). Bola sklamaná, že som si nepresadila, aby mi ho nezobrali (doteraz to cítim niekde medzi krivdou a vinou) a bola som spokojná, že sa mi podarilo syna dojčiť aj pri všetkých zdravotných komplikáciách.

Celkový dojem bol však asi bližšie k hnevu a zlyhaniu.

Neodhadla som svoje sily a neodhadla som, že ignorovanie tehotných žien v pôrodnici môže dosiahnuť takýto stupeň.

S odstupom rokov už nemám pocity viny ani chuť hľadať vinníka mimo seba, zostáva mi len smútok, že sme nemohli byť spolu od začiatku. Vnímam, že sa to podpísalo na úzkostlivejšom prežívaní materstva.

A prečo to vlastne píšem? 

Pretože dúfam, že to raz bude inak, že už je to inak. Či ešte stále nie?

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (35 hlasov, priemerne: 4,60 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. ja som sa zas chcela autorky opytat, ci nahodou nerodila na antolskej? ale uz sa priznala ku kramarom… veru prask jak uhod, aj podla reakcii vacsiny z vas

    ja som po porode (uz druheho dietatka – teda som uz cosi aj o tom vedela a nebola som pri vsetkom ako vyorana mys – ako to bolo prvy krat) citila neskutocne ponizenie a zlyhanie… ten pocit trval dlho a vlastne trva doteraz, len som ho akoze vytesnila

    a to mi lekar povedal, ze vsetko bolo uplne v pohode a manzel, ze som sa drzala uplne statocne. a chchvalabohu, skutocne vsetko dobre dopadlo.

    no zial, neochota a komentare starych, ironickych a neprijemnych porodnych asistentiek mi stacili na to, aby som sa citila ako totalna krava 🙁

  2. Ja som rodila pred rokom, a prebiehalo to presne tak, ako opísala autorka len s malou obmenou – po porode som syna ani nevidela, hneď ho odniesli na vyšetrenia bez toho aby mi ho ukázali, hoci nemal žiaden hematóm, bol v perfektnom stave….veľmi ťažko sa už ja ukážem v nejakej pôrodnici, ak budem rodiť tak len doma smile

  3. Ja mam trosku ine skusenosti, ale to bolo mozno preto, ze prvy porod trval asi 2 hodiny a druhy takmer menej ako hodinu. Ja som zase ten typ, ze mi treba hovorit, co mam robit, pretoze inac by som asi nikdy neporodila 😉 doktor zlaty, sestricky pri prvom porode takpovediac prisne (nutili ma chodit, aby som cim skor porodila a pod… 😉 pri druhom porode bol doktor az pri uplnom porode, pred tym porodne asistentky uzasne, manzel bol len pri druhom porode, pretoze na prvy ma mama prehovorila, ze to nemam robit, ale potom som si povedala, ze to uz sama nechcem nikdy absolvovat, co sa tyka dojcenia, tak take super podmienky ako sa vsade pise, ze by mali byt, sestrickam neprekazalo ked som si dala babatko k sebe do postele, ukazovali mi ako to mam robit a kazali co najcastejsie to som oba razy rodila v nitre, v nemocnici, ktoru aj vela pacientok kritizuje, no asi som mala stastie na personal…. ale aj autorka tohto clanku by mohla uviest o ktoru nemocnicu islo, lebo inac to nema vyznam tento clanok

  4. Autorke clanku sa musim opytat, ci nahodou nerodila v Bojniciach….. ale nemyslim si ze dostanem neaku odpoved. A je to uplne jedno, mne to pride, ze tie porodnice su skoro vsade rovnake…. Na webovych strankach sa docitate uzasne veci o porodnici, no realita je zial smutnejsia….ved ako sa hovori, papier znesie vela. Pri mojom 1. porode mi tiez neverili, ze uz „rodim“ . Sestricka mi dokonca povedala, ze sa ide najprv pozriet na salu, ci maju volno….. Ma to dost prekvapilo, ze az nahodou nebudu mat volno, ci budem rodit ja na izbe. Ani po zazname CTG som stale „nerodila“ podla sestriciek, az ked ma doktorka prezrela, som bola otvorena na 4 cm. Co mi odlahlo, pretoze pri predstave, ze to co prezivam, este zdaleka nie su ani kontrakcie (podla sestriciek) som sa dost vyplasila, ze co to bude za bolest, ked toto este nic nie je. Porodnica tiez prezentovala 24 hodinu moznost EDA, ktoru som planovala vyuzit a bola som aj ubezpecena ze to nebude problem. Lenze ked doslo na lamenie chleba, pani doktorka ( pritomna pri porode inej mamicky)po zacuti mojej prosby, mi velmi raznym sposobom vysvetlila, ze „co si ja teraz myslim, ze oni tu budu skakat koli mne, dole na chirurgii potrebuju anesteziologov a nebudu sa teraz oni predsa nahanat koli mne. Porodim pekne normalne“ Ostala som ako obarena, ale nakoniec som to zvladla, ved zvladli aj ine Razz Bolo toho este zazite este na dalsie dve strany, ale co uz s tym. 2. porod mam cca. za 3- 4 tyzdne, pripravena som na vsetko (aspon si to tak predstavujem) . A hlavne sa tesim ako budem moct pit pocas 1. DP , co podla sestriciek je tiez nemyslitelne… no ja im to vysvetlim po svojom….

    1. Podobnú skúsenosť ako opisuje autorka článku, som mala pred rokom aj ja v Bojnickej nemocnici, celý čas mi tvrdili, že porodím až ráno. Celý čas na pôrodnici si ma nevšímali a keď už zbadali, že musím tlačiť volali doktorku. Malý mal hlavičku skoro vonku a pani doktorka si ešte len naťahovala rukavice. Od príchodu na pôrodnicu po narodenie malého uplynuli dve hodiny a nie 12 ako mi tvrdili. Ako matky si zaslúžime lepšiu starostlivosť. Jediné šťastie som mala, že sme s manželom komunikovali mobilom a tak stihol prísť za mnou, inak neviem ako by to celé dopadlo.

  5. moj prvy porod bol pre 3,5 rokom a ten nebol velmi prijemny. presonal nic-moc (okrem lekarky). pri sebe som mala manzela, no napriek tomu porodna sestra po mne kricala. nastastie vdaka druhemu porodu som na tu krivdu zabudla. smile druhy porod som mala pred rokom, bez asistencie manzela (chripkove obdobie). sestry boli uzasne. pocas 1DP mi masirovali krize. lekarka (cerstva absovlentka) chodila za mnou, pytala sa ako sa mam. no proste prvotriedna starostlivost. porod bol rychly, malu mi prilozili na prsnik. UZAS.!!!!!! toto by som si zopakovala este raz.

  6. Váš komentár

    Ja som rodila pred 6 týždňami v Prahe.Vybrala som si jednu z údajne najlepších pôrodníc…Kontrakcie som mala doma celý víkend..V pondelok večer sa vystupňovali a boli pravidelne po 5min.tak sme vyrazili…po vyšetrení asistentkou som sa dozvedela,že nie som otvorená a pôjdem domov Evil Našťastie počas natáčania monitoru mi praskla voda,potom ma vyšetril doktor a vďaka jeho ,skvelému, vyšetreniu som sa otvorila na 3 cm. Urobili klyzmu,poslali do sprchy….manžel chudák čakal von tri hodiny,nikto mu nič nepovedal,tak bol riadne vystresovaný…potom sme boli konečne spolu.Pichli mi epidurál,začala som sa rýchlo otvárať a o 4.22 sa nám narodila naša princezná Big Grins Asistentka bola super,pôrod tiež…Najviac ma však šokovalo,že za celý čas sa na mňa doktor neprišiel ani pozrieť,takže od príjmu som ho nevidela Mad

    pracujem 17 rokov na ARE,takže som už zažila všeličo,ale toto ma naozaj šokovalo….Na izbe som ležala s pacientkou,čo si zaplatila doktora,chodil za ňou každý deň, mne sa ani nepozdravil…Neustále štrajkujú a chcú zvýšiť platy,zaslúžia si ich z nich len máloktorí…

  7. neviem, kedy ste ktora rodili, ale pred 6 rokmi a ani pred 3 rokmi to inak nebolo …. napriek tomu, ze si vsade na weboch a v mamickovskych casopisoch tie porodnice pisu, aky maju skvely „system“ pre … prvu dobu porodnu, pre otca pri porode, pre prikladanie dietata po porode, pre dojcenie, pre… pre vsetko.

    Je to mozno marginalne pri tom vsetkom, ako si zelame aby boli tie nase deticky zdrave, a chvala bohu su, ale … tiez si myslim, ze nechceme az tak vela, len obycajnu uctu k prichadzajucemu zivotu aj k nam ako matkam, a ze ze nie je az take nutne poskytovat „nadstandard“, ale privitali by sme aj standardne slusne spravanie sapersonalu, na ktory sme v danej situacii odkazane

    1. moja reč, absolútne súhlasím…1. pôrod bol pred 3 rokmi, druhý pred rokom….a jediné čo bolo iné a čo zásadne zmenilo priebeh ale aj celkový dojem z pôrodu bolo to, že bola v práci iná pracovná zmena – teda iný personál, ktorý sa dokázal správať ku mne ako k človeku…
      stále sa to ale nedá povedať ani pri mojom 2. pôrode, že by to bolo tým, že konečne som natrafila na úžasných ľudí, ktorí sú na svojich správnych miestach, pretože to otrasné správanie, čo som zažila ja pri 1. pôrode si teraz odniesli asi 3 „menšinové“ rodičky na vedľajších sálach, nezdráhali sa po nich pokrikovať ani z môjho pôrodného boxu, aby už zavreli hubu… takže asi som skôr mala šťastie, že som bola v tom čase jediná „väčšinová“…

  8. môj 1. pôrod bol veľmi podobný v tom, že mám taktiež v pamäti hnev a strach…a aj to, že mi tiež nikto neveril, že mám bolesti a tlaky a keby mohli tak na mňa zhasnú svetlo a zalepia mi ústa…ale nemohli, tak ma aspoň nechali na sále so svojím trápením samu. Manžela poslali preč nech nezavadzia a mne kázali ležať a čušať, lebo ako prvorodička mám ešte veľa hodín pred sebou (od príjmu po narodenie dcéry prešli necelé 3 hodiny Confused

    snažím sa na to zabudnúť, našťastie 2. pôrod bol úplne vporiadku…ale nemusím asi vysvetľovať, že syn bol neplánovaný, keďže asi do smrti by som sa neodhodlala „dobrovoľne“ si to zopakovať znova…

Pridaj komentár