Čas radosti a smútku. Uchmatnú a vezmú ho preč

maman 18

Na začiatku tohto príbehu som bola len obyčajná žena. Žena, ktorá nosila v brušku malý veľký zázrak, dieťatko vytúžené a najdôležitejšie na svete. Veď to poznáte.

Chránila som ho, ako som mohla, rozprávala sa s ním, spievala a uisťovala ho o svojej láske, a o tom, že ho nikdy neopustím.

shutterstock

Ako som sa len mýlila! Keby som len bola vedela aké bolestné bude odlúčenie hneď potom ako prišiel na svet.

Znovu a znovu ho odnášali preč

Synček sa narodil cisárskym rezom, a to znamenalo, že v nemocnici mi ho nosili iba každé tri hodiny na dojčenie. A potom ho znovu a znovu odnášali preč, lebo som sa oňho „nevládala postarať“.

Aj napriek tomu, že som sa s vypätím všetkých síl už o pár hodín postavila a bola som schopná urobiť čokoľvek, vrátane prejdenia celej chodby, aby som sa dostala až k nemu na novorodenecké oddelenie.

Akú výhodu mali ženy, ktoré rodili doma! Na dieťa sa mohli dívať celé dlhé hodiny a nik im ho nemohol uchmatnúť a vziať! Mohli sa mu prihovárať, tíšiť ho uspávankou, kolísať, ak malo plač na krajíčku.

Ak sa „nevládali“ o dieťa postarať, urobil to niekto blízky. Mama, sestra, priateľka, babica. Postarali sa, ale neodnášali ho od ženy.

Dni bez dieťaťa

Prvé dni po pôrode. Dni BEZ dieťatka, ktoré 9 mesiacov tichučko sídlilo v mojom lone. Najhoršie dni v mojom krátkom živote.

Viem, neprežila som toho ktoviekoľko. Ale toto už viackrát nechcem. Nebudem si už vyčítať, že som málo bojovala za právo BYŤ SO SVOJIM DIEŤAŤOM. Pri druhom zázraku si už prvé chvíle nedám vziať.

Samozrejme, psychická nepohoda sa prejavila okamžite i na mojich prsiach. Mala som ich naliate a tvrdé ako kameň, teplota sa zvyšovala každou hodinou. A začal začarovaný kruh.

Čím horšie mi bolo psychicky, tým viac sa to odrážalo na mojom tele. A čím viac ma všetko bolelo, tým bola boľavejšia aj moja duša.

Nosili ho dole hlavou chytené len za zavinovačku

Zaobchádzanie s dieťatkom, ktoré nosili dole hlavou chytené len za zavinovačku to veru nezlepšilo.

Keď sa mi v jednej chvíli konečne podarilo zobudiť spiaceho anjelika a konečne sa prisal, prišla sestrička, schmatla ho za šnúrky na perinke a ťahala preč aj s mojou bradavkou. Veru silák to bol, nechcel pustiť.  Ale nepomohlo to. 

Ona má dosť roboty na to, aby tu vyčkávala, kým sa moje decko naje!“

Popôrodná depresia na seba nenechala dlho čakať.

Keď prišiel manžel na návštevu, nevedela som povedať ani ahoj a hneď som začala plakať. A tak som plakala a plakala – sestričky ma v tom „povzbudzovali“  vetami typu:

„čo revete?“ „no bóóóže, nie ste prvá ani posledná bez decka, veď čo keby vám umrelo?!“ (tak už len to mi mala povedať! Viete si predstaviť, ako sa zaplavená hormónmi naľakala…)

teraz ho nemôžete mať, už je najedený a spí!“ a vrcholom všetkého veta: „on vás nepotrebuje!!!“

Mlieko som si odstriekavala a sestrička ho predo mnou liala do umývadla so slovami, že „veď tam má čo jesť“.

Pýtala som sa domov, na reverz.

Ak mi nedajú dieťa, odchádzam!!! Dali. Po troch dňoch hlbokého smútku a strachu. Všetko bolo hneď lepšie. Len ten smútok a utrpenie – sprevádzalo ma to ešte pár mesiacov a vždy keď som si na to spomenula, plakala som ako divá.

Ešte i teraz po niekoľkých rokoch to nosím hlboko v podvedomí a len pomaly si odpúšťam, že som nebola silnejšia.

Sú to naše deti!

Na konci tohto príbehu však už nie som len tak kadekto. Som žena odhodlaná všetkým povedať:

Ak vám na tom záleží, bojujte! Sú to vaše deti. Vy ste ich mamy. Vy ste zodpovedné za to, že vaše mláďatko sa nebude cítiť opustené.

Vy ste zodpovedné za to, že vaše plačúce dieťa dostane prsník s mliečkom a teplú náruč. Vy mu máte pohladkať bruško a utrieť zadoček.

Vy ste matky! Vy sa o to máte postarať! Vaše dieťa chce vidieť, počuť a cítiť vás.

Ako sa cítite, keď vás opúšťa milujúca bytosť? Dieťa nevie prečo „to tak musí byť“. Prečo to tak musí byť? Musí?

Doprajte maličkým lásku, dotyk, vašu vôňu. Doprajte im to od prvých momentov. Možno tým zmeníte svet. Možno ak vaše deti dospejú budú citlivejšie, vnímavejšie, budú vedieť pochopiť pocity iných. Ich strach a túžby.

Vy to urobte už teraz. Vnímajte všetko nové tak,  ako vaše  dieťa. Pozrite sa na svet jeho očami. Počúvajte čo vám hovorí.

Nie, už nie som obyčajná žena. Viem, ako sa môj anjelik cíti a budem na to myslieť v každej chvíli nášho spoločného života.

Ako ste boli spokojní so svojou pôrodnicou vy?

Máte jedinečnú možnosť vyjadriť svoj názor a prispieť k zlepšeniu podmienok v slovenských pôrodniciach. Kliknite  a ohodnoťte svoju pôrodnicu. Ďakujeme!

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (29 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. Váš komentár pekny pribeh kazda nemocnica je veru ina ja som mala tiez cisarsky rodila som v zilinskej nemocnici ale ja nemozem povedat nic zle prave veľmi super po prebudeni na jiske mi ju prsli ukazat a na druhy den uz ma dali na izbu ani som veci neodložila hned som isla pre malu ku sestrickam iba sa usmiali povedala som im ze ci si môžem zobrat malu na izbu povedali ano a ked budem unavena ze ju mozem kludne prist doniest mam narok na pru noc bez dietata koli cisarskom na izbe som sa vytesovala prikladala som si malu doktorky boli super vysvetli mi co som chcela vediet a na noc som malu mala pri sestrickach a rano mi ju doniesli aj s fľašou aby som si pytala mliecko pre malu fakt super som bola velmi spokojna …..prve dieta prvorodicky je jasne ze ine ja som to tiez zle znasala ale to bol zas predcastny porod a syn ma DMO….moja druha dcera prirodzený porod dlhy unaveny ale zdrava dcerka a tiez som mala stavy depky sestricky no boli protivne ale len v dobrom aj kojenie no hoza ale tento treti uz to islo samo bez stresou nechala som to vsetko ako ma prebiehat pred cisarskym jasne nespala bala som sa ale povedala som si no co musime ist von inak sa neda a prebehlo to uplne samo spolupraca vzájomná a spokojnost nadovsetko…

    1. Tiež som zažila niečo podobné ba ešte horšie,mne malu zobrali hned po porode do inej nemocnici na inu ulicu,mala zdravotne problémy,menili jej krvičku kde sa narodila neboli na take niečo vybavený a po týždni mi povedali môžte isť domov a vtedy som sa zosypala.Bolo to moje 3dieťa,povedala som že bez nej nejdem.Vtedy sa nadomnou zlutoval izboví lekar a ten mi vybavil miesto pri malej zatial sa nedalo,nebolo vraj miesto a nikoho nezaujímalo že by som musela chodiť 50km za malou.Tomu lekárovi som nesmierne vdačná

  2. Naozaj vyborne napisany clanok, znova sa mi vynorili spomienky spred dvoch rokov… bola som prvorodicka a nevedela som co ma caka, ani na čo mam pravo… a dlho som sa spamatavala aj z bolesti aj zo zazitkov. Hlavne ako beru sestricky do ruk deticky len za tie šnurky od perinky, ako mačky za kožuch… a jedna sestricka mi vynadala, ze kedy sa naucim viazat dieta do perinky ako oni… tssse, tak by som jej nieco povedala, ale nezmohla som sa na nic a chcela som byt slusna…

    Snad pri druhom dietati budem viac bojovat za seba a dietatko.

  3. i ja som prve dieta mala cisarksym – a novorodenecke – cisty des, pri druhom som precestovala pol slovenska do banskej stianice, lebo tam som vedela, ze i keby som zase porodila sekciou, tak mi dietatko nechaju pri mne. porodila som norlalne naststastie, a syncek bol pri mne po celucicky cas od samotneho porodu. kiez by sa i v inych nemocniciach spamatali. lenze – ak im to fakt nedame dorazne vediet, ze to chcem, tak nas vzdy oblafnu recami ako – aj tak by ste to nezvladli, oddychujte a hlavne: my to takto robime uz 30 rokov a zatial sa nik nestazoval… Evil

  4. Tiez som bola odlucena od svojho dietata. Bol v inkubatore, na dychacich pristrojoch. nevedela som ci to prezije. Ten kto to nezazil nechape ako sa clovek citi. a dodnes neviem ako som to prezila. Vsetkym bolo ukradnute ako som sa citila. Ti psychologovia z americkych filmov, ktory utesuju mamicky, hahaha. Nemohla som sediet s manzelom na chodbe. vzdynas zrusili. tak som sedela na izbe a pozerala ako sa ostatne mamicky mojkaju so svojimi detmi.

  5. Veľmi dobre napísaný článok, ďakujem. Prežila som niečo podobné. Hoci je to už vyše roka, čo ma veľmi poznačili zážitky z pôrodnice, spomienka ma stále veľmi zabolí. Jednalo sa o môj druhý pôrod, prvýkrát som mala šťastie – stretla som najmä zlatých ľudí. Dieťatko sa rovnako ako moje prvé narodilo zdravé, za čo som veľmi vďačná. Čo sa týka nevhodného správania personálu, ja som sa s nim stretla u sestier. Veľa sa píše o nevýhodách domácich pôrodov a výhodách nemocníc, kde sa nám dostane okamžitej odbornej pomoci (s čím napokon súhlasím). Mnoho nemocníc sa hrdí titulom „baby friendly hospital“, a tak nás ani nenapadne sa zamýšľať nad tým, že by sme tam mohli naraziť aj na nejaké nedostatky týkajúce sa starostlivosti o novorodenca. V každej profesii sa nájdu ľudia, ktorí sa do druhých radi „navážajú“. V pôrodnici je však na druhej strane ubolená pacientka nachádzajúca sa v cudzom prostredí, a tak je pre takýto typ ľudí, ktorí sa práve naopak nachádzajú v prostredí známom, akousi jednoduchšou korisťou. A dajme si ruku na srdce, ak sa jedná o nás samých, „prekusneme“ hocičo. Ak sa však jedná o naše čerstvo narodené dieťa, bolí hoci len štipľavejšia poznámka.

    Uvedomila som si, že po príchode do pôrodnice vieme po absolvovaní predpôrodnej prípravy organizovanej nemocnicou veľa o pôrode samotnom, o dýchaní, potrebe dojčenia a pod., ale väčšinou len málo o svojich právach a možnostiach riešenia problémov, príp.chýb zo strany personálu, s ktorými sa stretneme. Papier, ktorý podpíšeme prijímajúcemu lekárovi týkajúci sa našich práv a povinností častokrát už uprostred kontrakcií nie je dostatočnou osvetou. Nebojujeme a potom si to vyčítame. Prečo? Máme strach, že by to potom mohlo byť ešte horšie, nevyznáme sa, cítime rešpekt k náročnej práci zdravotníkov, bojíme sa výsmechu typu „veď nejde o život“… Odtrpíme si to, mysliac si, že po príchode domov šibnutím zázračného prútika zabudneme a neuvedomujúc si, že niektoré rany na duši bolia silne a dlho, že to zasiahne aj ďalších členov rodiny. Zdá sa mi, že je to oblasť, v ktorej sa vo všeobecnosti za dlhé roky nedosahuje výrazný pokrok. Nemocnice ani poisťovne nejaké rany na duši nezaujímajú, spokojnosť rodičiek sa nezisťuje. Počúvame, že v niektorých okolitých štátoch je to lepšie – tam majú asi baby väčšiu guráž:-). Ani nie preto, že sa tam vedia individuálne za seba viac postaviť, ale asi preto, že viac vymýšľajú nástroje na plošné zlepšenie. Alebo je to inak? Každopádne Vám želám veľa šťastia, zdravia a sily.

  6. Rodila som pred 10 dnami, tiez sekcia. A podobne – prvych 24 hodin som bola odkazana na to, ci mi malu prinesu, alebo nie. Priniesli mi ju – jedenkrat… Ale aspon bola hore, krasne sa prisala, sestricka pockala a dala ju aj k druhemu prsniku.

    Bolo to vraj preto take zle, ze na sestonedeli bolo plno, tak ma dali o poschodie vyssie na chirurgiu. A to si nikto uz potom nenasiel cas…

    Na druhy den uz som isla za nou, aj ked sa lekarka tvarila, ze to nezvladnem, ze ma tam musi niekto odviezt na voziku. Ked som ju nasla spinkat vo voziku, tak som si veru nad nou poslzila…

    A ze som vsetkych v kuse otravovala, ze chcem dieta, tak sa sakra posnazili, aby ma co najskor prelozili na sestonedelie, kde som ju uz mala pri sebe.

     

    Pri sekcii pred dvoma rokmi to bolo podobne, rozdiel bol v tom, ze som rodila vecer po celodennom (a celonocnom) cakani na spontanny porod, tak som noc prespala a rano mi babatko priniesli a potom uz som sa opat postavila a isla za dcerkou…

     

    takze – ano, uplne si viem predstavit ten horor…

  7. Ja som mala tiez porod CR, a bolo to v pohode, co sa pristupu sestriciek tyka. Sice to nebolo nic nadstandardne, ale nespominam na to v zlom nastastie. To bolo v r.2004, v Ruzinovskej poliklinike.

  8. Tak som si spomenula, ked som ja bola v Žilinskej porodnici a so mnou bola na izbe jedna mamaička, ktorej malý stále spinkal a ona si ho vobec neprikladala a potom mala problémy s prsníkmi. Striedali sa u nej sestričky, pomáhali, radili, snažili sa jej teda maximálne pomocť. Ona stále fnukala, že malý nechce a ked sestričky odišli, tak si ľahla na posteľ a spala alebo čítala časopis. A takto sa to opakovalo stále dokola a mne bolo ľuto energie sestričiek, že vynakladali toľko usilia, aby jej pomohli a pritom možno čakal na nich niekto , kto o to naozaj stál. Skoda, že ste aj vy všetky mamičky, ktoré ste prežili naozaj veľmi nepríjemné a ponižujuce správanie personálu v nemocnici nestretli také milé osobky.

    A ešte moja skusenosť zo ženskou sestričkou- mala som zápal prsníkov a dávala mi celu noc obklady a ubezpečovala ma, že si mám prísť za nou po radu kedykoľvek budem potrebovať, že ved predsa je tam preto, aby mi pomohla.

    Ale zasa pred deviatimi rokmi som spávala až do odchodu domov na plachte špinavej od krvi a ked som si pýtala čistu košeľu, tak mi vynadali, že čo to vlastne od nich chcem.

    Ale pri čítaní tohto článku som tiež prežívala bezmocnosť a poníženie mamičiek, ktoré toto museli prežiť.

  9. Maman, rozplakala si ma … presne to iste sa mi stalo pred 11 rokmi … akoby som citala moj pribeh, do bodky uplne taky isty. Najhorsie je ta bezmocnost, ktoru pocitujem este aj teraz … u mna to bolo este o to horsie, ze som 3 posledne mesiace tehotenstva stravila v nemocnici, takze uz som tam bola ako inventar a v tej dobe to nebolo veru lahke … navstevne hodiny 2x v tyzdni aj to len na 2 hodiny, doprosovanie sa sestriciek, aby ta pustili mimo navstevnych hodin aspon na pol hodinu na studenu chodbu, kde si sa nemohla k manzelovi ani pritulit, lebo stale niekto chodil okolo a ocumoval … vzdy ked si na to pomyslim, tak mi je do placu … ta bezmocnost, ze neviem vratit spat to, ze moj syn stravil svojich prvych 10 dni na novorodeneckom oddeleni bez mamy, v studenej miestnosti v prievane, v pritomnosti ufrflanych sestriciek, ktore si ho urcite nevsimali ked plakal a ked prisiel cas papania, tak mi ho len hodili do narucia ako poleno a on namiesto papania spal mozno aj od unavy, vyplakany … Polozenie na moju postel bol velky prehresok a to ze sa mi povolili snorky na zavinovacke a ja som konecne po niekolkych dnoch mohla uvidiet rucicky svojho synceka bolo tak neprijatelne pre personal, ze som dostala vynadane, preco to dieta rozbalujem a ze z toho dostane infekciu ocnych spojiviek a od toho dna som bola pre sestricky viac nez nepriatel.

    Toto vsetko si uvedomujem o to viac, ked viem, ze s mojimi dalsimi dvoma detmi (jeden CS, druhy prirodzeny porod) som bola od prvej mimuty spolu alebo tam bol moj manzel a je to na spravani a vyvoji nasich dalsich deti vidiet.

  10. Mala som zimomriavky pri citani tvojho prispevku. Uplne presne sa mi vratili moje zazitky s mojho porodu, tiez cisarskeho. Tiez mi moj pobyt sestricky takto nepatricne „sprijemnovali“. Najhorsie je, ze vtedy sa clovek v zaplave novych hormonov nemoze patricne branit.

    Sestricky ma mali za uplneho „exota“, ked som po 24 hodinach mohla vstat s postele a ledva iduc, skor len suchajuc nohami som sa pobrala cez nekonecnu chodbu za mojim slnieckom, ktore som pocula plakat.

    Tym ze som zacala chodit podla nich priskoro som si privodila problemy s mlieckom a samozrejme poporodnu depku. Ta nas potom strasila este 3 tyzdne doma.

    Nakoniec sme ale vsetko zdolali a mne robi nase slniecko uz skoro 2 roky radost. Vdaka tejto zlej skusenosti este velmi vaham mat druhe dietatko.

  11. Váš komentár Rolleyes

    To kde si zazila?V tomto storoci? Hlavne tie hlasky sestriciek, preboha!

    No ja som zas mala deti pri sebe a aj by som si rada pospala, kedze som predosle noci prechodila v porodnych bolestiach. Pri poslednom mi ho vzali,a le zas chrapala suseda…si nevyberies.

    Ale myslim ze aj mne sposobili pri prvom depresiu, alebo k nej aspon dopomohli, necitlivym pristupom a studenou rutinou…Mala mi revavala cele noci a nikto ma nepovzbudil, nepomohol s tvrdymi prsiami.

  12. Mne dcerku tiez odmietli nechat prvu noc pri sebe, ze sa mam zotavovat a chceli ju nosit len na krmenie. Stacilo ale, ze som si stala za svojim a nechali mi ju. Netreba sa bat, v porodnici nemaju najmensie pravo robit s dietatom to, s cim vy ako matky nesuhlasite (pokial nejde o ohrozenie zivota, samoizrejme).

  13. Aj mne sa stalo niečo podobné, tiež mi malého – podotýkam, že druhé dieť v poradí- ani na sále, ani na oddelení nepriložili. Nemala som vôbec ťažký pôrod a hneď po príchode na odd. som sa chcela ísť osprchovať a zobrať si malého. Na to mi sestrička povedala, že nech si vychutnám ten kľud, že doma to už nikdy také nebude. Ešte mi povedala, že malý teraz spí, a teda ma nepotrebuje. To bola posledná veta, čo ma naštartovala. Sama som sa osprchovala a prišla som si na novorodenecké odd. pre malého. Nezmohli sa ani na slovo. Nedoniesli mi ani oblečenie do postieľky a na poučenie taktiež nejako zabudli. Našťastie:-)

    Na druhý deň som už bola tá pi.a zo 72, čo večer vyvádzala. Malo to výhody- do konca môjho pobytu sa okrem vizity o mňa nik nestaral:-))))

     

    Určite sa netreba báť- je to vaše dieťa a keď sa na to cítite a dieťatko je ok, tak sa nesmiete nechať odbyť. Myslím si, že takmer pre každú z nás sú tie prvé okamihy najdôležitejšie.

  14. Dufam, ze fakt budes silna voci slovenskemu grobianstvu v porodnici bezne pachane na tych najzranitelnejsich zenach a novorodencoch.

Pridaj komentár