Kedy sa má narodiť?

Volala mi kamoška, pár týždňov pred pôrodom. Čo má robiť? Jej gynekológ odchádza na dovolenku, a tak jej navrhol, že to vyriešia už teraz. Však v jej prípade je to aj tak odôvodniteľné.

Bola nešťastná. Cítila sa pod tlakom, mala však zároveň strach o dieťatko, nechcela mu ublížiť.

„A máš pocit, že by si mala ísť rodiť?“

Pýtam sa z mosta doprosta.

„Čo ja viem… Občas mi tvrdne bruško, občas bábo povystrája, ale že by som sa cítila na spadnutie do pôrodnice… to zase nie.“ Ako druhorodička hádam už vie čo a ako. Nakoniec, tie posledné týždne si podvedome z každého tehotenstva nosím v sebe aj ja.

„Tak tam nechoď,“ doporučujem, „a ak nie je žiadny vážny dôvod na vyvolanie pôrodu pred termínom, riaď sa svojimi pocitmi.“

„Ok“, vzdychla si do telefónu.

Dieťatko sa nakoniec narodilo neskôr.

Pred nedávnom som tárala so sestrou o jej kauze takmer vykonaného druhého predčasného pôrodu. Všetko sa to zbehlo šialene rýchlo – dozvedela som sa, že je na príjme zo sms, jej mama mi to do telefónu potvrdila a ja som zalarmovala more anjelov strážnych modliacich sa.

Za dva dni mi segra volá, že je doma. Hrklo ma: „To si už porodená?“

„Ale ba…! Ani nebudem tam skoro. Bábo síce vystrájalo, ale ja som nemala ani pomyslenia na pôrod. To len môj lekár ma presvedčil, že je to na pôrod, tak som šla na príjem. Dostala som infúzky, všetko sa upokojilo. No a dnes ráno, keď jeden mladý doktor neudržal hubu a povedal na moju adresu dosť hlasno „že len jej brucho nadskočí a už ide rodiť“, mala som toho špitála akurát dosť.“

Kým som sa ja výdatne zabávala na segrinej energii, medzitým som sa dozvedela, ako vyčistila kolegiálne žalúdok mladému za správanie, vyvrátila jeho chabú obhajobu o rizikových predčasných novorodencoch (jedného takého, našťastie zdravého s raketovým pohonom má už doma), nariadila mu slušnejšie vyjadrovanie sa, podpísala reverz a šla si vyložiť nohy domov. A　tak tam leží a čaká na svoj deň „D“. Možno si to mohla dovoliť, je lekárka.

Roďte už

Ale týchto scenárov „roďte už“ sa množí ako húb po daždi. Vy ste sa s nimi ešte nestretli? Nakoniec, prešla som nimi aj ja. Nie síce až v tej drastickej podobe, že by ma niekto donútil rodiť, ale viac menej rozhodli za mňa a nepýtali sa ma, čo si o tom myslím, nieto, či sa na to cítim. A　tak som odrodila druhý a tretí pôrod.

Hlavne pri tom druhom ma sestričky strašili, že dieťatko bude choré, lebo na monitoringu moja hyperaktívna dcérenka robila pár dní pred narodením také vývrty, že sa strácali ozvy srdiečka. Chcela som ísť domov, ale nedokázala som sa prebojovať cez lekárov a sestry, viac menej ma brali ako nesvojprávnu a　nezodpovednú matku, ktorá chce ohroziť život svojho dieťaťa, lebo chce opustiť nemocnicu. A kto bude potom znovu vypisovať všetky tie papiere na príjme, no tak?

Obrat nastal… až keď som rodila šiestykrát.

Radikálne som pred tým zmenila gynekológa a neoľutovala som ani sekundu. Už len taký prvý detail – pretože sme vedeli dátum počatia, aj dátum pôrodu nám vychádzal inokedy, ako môjmu lekárovi . A nebolo to o pár dní – ale rovno o dva týždne. Ten pocit, že ma rešpektuje ako ženu, ktorá vie o svojej plodnosti viac, ako to, že mi rastie brucho, bol úžasný na každej poradni.

A aj keď sa blížil termín „kolieskového termínu“ a ja som bola dokonca už dosť otvorená (hoci som to necítila), môj lekár bol pokojný – dal čas mne, mojim záznamom a mojim pocitom. A tak som miesto začiatku decembra začala napriek tej veľkej dierke medzi nohami rodiť až koncom roka.

Prečítajte si tiež:                                             Ako vypočítať termín pôrodu

Synček prišiel spontánne, začal pracovať o pol tretej v noci prvými kontrakciami a na svet sa narodil nádherným rýchlym pôrodom na tri kontrakcie, za pokojnej asistencie môjho gynekológa, ktorý mal napriek všetkému práve v ten deň službu.

Ten okamih nezabudnem – vždy mi vraveli, kedy mám a kedy nemám tlačiť… a　teraz? Dychčala som: „Už nemôžem vydržať…! Lekár ma spokojne prezrel a s　povzbudením povedal: „… tak tlačte, ak cítite, že je to ono!“

Bolo to ono.

A nielen preto, že som si konečne mohla uvedomiť, že všetko cítim správne. Bolo to aj vďaka úžasnej podpore lekára, ktorý ma prijal ako partnera, nie ako pacienta. A tak, keď počúvam tie opakujúce sa story o „musených pôrodoch“, lebo to lekár chcel, tak sa pýtam:

Prečo nie je možné rešpektovať pocity žien-matiek? Prečo – pokiaľ je tehotenstvo pokojné a　zdravé – nenecháme každému dieťatku čas, aby sa narodilo samé vtedy, keď je to pre neho akurát… a nie vtedy, keď sa to niekomu inému hodí? Prečo okrádame ženy o úžasný zážitok s minimom medikamentov a zásahov ansáblu v bielom?

Je to naozaj taká drzosť chcieť porodiť podľa svojich pocitov?

(30 hlasov, priemerne: 4,90 z 5)

Loading...