Pôrod po slovensky

Na podnet jednej priateľky som sa rozhodla napísať tento článok. Je o „normálnom“ pôrode v jednej bratislavskej nemocnici. Píšem ho z pohľadu pôrodnej asistentky a -aj keď sa budem snažiť o vecný článok – aj z pohľadu človeka, ženy… Odborné výrazy a komentáre obmedzím na potrebné minimum.

Momentálne pracujem ako samostatná pôrodná asistentka v Nemecku, čo sa už spoľahlivo rozšírilo medzi mojimi známymi (aj neznámymi) na Slovensku. A tak som sa koncom septembra ocitla na Slovensku, pripravená sprevádzať pôrodom mojich známych, Dášu a Petra, ktorí čakali svoje prvé dieťa.

Príprava

Dáša si praje pôrod doma, no v momentálnej situácii, keď zrovna prerábajú domček, si to nevie predstaviť. Termín pôrodu sa blíži a je treba pripraviť plán. Postupujem tak ako aj pri mojej práci v Nemecku – urobím si „anamnézu“, preberieme otvorené otázky okolo pôrodu vrátane prianí, strachov a neistôt. Snažím sa odpovedať neutrálne a vecne, nikdy by som k domácemu pôrodu nikoho nepresviedčala.
Dohodneme sa, že ma zavolajú, keď bude mať Dáša pocit, že sa začína pôrod, ja prídem a keď bude všetko v poriadku, ostaneme doma čo najdlhšie. K samotnému pôrodu pôjdeme do nemocnice. Ak bude po pôrode všetko v poriadku, mohli by sme ísť domov, kde by som sa o nich ďalej starala. V prípade, že by šlo o rýchly pôrod, prinesiem si aj všetky veci k domácemu pôrodu. S jednou pôrodnou asistentkou z pôrodnice, kde chce Dáša ísť, si dohodneme stretnutie na druhý deň. Máme sa prísť počas jej rannej služby predstaviť a porozprávať.

Deň „D“

Hneď na druhý deň ráno okolo ôsmej mi volá Dáša, že by som pomaly aj mohla prísť. Kontrakcie začali už nad ránom, teraz sú pravidelné, plodová voda ešte neodtiekla. Po príchode skontrolujem ozvy srdiečka dieťaťa a na Dášine prianie ju vyšetrím. Krčok maternice je už spotrebovaný a otvorený na 3 centimetre. Všetci sa z toho tešíme a Dáša sa nikým nerušená „venuje“ ďalej svojim sťahom. Mení pozície, predýchava. Ja priebežne kontrolujem Doptonom ozvy srdiečka. Po zhruba dvoch hodinách ju znovu vyšetrujem: 4 centimetre. Nastavenie hlavičky nie je celkom optimálne, preto Dáši navrhujem pár pozícií, ktoré môžu nastavenie trochu korigovať – čo sa aj v tomto prípade podarí.
Dáša je ešte stále v pohode, len je unavená, polihuje. Sťahy tiež „zaspávajú“. Nechám ju trochu oddýchnuť a potom navrhujem prechádzku (bývajú pri lese). Dáša uznáva, že nemá zmysel to „naťahovať“, neskôr nebude sviežejšia… A tak sa prechádzame po lese, zbierame huby, keď príde sťah, Dáša sa zastaví, predýchava. Je krásny slnečný deň. Z nazbieraných masliakov a suchohríbov si všetci okrem „rodičky“ dáme na obed praženicu. Dáša nemá z pochopiteľných dôvodov chuť na jedlo, ale pravidelne pije,
aby doplnila tekutiny, ktoré hlbokým dýchaním a potením stráca.
Kontrakcie naberajú na intenzite, krčok maternice je otvorený asi na 5 centimetrov, ozvy srdiečka sú v poriadku. Vyrážame do nemocnice, aby sme stihli dohodnuté stretnutie s tamojšou pôrodnou asistentkou.

Nemocnica – iný svet

Prichádzame na pôrodnú sálu, krátko sa rozprávam s pôrodnou asistentkou, ktorej práve končí služba a tá ma posiela za primárom, aby som sa s ním porozprávala. Dáša odchádza na príjem, ešte jej rýchlo poviem, nech si nedá urobiť klystír ani sa oholiť. Peter nesmie ísť s Dášou dnu. Prvé nepríjemné prekvapenie.

V pôrodnici, kde som v rámci školy v Nemecku pracovala, mohol ženu sprevádzať každý, koho žena chcela mať pri sebe. Často to okrem muža bola priateľka, sestra či matka. Niekedy aj dve-tri osoby. A prijímacia miestnosť nebola o nič väčšia …

Chcem ostať vecná, o rozhovore s primárom preto nebudem písať. Nakoniec mi ako jedinú možnosť, aby sme mohli byť ja aj Peter pri pôrode, navrhuje zaplatiť si nadštandardný, separátny „pôrodný box“ za 2 500 Sk. Plus dvakrát po päťsto korún za dve osoby pri pôrode.

(V Nemecku mi nikto nechce veriť, že za prítomnosť otca či inej blízkej osoby pri pôrode treba platiť.)

S touto novinkou prichádzam na pôrodnú sálu, Dáša leží na chrbte, lebo sa práve píše CTG- záznam (= záznam o činnosti srdiečka dieťaťa a kontrakciách maternice). Dozvedám sa, že je už otvorená na osem centimetrov. Krása! Už je oholená – nestihla nič povedať…

CTG -záznam sa môže písať v akejkoľvek polohe. Počas pôrodu je pre ženu oveľa prijateľnejšie, keď môže pritom ležať aspoň na boku alebo sedieť či stáť. Poloha na chrbte je nielen bolestivejšia, ale môže dôjsť k stlačeniu dolnej dutej žily (ktorá prebieha zhruba medzi maternicou a chrbticou) a spôsobiť, že žene začne byť zle, niekedy až na odpadnutie (kolabuje krvný obeh). Tým sa samozrejme zhoršuje aj zásobovanie plodu kyslíkom a živinami. Tento vena-cava-syndróm nebýva u každej ženy rovnako silný, ale väčšina žien sa posledné mesiace či týždne tehotenstva necíti dobre, keď leží dlhšie na chrbte.

Krátko ku klystíru a holeniu: rutinný výkon oboch zásahov je Svetovou zdravotníckou organizáciou (WHO) označovaný ako zbytočný až škodlivý. Ja som tak videla prvý raz v živote oholenú ženu pri spontánnom pôrode! Aj z psychického hľadiska to považujem za nevhodné, narušujúce celistvosť a dôstojnosť človeka.

Nastávajúci rodičia sa rozhodnú pre nadštandard, aby som mohla byť pri pôrode. Bohužiaľ Len ako sprevádzajúca osoba… Avšak súkromie, ktoré tým získavame je k nezaplateniu. Cítim, že nás nechávajú viac na pokoji, lebo vedia, že som pôrodná asistentka – dokonca zo „západu“…

Som im za to vďačná. Milá pôrodná asistentka, ktorá nás má na starosti (bohužiaľ jej čoskoro končí služba), prináša fit-loptu. Trochu sa vypytujem a dozvedám sa, že skoro vždy vyšetruje a pôrod odvádza lekár/lekárka. Pôrodná asistentka len vtedy, keď doktor(ka) nestíha. Už aj v Čechách má pôrodná asistentka viac právomocí pri fyziologickom pôrode ako u nás.

O chvíľu prichádza lekárka, vyšetruje (krčok je už takmer celkom otvorený) a skôr než si stihnem uvedomiť, čo to berie do ruky, prepichuje plodový vak. Bez opýtania, bez upozornenia… Pre mňa nepredstaviteľné.

Dáša dostáva silné kontrakcie, čo nastáva vždy po prepichnutí plodového vaku (= amniotómii). Kvôli tomu sa píše po amniotómii CTG-záznam, aby sa vedelo ako na to reaguje dieťa. Dáša leží naďalej na chrbte, sťahy sú pre ňu bolestivejšie. Pomôžem jej otočiť sa na bok. CTG-záznam je úplne v poriadku, Dáša zlieza z postele a pohrúži sa znova do seba. Vonku je už skoro tma, na Dáškine prianie zhasíname veľké ostré osvetlenie a zažíname malé „intímne“ svetlo. Personál sa trochu čuduje, ale nechávajú nás tak.

Asi po dvoch hodinách prichádza pani doktorka, vyšetruje a konštatuje, že už ubehlo dosť času, dieťa ešte nie je tu a preto by Dáša mala dostať infúziu na zosilnenie sťahov (jedná sa o synteticky vyrobený hormón oxytocín). Tu sa zapájam ja – nevidím dôvod na urýchľovanie, Dáša má pravidelné silné kontrakcie a ozvy plodu sú tiež veľmi dobré. Nech nám ešte nechá trochu času, aspoň pol hodinu. Súhlasí, ale Dáša musí podpísať, že odmietla infúziu, ktorú naordinoval sám primár. (Podotýkam, že rodičku nevyšetril, videl ju len krátko na príjme.) Doktorka a pôrodná asistentka odchádzajú. Dáša sa voľne pohybuje, zaujíma rôzne polohy. Ukážem jej pozície vhodné na efektívne tlačenie. Je už unavená, ale zvláda to veľmi dobre. Asi po štvrť hodine sa jej pýtam, či môžem pozrieť, ako vysoko je hlavička – kvôli mne si nemusí ľahnúť na posteľ na chrbát, vyšetrujem ju takpovediac v sede (mám so sebou vlastné sterilné rukavice). Hlavička pekne klesá, v duchu to odhadujem ešte zhruba na trištvrte hodiny až hodinu. Asi po štvrť hodine prichádza doktorka, Dáša si musí ľahnúť na chrbát. Pani doktorka vyšetruje a zvolá „Rodíme!“

Pôrod

Nielen Dáša a Peter -ale aj ja (!) som úplne „prevalcovaná“. Je to ako v akčnom filme: Zažnú sa všetky silné svetlá, do miestnosti sa nahrnú dve pôrodné asistentky, asi šesť študentov medicíny (s Dášiným súhlasom) a ku koncu pôrodu prichádzajú ešte dve detské sestry (aspoň si to myslím – nepamätám si, že by všetci z prítomných mali na odeve pripevnené štítky s menom a označením povolania). V momente sa pripevňujú na posteľ strmene, pôrodná asistentka vykladá Dáši nohy. Chce ich uviazať, zrazu sa zarazí, pozrie na mňa – na Dášu –na mňa: „Ehm, chcete zaviazať alebo netreba?“ To sme nečakali, zmätene sa s Dáškou na seba pozrieme… Pôrodná asistentka upúšťa od svojho zámeru. Všetko je pripravené, ja s Petrom stojíme Dáši za hlavou a držíme jej každý jednu ruku. Z oboch strán stoja pôrodné asistentky, jedna z nich ju povzbudzuje k úplne nefyziologickému tlačeniu, hlavu jej tlačí dopredu na hruď, doktorka sa pridáva k povzbudzovaniu a Dáša tlačí o dušu. Pri ďalšom sťahu Dáši tlačí pôrodná asistentka na brucho, doktorka robí nástrih hrádze „Tlačte, ešte tlačte ďalej!“ doktorka berie znova nožnicky a nastriháva ďalej. Ja by som sa najradšej nepozerala…

Konečne sa rodí hlavička a doktorka vyťahuje celé dieťa. Hneď prestriháva pupočnú šnúru. Ukazuje novopečeným rodičom ich ružovučkú dcérku. V tom „prichádzajú na scénu“ detské sestry, držia v ruke niečo ako antikorový pekáč (fakt som niečo také ešte nevidela) a doktorka doň kladie dieťa. Už-už chcú s ním odísť, v tom Dáša zvolá, nech ju ešte neodnášajú, že si ju chce aspoň chytiť… Chvíľku drží svojej dcére ručičku, Peter smie ešte urobiť pár fotiek a maličká je preč.

Z mojich vedomostí a skúseností viem, že fyziologický „normálny“ pôrod sa dá sprevádzať oveľa menej stresujúco a bez zbytočných zásahov, akým je tlačenie na brucho, aktívne tlačenie počas celej kontrakcie bez prestania, nástrih hrádze a pod. Všetky tieto zásahy môžu mať v určitých kritických situáciách (ktorých je našťastie málo) svoje opodstatnenie, no rutinne používané nemajú zmysel, môžu spôsobiť žene či dieťaťu poranenie a žene dajú pocit, že nie je schopná sama porodiť dieťa.

Nástrih hrádze (= epiziotómia) je vlastne rezná rana spôsobená lekárom (pôrodnou asistentkou), preto treba dôkladne zvážiť nutnosť tohto zákroku. V podstate existuje jediná oprávnená indikácia: keď treba v prípade kritického stavu dieťaťa urýchliť pôrod hlavičky (na posúdenie slúži CTG -záznam, príp. analýza okysličenia fetálnej krvi počas pôrodu). Percento nástrihov na Slovensku (často až 98%!), je neuveriteľne vysoké. Napriek tomu, že existuje niekoľko štúdií potvrdzujúcich nezmysel rutinného nástrihu hrádze. Argument, že sa tým predíde natrhnutiu neobstojí, pretože rodička – ak tlačí šetrne, tak ako to cíti – sa často nenatrhne vôbec alebo len minimálne. Natrhnutie vzniká prirodzene na najslabšom mieste a obyčajne sa hojí lepšie ako epiziotómia. Pri nástrihu dochádza v oveľa väčšej miere k poraneniu/prestrihnutiu nervových vlákien a krvných cievok. Nástrih sa taktiež môže pri prechode hlavičky ešte ďalej natrhnúť.

Dôležitá je aj poloha pri pôrode. Poloha na chrbte je vhodná akurát tak pre pôrodníka, lebo sa nemusí zohýbať či kľaknúť si. Tí, ktorí vo svojom živote museli v nemocnici vykonávať veľkú potrebu na mise v posteli, vedia aké je to tlačiť po ležiačky. Poloha na chrbte neexistuje dlho, začali ju presadzovať muži – pôrodníci približne v osemnástom storočí.
Vhodné polohy pri pôrode sú všetky vertikálne polohy, ktoré rodičke najviac vyhovujú a pri ktorých môže aktívne rodiť. Vo vertikálnej polohe má dieťa v panve viac miesta na prechod pôrodným kanálom, taktiež zásobovanie plodu kyslíkom a živinami je lepšie ako pri ležaní na chrbte. Okrem toho pôrod uľahčuje aj zemská príťažlivosť.

Aby som nikoho nenudila odbornými detailmi, vynechám opis pôrodu placenty. Hádam len toľko, že sa mi podarilo odvrátiť neopodstatnené podanie silného kontraktačného lieku.

Potom prišlo na rad šitie. Lokálna anestézia však nebola dostačujúca a Dáša sa zvíjala v bolestiach, zatínala mne a Peťovi prsty do dlaní. Počas šitia priniesla detská sestra zabalené dieťa na priloženie. No už ako ho prinášala som videla, že malá Hanka ešte nie je na to pripravená. Z úst jej vyšlo pár bubliniek plodovej vody, nebolo badať ešte žiaden hľadací či sací reflex. A tak aj bolo – Hanka mamine len trochu oslintala bradavku.

Potom sme sa dozvedeli, že oddelenie šestonedelia je plné a Dáša preto pôjde na oddelenie gravidity. Hanka pôjde na kojenecké oddelenie, pokým sa neuvolní miesto na šestonedelí. Dáška a Peter, unavení a neschopní spracovať tak strašne rýchlo plynúce udalosti sa rozhodli, že Dáša ostane s malou na noc v nemocnici. Dáša dostala Hanku až na ďalší deň na obed, keď sa konečne presťahovala na oddelenie šestonedelia. Nakoniec strávili v nemocnici pár dní, ale to už presahuje rámec tohto článku.

Na záver…

Rada by som ešte podotkla, že existuje niečo také, ako práva pacienta (mnohé z nich boli v tomto prípade viacnásobne porušené!). Dáša mi pri jednej mojej návšteve v nemocnici doniesla malú brožúrku „Práva pacientov v reformných zdravotníckych zákonoch“ vydanú v roku 2004 Ministerstvom zdravotníctva Slovenskej republiky. (Vrelo odporúčam prečítať si!) Bola na oddelení len tak niekde vyložená. Možno by si ju mal prečítať aj zdravotnícky personál…

Martina Ološtiaková,
pôrodná asistentka

PS: Zmena nenastane sama od seba, personál nášho zdravotníctva sa nevzdá dobrovoľne svojich pozícií (vynímajúc vzácne výnimky). Bola by som rada, keby môj článok podnietil laickú i odbornú verejnosť k premýšľaniu a diskusii, podľa možnosti vecnej a s rešpektom. Rada sa na nej zúčastním.

(Keďže som sa rozhodla neuvádzať – v tomto článku – nemocnicu a personál menovite, zmenila som pre zachovanie súkromia aj mená mladých rodičov.)

9. 11. 2007