Na prvý pohľad je už neskoro

Včera to dieťatko zomrelo. Podľa vyjadrenia lekárov jeho stav nebol zlučiteľný  so životom a tak miesto radosti z prvorodeného bábätka je niekde teraz na Slovensku ticho a smútok. Všetko sa skončilo skôr, ako sme stihli niečo zistiť a pomôcť.

Tehotenstvo jednej mamičky sa prerušilo odchodom anjela do neba zhruba v polovici čakania. Isté však je, že okrem dieťatka prišla o ilúzie o etike a ľudskosti lekára, ktorý narába so životom v priamom prenose – a to je paradoxne sama lekárkou.

Poplašná  správa o nutnosti zohnať dobrého (!!!) gynekológa pre mamičku s dieťatkom v brušku vo vážnom stave ma zastihla uprostred prázdnin.

Jedna vec je, že skutočne sa – žiaľ – nájdu prípady, kedy dieťatko neuvidí svoju mamu z tváre do tváre po pôrode, a je to samozrejmosťou, že lekár – gynekológ to má pravdivo mamičke povedať.

Druhá  vec je fakt, s ktorým sa stretávame asi každá: v čase, kedy sme extrémne (aj za toho drobčeka v nás) citlivé na akýkoľvek spôsob zlého zaobchádzania slovom či skutkom, sa nám pomyselných faciek dostáva niekedy aj od lekárov, ktorí majú strážiť náš čas čakania.

Potrebujeme ich, a v tomto čase zvlášť. Potrebujeme ich ako výborných odborníkov, ktorí sa rozumejú veci a vedia posúdiť, ako sa nášmu bábätku v brušku vodí a či dostatočne dobre prospieva.

Rozmer ľudskosti

Ale zo skúseností mnohých mamičiek sa mi zdá, že mnohým lekárom – česť výnimkám – chýba jeden závažný rozmer: a to rozmer ľudskosti, ktorý dokáže spolucítiť a byť dostatočne empatický v okamihu, kedy by jemu samému bolo na mieste pacienta ťažko.

Inak by sa nestalo to, čo sa stalo minulý týždeň: že táto mamička v strachu o svoje dieťatko, pretože výsledky boli zlé, vyšla ešte ublížená s plačom z ordinácie svojho gynekológa. Bez jemnosti, ktorú vyžadovala vyhrotená situácia, bez empatie, bez konzultácie, bez opýtania sa začal hovoriť „o urobení nutnej interrupcie“. Jednoducho jej vôbec nedal na výber, nezvažoval pre a proti, nepýtal sa, čo si o tom myslí a aký má k tomu postoj.

Zháňali sme teda závratnou rýchlosťou iného lekára v jej okolí, ktorý by bol nielen gynekológom odborníkom, ale aj gynekológom – človekom, ktorý vie pohladiť slovom práve vtedy, keď to treba. Jednoducho preto, lebo to podľa môjho skromného názoru jedno k druhému neodlučiteľne patrí.

Kým sme dopátrali, boj bol prehratý… možno pre tento krát.

Ale večer sme sa cez telefón s mojou sestrou – tiež lekárkou – jedna druhej pýtali: Ako môže niekto takto pracovať ako lekár? Ako niekto takýto môže robiť lekára tam, kde prichádza zázrak menom život? Ako takýto lekár môže – skutočne odpočuté – matke ležiacej na sone len tak povedať: „Narodí sa vám taký šikmooký Číňan.“ (Pokus o vtip pri pravdepodobnosti Downovho syndrómu, v tomto prípade nepotvrdenom – dieťatko sa narodilo absolútne zdravé.)

Kde sú hranice toho, pokiaľ môže lekár ísť?

Je viac racionálna, chladná odbornosť ako odbornosť s citom pre človeka a situáciu? Uvedomujú si niekedy lekári pri vyslovovaní diagnóz, koho liečia?

My sme pár lekárov na tom konci Slovenska našli. Lekárov, ktorí liečia nielen stanovením správnej diagnózy, ale aj prístupom k žene v druhom stave. Možno tie kontakty poslúžia iným, ak bude treba.

Ale práve teraz by sme mali mať jasno v jednom: povedzme na rovinu, ktorý lekár nestojí za nič, lebo sa správa ako grobian – nech to teda vedia všetci a vyhnú sa mu oblúkom. A tiež povedzme mená tých, ktorí skutočne žijú svoje poslanie a dávajú pacientom nielen svoju inteligenciu, ale aj srdce.

Nech je tých ublížení za dverami ordinácie – kdekoľvek – čím menej.