Katastrofa v slovenskom pôrodníctve?

Tento článok vznikol ako odpoveď na množiace sa reakcie čitateliek týkajúce sa údajne zaostalého stavu slovenského pôrodníctva (Články Najbežnejšie „prečo“ na tému „pôrod na Slovensku“ a Nemôžme predsa všetky rodiť v zahraničí) Najviac ma k písania inšpiroval názor jednej pisateľky, podľa ktorého redakcia babetka zastáva jednostranný postoj a obhajuje konvenčný medicínsky spôsob pôrodu a nositeľky progresívnych názorov na pôrod stavia do polohy večne nespokojných ufrflancov. Preto hneď na úvod zdôrazňujem, že to nie je tak.

To, že sa u nás mamičky a budúce mamičky začínajú zaujímať o tehotenstvo, materstvo, starostlivosť o tehotnú, situáciou v slovenských pôrodniciach každého ženského lekára len poteší. Je príjemné stretnúť v ambulancii ženu, na ktorej vidno, že si už čo-to o problematike prečítala, vie položiť zaujímavú otázku, skrátka stáva sa rovnocenným partnerom vo vzťahu pacient-lekár.

Je pekné a závideniahodné, keď Vám dajú v moravskej pôrodnice na výber farbu boxu, hudbu pri pôrode, k dispozícii sú žinenky, lopty. Ja by som sa ale pri výbere pôrodnice informovala prioritne na to, aké majú možnosti zvládnuť kritické situácie, ako majú skúsenosti so starostlivosťou o novorodenca alebo matku, ktorí vyžadujú intenzívnu starostlivosť, aký je prístup k transfúznym prípravkom a podobne, akú majú novorodeneckú mortalitu /úmrtnosť/ a morbiditu /chorobnosť/. To nie je zastrašovanie, len konštatovanie reality. Mimochodom, podľa týchto kritérií si vyberajú pôrodnicu moje kamarátky-lekárky, pravdepodobne preto, že už zažili, aké úlohy vie príroda medicíne pripraviť. Nie som proti zmenám, ktoré by skvalitnili a spríjemnili podmienky v slovenskom pôrodníctve. Len zdôrazňujem, že hlavnou úlohou lekára-pôrodníka musí zostať starostlivosť o tehotnú a vedenie pôrodu lege artis – to znamená dodržanie všetkých medicínskych pravidiel, aby nedochádzalo k chybám a tragédiám, ktoré sa už nedajú vrátiť späť. Nikto sa potom nebude zaujímať o to, že boli 4 hodiny nad ránom, vy ste boli od predchádzajúceho dňa od skorého rána na nohách /a ďalší taký istý pracovný deň Vás čaká po prepracovanej noci/, či ste boli hladný, smädný, nevyspaný. Treba rovnako ostražito sledovať monitorový záznam plodu, rodičku počas pôrodu a bezprostredne po pôrode, pretože jediná chybička sa Vám môže stať osudnou. Nasleduje zodpovedanie sa pred kolegami, nadriadeným, pred ustanovenou komisiou, pred súdom. To je ale všetko nič v porovnaní s výčitkami svedomia, ktoré Vás prenasledujú celý život. Pracujem ešte pomerne krátko a nič podobné sa mi chvalabohu ešte nestalo, ale od starších kolegov viem, že aj pri najväčšej pozornosti sa takéto veci stávajú.

Tu by som chcela zdôrazniť, že podľa medzinárodne platných štatistických údajov, ktorými sa hodnotí úroveň pôrodníctva a neonatológie /starostlivosť o novorodencov/, je Slovensko na svetovej úrovni. Také sú jednoducho fakty, stačí si pozrieť WHO štatistiky. Ak si porovnáte koľko peňazí z rozpočtu v prepočte na obyvateľa ide do zdravotníctva u nás a koľko v susednom Rakúsku tak sa mi tieto dosahované výsledky zdajú doslova zázrakom.

Tým samozrejme nechcem tvrdiť, že nie je čo zlepšovať, len nesúhlasím s tvrdením, že situácia u nás je katastrofálna a všetko je chybou slovenských pôrodníkov. Nie je to také jednoduché. Obrazne povedané, službukonajúci lekár na pôrodnici nemôže pri najlepšej vôli napustiť vaňu a nech sa páči pôrod do vody, ja som lekár inovátor. V medicíne všetko podlieha presným pravidlám a história a prax dokazujú, že je to tak správne. Musí dôjsť k akejsi centrálnej úprave týchto pravidiel, k akceptovaní takých modifikácií pri pôrode pri ktorých nedochádza k zvyšovaniu rizika pre rodičku a plod a zároveň sa zlepšia podmienky pre rodičku, tak ako si to mamičky predstavujú.

Kedysi som si naivne myslela, že keď naše zdravotníctvo klesne ku dnu /a podľa mňa tam už je/, tak sa ľudia-potenciálni pacienti uvedomelo spoja a budú sa domáhať lepšej zdravotnej starostlivosti, pretože veď platia dane, odvody do poisťovní a pod. Všetci vieme, že vyššia úroveň, rovná sa vyšší prísun peňazí, väčšia pružnosť v tvorbe a novelizácii zákonov. Nič také sa nedeje, pri zhoršujúcej sa situácii ľudia len šomrú a nadávajú na lekárov, ktorí sú v tomto systéme len výkonným článkom. A to isté platí o slovenskom pôrodníctve. Myslíte si, že situácia v susedných Čechách sa zmenila iba pod tlakom pôrodníkov. Ťažko, načo by to aj robili. Dopomohli k tomu občianske združenia, skrátka aktivita samotných žien. Nestačí len nadávať a kritizovať na stránkach internetu a novín. Je to síce anonymné a pohodlnejšie, ale nečudujme sa, aj menej účinné. Prečo u nás mamičky, ktoré majú spoločné názory na alternatívny pôrod, alebo na akékoľvek zmeny, nesformulujú svoje požiadavky v otvorených listoch a neadresujú ich tam, kde pre nich môžu kompetentní niečo urobiť. Existujú predsa inštitúcie ako riaditeľstvá nemocníc, MZ SR, výbor pre zdravotníctvo pri NR SR, Slovenská gynekologicko-pôrodnícka spoločnosť pri Slovenskej lekárskej spoločnosti, atď.

Že sa dá niečo dosiahnuť dokazuje príklad pani Sylvie Herianovej a pôrodnice v Banskej Štiavnici. Možno sa to niekomu nezdá, ale dosiahla v našich podmienkach veľmi veľa a zaslúži si obdiv. Pamätám si, že keď u nás ešte nebol možný pôrod za prítomnosti otecka, jedna budúca mamička napísala na naše riaditeľstvo list, v ktorom upozornila na tento nedostatok a uviedla ho ako dôvod, prečo si našu pôrodnicu nevybrala. Spolu s niektorými kolegami sme sa potešili, že konečne dôjde k zmene. Nič sa nestalo, chvíľu bol okolo toho rozruch, ktorý opadol, veď jeden hlas rovná sa žiadny hlas.

Prečo by mali stále pred budovou MZ SR postávať len lekári a žiadať zvýšenie financovania, zmeny v zákonoch? Ľudia sa o to ani nezaujímajú a neinformovane si myslia, že stále nám ide len o zvyšovanie platov. Úprimne povedané, tiež by som rada pracovala na pracovisku, kde môžem dať rodičke vybrať farbu boxu, hudbu, ponúknuť alternatívnu polohu pri pôrode, tlmené osvetlenie. Po pôrode ponúknuť súkromie, kde sa spolu s manželom môžu tešiť z dieťatka. Realita je taká, že keby toto žiadal radový lekár od vedenia nemocnice, tak by ho rovno umiestnili na prízemie, a tam je u nás psychiatria. U nás nie sú peniaze na základne zdravotné potreby, na lieky, aj keď si to vysoko postavení nepripúšťajú, je to tak a treba to ľuďom hovoriť. Zdá sa Vám bezohľadné a nadsadené tvrdenie, že všetko je o peniazoch? Za čo asi nakúpili všetko to krásne zariadenie vo Vami spomínaných českých pôrodniciach? Snáď nie za milý úsmev ?! Aj mňa rovnako ako Vás milé mamičky a budúce mamičky mrzí, že situácia v pôrodníctve u nás zaostáva za susednými Čechmi. A to hlavne z toho dôvodu, že tam dokázali spojiť sily dve zúčastnené strany: poskytovatelia-lekári a klienti-matky v záujme spoločnej veci. Nedá sa to aj u nás? Alebo…napadá ma myšlienka, že u nás ľudia ani nechcú v skutočnosti niečo meniť, dôležité je mať možnosť na niečo, alebo na niekoho si zanadávať.

Viem, že aj lekári musia na tomto poli odviesť kus roboty. Viem, že je stále veľa rezerv čo sa týka osobného prístupu k pacientom a ten nestojí na peniazoch. Ale dúfam, že sa zmobilizuje aj druhá strana, v tomto prípade mamičky a budúce mamičky, a namiesto vymieňania si kritických slov dôjde k zmysluplnej komunikácii.