Som tehotná a stále plačem

Dokumentárne filmy o hladomore, klimatických zmenách či vojne som pozerala s nadhľadom. Nechať sa uniesť emóciami a prelievať slzy nad tým, čo sa deje vo svete, alebo ešte horšie, nad fiktívnym dojákom? V žiadnom prípade.

Nebrali ma zaľúbené songy, rozcítené knihy ani reči na svadbách. Až kým som neotehotnela.

Trimester prvý

Deň, keď mi doktor dal do ruky ultrazvukovú fotku, sa všetko zmenilo. Kukám na krivo zastrihnutý obrázok, na ktorom nie je nič vidieť, a hrdlo mi divne zviera.

Moje rozumné ja mi vraví: „Zrejme ide o hrdelný kŕč, asi ďalší tehotenský príznak.“ Ale to druhé, emotívne ja, to už tušilo. Stáva sa za mňa citlivá, senzitívna ľudská bytosť, plná pocitov, nálad, iracionálnych rekcií, inak zvaná aj MAMA.

Prvý trimester sa nesie predovšetkým v znamení vďaky. Predavačka mi vydá v Jednote za rožky a mne vyhŕknu slzy, lebo sa mi zazdalo, že sa na mňa usmiala.

V lekárni ma jeden pán pustil pred seba, a ja som mu ešte desať minút s plačom ďakovala. Ukázalo sa síce, že to nebolo kvôli tehotenskému bruchu, ale preto, že stratil recept, ale aj tak.

Dojalo ma, keď môj muž kúpil mrkvu a karfiol. Tvrdil, že boli v akcii. Ale ja viem, že ju kúpil, lebo mu neleží na srdci iné, len zdravie rodiny. 

Trimester druhý

Spolu s pribúdajúcimi kilami sa začala aj nová etapa v mojom živote. Etapa neustáleho plaču. Úprimne, mám pocit, že tehotenstvo som od začiatku do konca prerevala a preslzila.

Napríklad, muž ma vzal do kina. Kým do čias tehotenským som v zásade navštevovala len filmy, ktoré získali nejaké ocenenie, a kde sa pranierovalo ľudské utrpenie a chudoba, teraz to nedávam.

Odmietam sa dívať na krutý, necitlivý svet, kde deti behajú bez topánok a matky nedostávajú sociálnu podporu. Chcem vidieť ružový svet s obláčikmi, kvetinkami a princeznami – taký, do ktorého môžem priviesť aj svoje dieťa.

Tak chodíme na rozprávky. Akože celé zle. V kine ma dojíme úplne všetko. Predražené pukance v mini balíčkoch s motívom animákov.

Detské zafúľané ručičky, ktoré si nesú svoje lístky a držia sa maminej sukne (áno, boli časy, keď sa mi zdali špinavé ruky roztomilé, ale sú dávno preč). Keď vidím, že jedno dievčatko si do kina vzalo plyšáka a pýta sa ocina, či aj jej maco dostane 3D okuliare, normálne sa rozrevem.

Čakám, že ma môj muž dojato objíme a potichu mi pošepne, že aj my raz takto budeme chodiť s deťmi na rozprávky. Ale nie. Ten sa evidentne hanbí a tvári sa, že vedľa mňa sedí len náhodou. 

Trimester tretí

Emocionálny vír pocitov vrcholí. Dojato žehlím malilinké body, do tašky do pôrodnice chystám prvé mini plienky a nechce sa mi veriť, že na svete môže byť taká malá osôbka, ktorej by boli dobré. Detský župan ma úplne dostane. 

Okrem toho sa u mňa začína prejavovať solidárne myslenie. Mám dni, keď si chcem vziať psa z útulku a darovať mu domov. Muž samozrejme nesúhlasí, vraj čo by pes robil v byte.

„Jemu by to bolo jedno, bol by s nami šťastný!“ kričím na muža, ale ten len so zdvihnutým obočím skonštatuje: „Neboj, za chvíľu budeš mať stáleho hosťa.“

Rovnako odmieta moje ďalšie sociálne projekty od adopcií na diaľku po nárazové rozdávanie nášho oblečenia núdznym.

Vraví, že namiesto blbostí mám radšej šetriť, lebo nás čaká oprava auta a kúpa kočíka. Bojím sa, že aj tú celú prerevem.

Tri mesiace po pôrode

Plač naďalej pretrváva. Nabral však nový smer.

Plačem, keď vidím drez plný riadov. Revem nad kopou špinavého prádla, lebo ho nemám ho kam povešať, keďže prvá várka od rána ešte neuschla.

Plačem pri cene plienok a pri informácii, koľkokrát ešte musím tento mesiac navštíviť pediatra.

Aj detské mini oblečenie ma stále dokáže rozcítiť. Hlavne keď vidím, ako mi vypadáva z už aj tak preplnenej skrine, a ako svoj prírastok nemôžem natlačiť do šatočiek, ktoré som jej toť nedávno kúpila v obchode, ale slečne sú už malé!

Slzy sa mi tlačia do očí, lebo nám stále nezapojili internet, aj preto, lebo sa ukázalo, že oprava auta bude stáť viac, ako sme s mužom rátali.

A najviac ma dojíma fakt, že som mama. A konečne neplačem bezdôvodne.

(7 hlasov, priemerne: 4,86 z 5)

Loading...