Kamarátke sa nedarí otehotnieť. Ako s ňou o tom hovoriť?

Máločo preverí priateľstvo žien tak ako deti. Prvý moment skúšky príde, keď sa narodia tie vaše a vy si musíte preorganizovať priority, oželieť sobotné večery a babské jazdy. Druhé preskúšanie príde, keď sa podarí otehotnieť kamarátke. Alebo aj nepodarí.

Zuzana sa o otehotnenie snaží už tri roky. Z vlastnej skúsenosti vie, ako najlepšie hovoriť o problémoch s počatím, a čo žena, ktorá dúfa, že príde bábätko, (ne)potrebuje počuť.

Dokážem o tom hovoriť, ale nie s každým a na počkanie

S priateľom som chodila takmer sedem rokov, tri roky sme manželia. Ak máte obrúčky, spoločný úver a psa, ale prázdny kočík, niekde bude asi chyba. Rodina vie, že nie som nijaký kariérista.

Napriek tomu stále dostávam otázku, či už plánujeme, alebo či odkladáme. Ľudia naokolo pritom dobre vedia, že problémy s otehotnením sú žiaľ časté. Dokážem o nich hovoriť, ale len v kruhu najbližších, väčšinou kamarátok, aj to v prípade, že s tým začnem sama.

Rozoberať cysty na maternici nad polievkou v nedeľu u starkej? Nie, ďakujem. Viem, že ste zvedaví, a chápem to, ale počkajte, až o bábätku začnem sama.

Nemôžem za to len ja

Niekedy sa ma ľudia pýtajú, v čom presne mám problém, posielajú ma na cvičenia, nenápadne zisťujú, či som niečo brala. Problém pritom nemusí byť vo mne. Ľudí to vždy prekvapí, ale neschopnosť otehotnieť nie je len v ženskej neplodnosti.

Problém má často aj muž, sú za tým lieky (a nemusí to byť antikoncepcia), štítna žľaza, mimomaternicové tehotenstvá, s tým spojené potraty. Nepredpokladajte hneď, že za to môže žena a jej nezodpovedný prístup. To robí z neplodnosti obrovské tabu a zraňuje.

Prečítajte si aj: Štyri ženy, štyri príbehy. S bábätkom v slepej uličke

 

Dokážem sa tešiť z detí kamarátok

V poslednom čase je okolo mňa tehotenský boom a s tým spojené fotky všade po Facebooku, návštevy, gratulovačky, krstiny. Niektoré kamošky, najmä ak čakajú druhé či tretie dieťa, mi to oznamujú veľmi opatrne, skoro až s hanbou. Alebo sa pýtajú, či by som vôbec chcela prísť pozrieť bábätko.

Jasné, že chcela. Aj rada kúpim dupačky, pokočíkujem (a nebojte, neujdem s ním), popočúvam o starostiach čerstvých mamičiek. Niekedy mi ostane smutno, neraz si aj poplačem.

Ale to neznamená, že nechcem byť toho celého súčasťou. Milujem deti a všetko okolo nich. Aj vďaka tomu, že ma kamarátky nevyraďujú zo svojho sveta, lebo sú už mamy, je pre mňa materstvo niečo prirodzené, a nielen čakanie na ovuláciu a menštruačný kalendár.

Je normálne, že je mi smutno

Nedávno sme sa s mužom vrátili z dovolenky a moja suseda, ktorá práve končí šestonedelie, ma spovedala pri dverách, aké bolo počasie, let a tak ďalej. A potom dodala: “Ja vám fakt úprimne závidím.”

Takto nejak to cítim ja. A veľmi dlho mi trvalo, kým som si v sebe upratala a pochopila, že je normálne, že mi pri pohľade do kočíkov bude smutno.

Potrebovala som na to desiatky rozhovorov so psychológom, aby som si dokázala uvedomiť, že radosť z toho, že niekomu pribudol neplánovane syn, sa môže miešať s mojím osobným smútkom. A že keď to tak cítim, som normálna.

Zelerová šťava či proste to neriešte

Veľmi veľa ľudí, a ja opakuje, že viem, že to myslia dobre, sa ma snaží povzbudiť. Také tie dobre myslené slová útechy.

“Keď to nebudete plánovať, otehotnieš.”

“Aj moja sestra nemohla, a vidíš, už čaká tretie.”

“Zelerová šťava…“

”Je to v hlave…”

“Prestaňte sa chodiť bicyklovať, lebo spermie…”

Najviac vedie rada, aby som na to skúsila nemyslieť. Ako keby sa to dalo. Neplodnosť je ako tieň, ktorý straší za každým rohom. Objaví sa vždy, keď ho nečakáte, a totálne vás rozhodí.

Pritom mne úplne stačí, keď sa môžem vyrozprávať, a vôbec nepotrebujem, aby ma niekto utešoval, dodával mi falošné nádeje a hľadal pár, ktorému sa to podarilo napriek prekážkam.

Nie ste jediní a otázka adopcie

Toto sú výroky z úplne iného súdka, ktoré ale bolia viac ako také to otrepané: “Nemali ste tak dlho čakať a Máš už svoj vek.”

Nie sme jediní? No, asi nie, hoci len málo žien sa s vami na takú tému bude otvorene baviť, a dá vám pocítiť súdržnosť. A potom je tu otázka umelého oplodnenia a adopcie.

Mám dve kamarátky, čo šli cestou IVF, a hoci sa jednej zadarilo otehotnieť, označila to za väčšiu traumu ako problém s otehotnením. Sama priznala, že keby vedela, čo vie dnes. Adopcia je veľmi ťažká téma.

Ľudia veľakrát povedia, že je to cesta, ako urobiť nejaké dieťa šťastným. Len ťažko im vysvetlím, že pre mňa to nie je alternatíva. Túžba po vlastnom dieťati nie je to isté ako láska k deťom všeobecne. Jednoducho, hľadám cestu k tomu nášmu.

Prečítajte si aj: Cesta k deťom nebola ľahká

 

Viem pochopiť starosti mamičiek, hoci nemám deti

Nedávno sa mi stala nepríjemná vec. Mala som voľný víkend, tak som zavolala kamošku na kávu. Bývajú s mužom u rodičov, tak mi napadlo, že by jej dobre padlo, keby na hodinku vybehla z domu. Trochu by vypla, kým by babka postrážila malého, a my by sme si spravili babskú chvíľku.

Lenže kamarátka sa urazila, prečo by nestačila káva u nich v obývačke, a že nemôže len tak nechať syna doma, že by plakal, a že ona ho nechce separovať zo svojho života.

A potom dodala vetu, ktorú nepotrebuje počuť žiadna bezdetná kamarátka: “To pochopíš, keď budeš mať deti.”

Len ona asi nepochopila, že sa mi nechce rozoberať môjho muža, starosti v robote a hádky so sestrou pred jej mamou. A nie je to tým, že som bezdetná.