Príbeh tehule v 40-tke – diel štvrtý

A hop – prešupli sme sa do štvrtého mesiaca

Mojich neuveriteľných šesť kíl navyše napriek tomu všetkému divnému nechutenstvu sa pekne čnie nad tým, čo bolo mojím pásom. Z čoho sa ale teším, je fakt, že už nie som obmedzená len na nektarinky a brie a nie je mi tak neuveriteľne zle, ako na začiatku.

Koľkokrát som si želala, aby som vedela vracať…

a ako to nešlo… Dokonca už nezaspávam každý deň hocikde, ale už len každý druhý a dávam si pozor, aby som si skôr oddýchla cez obed, kým sú školáci ešte pokojní a špunti ešte v škôlke. Ale… koľkokrát odpadnem len tak, čo si na chvíľu sadnem – že vraj – v spálni na posteľ.. a zobudím sa o hodinu,dve…

Môj drahý sa očividne tomu teší

má neporovnateľne viac šancí znovu sa rozprávať so svojou zákonitou manželkou vážne aj menej vážne. Vážne preto, lebo padá rozhodnutie: ideme pestovať miesto buriny na pozemku po starkej niečo ušľachtilejšie… Do pár dní sme rozhodnutí, že ideme stavať domček. Z čoho, to vedia len tam hore – ale pri cene nášho pozemku a cene bytov v meste za rohom od neho je to jasné. A potom riešime aj tie menej vážne veci: a každým dňom, každým dotykom som vďačnejšia, že mám vedľa seba MUŽA, akého mám. Všetko  medzi nami klape ešte lepšie, ako pred tým, než prišiel bobánek. A to napriek tomu, že som tak precitlivená, až to bolí.

Už som tuším vyplakala more

Znovu niekoľkokrát cupitám na poradňu. Krvička, váha a oveľa milší doktor, ktorý sa hádam lepšie vyspal alebo mu došlo, že mňa nenastraší. Len s povzdychom žiada, aby som mu teda podpísala ten papier, že nechcem amniocentézu. Ukazuje mi na UZV bábätko: čo na tom, že som tento záber videla už niekoľkokrát? Pozrite, je to riadny valibuk, budete mať veľké bábo! Pozerám, a mám pocit, že sa rozpustím od nehy: drobec je tak pokojný, cmúľa si prsty, hojdá sa vo svojom bazéniku… ani jedno z nich nebolo také pohodové, ako je toto.

Mám z toho radosť

Pretože občas mám v sebe nepokoj, ako všetky tie žabomyšie vojny s našimi troma puberťákmi pri mojej povahe a precitlivenosti znáša bobánek. Nedá sa tomu vyhnúť – všetci traja sú v akútnom štádiu budovania svojej nezávislosti, hlasové decibely nehrajú rolu, rešpekt tiež nie, úcta neexistuje, poriadok je vec  z minulého storočia, pomoc v domácnosti je pomaly označená ako najvyšší stupeň týrania maloletých. Nehovoriac o slovníku, kde sa ťažko nachádzajú pozitívne výrazy. Uf, priznávam, často plačem. Jednoducho som zovretá do protichodných pocitov: či byť vychovávateľ, ktorý razí s láskou a rešpektom cestu napriek frfotu a odporu tam, kde tí ušiaci majú ísť, alebo sa na to vykašľať a nechať bobánkovi taký pokoj, ako mu patrí…

Isté je, že neuveriteľne reaguje. Na môj hnev voči nim, na to, keď sú zlí a kričia po sebe či po nás… Hladím ho vtedy a mám pocit – nikdy som to tak necítila – že je stúlený pod mojou rukou a celý sa trasie.

Podvedomý pocit, že má strach

A naopak: aký je rozjašený, keď sa malí smejú alebo keď je pohoda a zabávame sa: kopčí tak neuveriteľne, presne reagujúc na smer, odkiaľ prichádza smiech… Je to vôbec možné, prečo som si to doteraz nikdy nevšimla? A ešte úžasnejšie je to, keď sme večer sami traja a môj drahý láska drobca cez bruško. Natisne sa aj cez stenu kože pod jeho dlaň a čuší tam pritúlený ako rozmaznaná myšička… Zdá sa mi to?

Pomaly pribúda ľudí, ktorí to o nás vedia

Len málo je tých, čo nám nefandia. A ja celá vďačná sedím u našej pediatričky – ako dobre, že je nám to pomaly ako člen rodiny – a spolu prekecávame všetko (po ordinačných hodinách, keď sme už samé), čo nás trápi, a mňa teší, že kontroluje bobánka už teraz… a mňa tiež.  Spite, kašlite na robotu!

Keby to tak všetko šlo! Ale keď sa dá, vypadnem z nášho už tesného bytu a chodím po záhrade a jem všetko ovocie, čo sa dá zjesť… toto mi vždy neuveriteľne chutilo. Čerstvé, voňavé, priamo zo stromu, poslané rovno tam, kde to potrebuje náš poklad.

Prichádza moja mama. Kecáme o tom, čo bude, kde mám kočík, vecičky…

skoro všetko som rozdala, už som si myslela, že je koniec našej demografii. Pýtam sa, čo na to otec… len pred nedávnom som sa od nej dozvedela, ako nebol nadšený ani našim posledným počinom… pred bobánkom. Vraj len vzdychol a poznamenal:  to budú mať na staré kolená pre radosť…

Ty si nám stále na radosť, bobánek, však vidíš, ako ťa malí rozmaznávajú… pusa na dobrú noc na bruško a krížik…