Pôrody – z extrému do extrému?

Stále nad obsahom toho sestrinho telefonátu premýšľam a neviem, či sa mám smiať alebo plakať. Musíme vždy ísť z jedného mantinelu do druhého?

Aby bolo jasno: segra mi volala kvôli kadečomu inému, také tie klasické babské kecy o deťoch, nervoch, nestíhaní a tak. Ale – keďže je lekárka  a keďže máme zaručene rovnaké názory na zdravotníctvo (napriek tomu, že ja ho nemusím veľmi vidieť), sme sa akosi dostali k téme pôrodov.

Vtipy, narážky a smiech.

A naraz mi Katarína hovorí:

„Vieš, ešte ti niečo poviem. Volala mi včera jedna kamoška. Čakajú prvé bábo, už nemá dvadsať a tak je zo všetkého vyľakaná a prešponovaná. No a to moje chúďa miesto toho, aby sa tešilo na svoje prvé dieťatko, sa mi do telefónu vyplakala. Zistila totiž, že nemá dôkladný pôrodný plán, ako jej iná, rovnako tehulovská kamarátka, ktorá v ňom má hádam rozpísanú aj každú minútu na nádych a výdych.“

Zízam do slúchatka a popritom neviem, či mám zadržať smiech alebo ho pustiť na plné kolo.

„To nemyslíš vážne!“

Katka spokojne pokračuje:

„Takže toto moje žieňa je totálne traumatizované, že čo bude robiť, keď ona nemá ešte ani čiarku v pôrodnom pláne, nevie, ako to urobiť, nevie, ako to prejednať, nevie, s kým to dohodnúť… že ako ona bude rodiť!“

Vysvitlo, že pôrod má za rohom a tak bola depka ešte hroznejšia. Kým ju segra upokojila – a či ju upokojila… Plesli sme si obe po čele, že čo je veľa, to je príliš.

Ale nejde mi to z hlavy

Naozaj sa musíme pri všetkom novom tak zblázniť, akoby bez vlastnenia/uskutočnenia niečoho nebol náš život už hodný pokračovania alebo bol totálne pokafraný?

No jasné: jeden extrém je pôrod, kedy žena nemôže ani pípnuť a na sále s ňou robia, ako sa zachce personálu, z čoho ma teda ide tiež šľak uchytiť – lebo to dobré nie je.

Ale rovnako blbé je nechať sa zavliecť tam, kde to sama necítim, len preto, že niečo je in.

Nehovoriac o tom, aké historky mi o tvrdohlavých pacientoch a ich priveľmi iniciatívnych príbuzných rozprávala segra… aké je to tiež pre normálneho lekára ťažké pracovať – a často treba konať rýchlo – pod takýmto tlakom.

Ženy rodili, rodia a budú rodiť.

Som za to, aby mali podmienky dôstojné, aby bol pôrod krásny a neopakovateľný, aby sa nebáli ísť rodiť, aby mali pri sebe chlapa, duly, aby mohli rodiť doma, aby sa cítili prijaté a rovnocenné aktérky toho, čo vlastne je fyziologickou záležitosťou ich tela a čomu majú lekári len pomáhať. Ale lezie mi na nervy, ak si vyrábame stres takýmto šialeným spôsobom, aby sme dostávali do vývrtky nárazom na druhú stranu mantinelu, kde sa budeme kŕčovito držať za každú cenu.

Skutočne pekný pôrod, dobrý pre matku, pre dieťatko a poskytujúci dostatočný priestor pre dohľad lekára sa totiž rovnako, ako dobrý hokej, hrá predovšetkým uprostred ihriska. Tam, kde sa ja ako človek cítim dobre a sama sebou.

(13 hlasov, priemerne: 4,70 z 5)

Loading...