O tom, ako treba mať pri pôrode známosti

Svojho chorvátskeho ženského lekára so ženským menom Ivica som tu už kdesi spomínala. Veľký sympaťák, rád sa bozkával. Rád bozkával aj môj doprovod, pokiaľ to nebol môj muž. Vtedy bol profesionálne zdržanlivý.

Ivica bol vždy starostlivo oholený, až na tie naschvál šteklivé bokombrady. Ivica bol vždy dokonale zladený, modrý úbor na tele, na nohách modré kroksy. Ivica bol vždy empatický, na akúkoľvek moju pochybnosť mi povedal: „Nesekiraj se.“ Voľný preklad: kašli na to.

Tehotná sa nemá čo stresovať predsa.

Jediný, kto sa „sekiral,“ boli moji mama a tata. Ivica sa im nezdal dosť dobrý. A nápad, že by som ich prvé vnúča náhodou porodila v Chorvátsku, sa im zdal dosť zlý.

Otec kvôli tebe nemôže spávať, vravela mi mama. Ona spala dobre, takže to musela vedieť. Kto by chcel mať na svedomí melatonínové výpadky nastávajúceho deda, všakže. A tak som im navrhla totok:

„… vy máte tých oných vašich gynekológov obľúbených, čo ešte mňa rodili, tak čo keby sme za nimi skočili, nech sa kuknú na mňa, aj na vnúča, či je všetko ok…“

Myslela som, že im tak ulahodím; niekto vážený im osobne potvrdí, že nie je dôvod na paniku, ani na predsudky voči Ivicovi a chorvátskemu zdravotnému systému a všetci budeme dobre spávať ako moja mama. Myslela som zle.

Kroksy vs dreváky

Miesto tehotenskej prehliadky som sa podrobila demonštratívnej prehliadke toho, ako je všetko na Slovensku lepšie, ak nie najsamlepšie. Malo mi to byť jasné hneď, len čo som sa pozrela na nohy – žiadne modré kroksy, ale ortopedické dreváky!

Všetko to odštartovala moja nevinná poznámka na adresu ultrazvukového vyšetrenia. Diplomaticky povedané, bolo dôkladné. Trvalo dlho okrem iného aj preto, že dieťa sa ani za nič nechcelo ukázať tak, aby ho bolo možné pre budúceho dedka a babku dobre odfotiť…

To sa mi v Chorvátsku nestalo. Ultrazvukom si môj doktor prezeral bábätko zakaždým, ale len v nevyhnutnej miere, aby si overil, či sa všetko vyvíja, ako má. Nepresvetľoval ho ako na diskotéke stroboskopom.

Lekári v drevákoch najprv namietali, že je to málo (asi málo dôkladné chceli povedať). Aby vzápätí povedali, že každýkrát robiť uzv je vlastne zbytočné. Žeby preto, lebo poisťovne preplatia “až” 3 ultrazvuky za celý čas tehotenstva? Čo tak tehotenstvo celkom bez ultrazvuku?

Niekedy je menej viac

Pri študovaní mojej zahraničnej tehotenskej knižky sa pozastavili nad tým, že v Chorvátsku ešte stále automaticky nerobia AFP testy. “Áno,” vravím im, “ale aspoň som sa zbytočne nestresovala. A rovnako automaticky nerobia vaginálne vyšetrenie pri každej prehliadke, lebo načo.”

Chyba – myslieť si, že aj v medicíne sa uplatňuje heslo “niekedy je menej viac.” Platí to len o make-upe. Konzíliu sa to, ako inak, nepozdávalo. Ponúkli svoj názor na výmenu. Žiaľ nie taký, ktorý by dedkovi podporil jeho “beauty sleep.”

Tuším som bola jediná, ktorá sa tešila z tej argumentačnej prestrelky, z toho, aký je svet krásny, farebný, nielen čiernobiely, že sa dá toľko polemizovať o všeličom. Nádejní starí rodičia sa chytali za hlavu… Tu má týchto lekárov s ortopedickými drevákmi a ona ich hodí do koša? Kto si myslíš, že ti pomôže v cudzom svete?

A mne to došlo.

Tu nejde o vojnu odborníkov, kroksy versus dreváky. Tu ide o to, že „odrodiť“ by ma mali títo slovenskí doktori. Ale nie preto, že sú to naslovovzatí odborníci v ortopedických drevákoch, a nie preto, že po kongresoch každý obtýždeň lietajú. Ale preto, lebo sú to známosti…

Tak ak ide len o toto, vravím rodičom, to si môžete vydýchnuť, lebo v Zadare sa každý pozná s každým. Je to malé mesto, každý je tam niekomu bratranec, susedov synovec je primárom pôrodnice, k mojej kaderníčke sa chodí strihať žena ďalšieho gynekológa, ten príde na sto percent, a bonus navyše, ten, čo nám dom obkladal, už volal kvôli mne vrchnej sestre na šestonedelí, nech ma čakajú… nedajú mi predsa zahynúť…

Ale najmä, prizvukovala som im, najmä tam bude môj chlap celý čas so mnou… Vyzerali, že som ich možno aj učičíkala napokon. Ak dedko naďalej nemohol spávať, už mi to nik nezradil. Tak som ani ja neprezrádzala, ako sa mi postupne rúcal oný plán.

Všetko ako po masle – mimo plánu

Najprv sa mi Ivica nemohol sľúbiť, žiadne „zazmluvnenie“ sa nekonalo, vraj nemohol kvôli oberačke olív, ale nech mu dám vedieť, keď budem v pôrodnici, on už im zavolá, že som jeho pacientka a pekne sa o mňa postarajú.

Tak mu teda volám z pôrodnice, že ako ide oberačka, už som tu… a on na to, nech mu pošlem smsku z pôrodného boxu. V boxe som už nevedela, ako sa volám. Ivica bol tým pádom z hry von.

Medzičasom som sa dozvedela, že susedov synovec nie je primárom pôrodnice, ale len radovým gynekológom (ešteže nie sanitárom), no v ten deň nemal službu. Kaderníčka volala gynekológovej žene, ale bohužiaľ, rodila som v nedeľu, a to mal voľno aj on. Asi boli všetci oberať olivy.

Ešteže tam bol ten môj chalan, ktorý všetkých podplácal bonbónmi. Teda on si myslel, že všetkých, ale medzitým sa vymenila služba a tá bonbóny nedostala. To však zistil až vo finále, keď dorazil. A vo finále tiež zistil, že pôrod na neho nie je. Tak sa hneď aj porúčal.

Ale dobre to dopadlo.

Škoda len, že pri toľkých známostiach, čo za mňa takmer porodili, ani neviem, ako sa volala pôrodná asistentka, ktorá bola jediná fyzicky pri tom. Dajme jej pracovný názov Posledný mohykán. Ale babke a dedkovi o tom ani muk… lebo by ich seklo…