Čo som nečakala od môjho muža pri pôrode

Keď som bola tehotná, v návale hormónov som si pomyslela, aké by to bolo fajn, keby som toho svojho spolupáchateľa, budúceho otecka, zobrala so sebou na ultrazvuk. Všetkých nás to zobralo. Najmä môjho postaršieho gynekológa.

Predpokladám, že ešte nikto pred ním nekomentoval sono v duchu, že Votrelec nemal taký zrnitý obraz a bol aj lepšie ozvučený. Nuž, ale čo sa dalo čakať od môjho muža, ktorý raz zabudol prísť na rande, pretože mal práve rozohraný Counter-strike.

Ale zase, má aj iné prednosti. Inak by som s ním do celoživotného projektu „dieťa“ nikdy nešla.

Ingimage

Bol to zážitok roka. Pôrod.

Chcela som, aby bol pri pôrode. On chcel zase motorku. Uzavreli sme obchod.

O pol tretej ráno budím muža, vravím mu, že mám kontrakcie. Zamrmle zo spánku niečo v duchu, či už je čas ísť do pôrodnice. Poviem, že ešte nie, tak sa obráti na druhý bok a spí ďalej spánkom spravodlivých. Keď Ruženka slastne zachrápe, už to nevydržím.

Hodím po ňom vankúš, nech sa preberie. Čo urobí? Začne šúchať prstíkmi po mobile. Vraj, aká je dopravná situácia. Aby nás cestou do pôrodnice nechytila ranná špička. Pýta sa ma, či mi nestiahne appku, aby som si mohla počítať kontrakcie. Alebo či nechcem aspoň krokomer, keďže ma videl prejsť po byte už 86-krát.

Medzitým u nás doma

Nejako vyhladol. Pýta sa, či mu nemôžem spraviť niečo jesť. Medzi kontrakciami žeby som upiekla bravčové rebierka? Hodím po ňom chleba. Najprv vankúš, teraz chlieb, zatiaľ samé mäkké veci. Aby nebolo aj horšie.

Bolo. Presne o 5 minút, ako dožul chlieb a chcel mi dokázať, že vie, kde sa v našom bytíku nachádza umývačka riadu, plnou parou zakopol malíčkom do zárubne. Že to má asi zlomené. Predýchavam situáciu aj kontrakciu dva v jednom, môžem mu to pofúkať. Hádžem po ňom ľad.

On si drží svoje vrecúško a fňuká do vreckovky, ja beriem pod pazuchu tašku do pôrodnice. Vyrážame. Aby pred pôrodom stihol rontgen.

Ingimage

Epidurálka. Ale pre koho?

Sestrička na príjme sa pýta, ako inak, moderným rodičovským plurálom, či „pichneme epidurálku na bolesti.“ Ja síce odmietam, ale muž vyzerá, že by si to rád dal namiesto mňa. Prstíček na nožičke totiž veľmi, veľmi bolí. Au. Uf. Predýchavame spoločne. Každý svoj vlastný pôrod.

Ale keď išlo do tuhého, ochotne mi ponúkol svoju ruku, aby som mala čo stískať. O tú pomliaždeninu si koledoval! Takmer ohluchol, keď som si potrebovala uľaviť a niečo zakričať. Ale držal sa.

Vidina, že čoskoro bude tomu koniec, že uvidí nášho malého Votrelca a potom si odíde prefúkať spotené vlásky na motorke, ho smelo povzbudzovala, aby sa nevzdával.

A potom to prišlo.

To naše malé vrešťadlo bolo zrazu na svete. A on sa rozplakal ako malý. „Som na teba hrdý, láska moja,“ už mu nevadil ani zlomený prst na nohe, ani pomliaždeniny na ruke.

Hrdo prerezal pupočnú šnúru, konečne spokojný, že aj on môže niečo urobiť. Odvtedy sa od nás ani len nepohol a stará sa o nás. Aj na motorku zabudol. Aspoň zatiaľ.

Aby som bola úprimná, podozrievala som ho, že si na mňa počas pôrodu vymyslí nejakú habaďúru. Napríklad live stream z pôrodu pre všetkých našich kamošov na Facebooku. Ale nič také sa nekonalo. Naozaj ho to dostalo. Do pôrodnice prišiel ako také malé decko. A odchádzal z nej ako „náš“ tatinko.