Médiá a materstvo

Mária Staňková 27

Technológie dnes hýbu svetom, dokonca aj detskou kolískou namiesto nežnej ruky rodiča. Aké smutné.

V tehotenstve veríme viac výsledkom vyšetrení, záznamov z monitoru, ultrazvukom než vlastnej intuícii, pocitom a správnosti všetkého, čo nás má v našom živote rodiča stretnúť. Lekári sa čím ďalej tým menej pozerajú na rodičku, prístroje im o nej povedia všetko.

Technika nás ničí. Obrovské, plnofarebné a všade prítomné televízory nás oboznámia so svetom, nemusíme vlastne už ani opustiť pohodlie našich obývačiek. Rádio máme v telefóne, môžeme ho počúvať všade, pri behaní, aby ma príroda nenudila alebo v autobuse, prečo by som sa mal rozprávať s kamarátom vedľa?

Žijeme v období, kedy už nič nemusíme robiť sami, dokonca ani plodiť deti. Prestali sme veriť vo svoje schopnosti, svoju silu a múdrosť nášho tela, silu intuície. Popreli sme našu prirodzenosť.

K prírode a jej zákonitostiam sme sa prestali správať s pokorou, naopak sme si ju podmanili. Inak tomu nie je ani v oblasti materstva. Ženy dnes neveria svojej prirodzenej plodnosti, nakoniec, keď ju môžeme opäť modernými výdobytkami umlčať, nemôžme potom čakať, že bude kričať od radosti.

Chceme všetko a hneď. Uveríme viac ostatným než sebe, takže nás prvý zlý výsledok v ambulancii reprodukčnej medicíny vystraší a nemyslíme na to, že by sme skôr mali nájsť spôsoby, ako seba ozdraviť a že by sme mohli byť len ďalším úlovkom v pavučine na zákazníkov reprodukčných centier, ktoré by bez svojich klientov nemohli existovať.

Stačí nám, aby v televízii zaznela informácia, že čím ďalej tým viacej párov má problémy prirodzene otehotnieť a pri najbližšej možnosti utekáme na vyšetrenie, namiesto toho, aby sme zmenili svoj postoj a životný štýl, aby sme jedným z týchto párov neboli.

Deti sa „vyrábajú“ bez lásky, umelo transferujú do matiek, mrazia (aká úcta k životu!) a kde je ľudský faktor? Díva sa na televíziu a je spokojný, že sa o neho a jeho reprodukčnú budúcnosť niekto postaral.

A tak môžeme ísť v materstve ďalej. Je fascinujúce vidieť, ako dieťatko v brušku vyzerá. Tak  pekne to predsa vyzeralo v tom filme, čo sme v škole povinne pozerali, tak prečo by sme si takto neprezreli aj svoje dieťatko? A chceme, aby to bolo dievča a chceme to vedieť hneď a chceme, aby bolo zdravé, inak ho neprijmeme. Nezáleží na tom, že sa práve toto dieťatko chce a má narodiť práve mne, lebo túto životnú lekciu jednoducho mám prežiť, prečo by sme si mali kaziť náš po všetkých stránkach pohodlný život? Technika vyrieši problém za nás.

A aj keby sa jednalo o zdravé dieťatko, máme právo nazerať do jeho domčeka bez súhlasu? Máme právo pred tým, než sa nám samo chce ukázať vedieť, kým vlastne je? Verím, že je správne, aby bolo pre nás dieťatko 9 mesiacov záhadou a prekvapením súčasne. Len tak máme možnosť naučiť sa prijímať toho drobčeka. Ale prečo by sme to robili?

Väčšina dnešných žien neuvažuje o interakcii s dieťatkom v brušku, nedokáže si uvedomiť, že už vlastne sú matkami, za ktoré sa začnú považovať až po pôrode. Niet sa ale čo čudovať. Veď nehľadáme priľnutie ani keď už je dieťatko na svete.

Namiesto riešenia problémov v náruči, umlčíme deti pustením detského kanála, ktorých dnes máme v televízii niekoľko. Často nevieme naviazať a udržať si vzťah s dieťatkom už narodeným, nieto ešte s tým, ktoré je v brušku. A tieto deti pred televízorom zase hltajú všetky informácie bez cenzúry a dievčatká sledujú, ako sa v rozprávke narodí chlapček a o toho sa stará pestúnka a ktorého kŕmia z fľašky nadojeným mliekom od kravičky a vyrastá nám ďalšia generácia pokrivených pohľadov na materstvo.

Videli ste v obchode bábiku, ktorá by mohla sama dojčiť? Nie, za to je tam neúrekom tých, ktoré majú svoje bábätko a môžu ho kŕmiť z fľašky. A nielenže sú v obchode, ale pred večerníčkom sú deťom „nenásilne“ natlačované do hlavičiek a podvedomia. A to všetko, čo vidíme, zažijeme, počujeme a aj to, na čo potom zdanlivo zabudneme, si nesieme do vlastného tehotenstva, pôrodu a materstva.

Ako sa dnes dívame na pôrod?

Pochopiteľne ženy vždy vedeli, že pôrod nie je ľahkou záležitosťou, naopak vedeli, že ide o ťažkú prácu. A preto rodičku v tejto ťažkej chvíli sprevádzali a ponúkli spolupatričnosť a zdieľanie. Dnešné matky, sestry, tety ani iné ženy z príbuzenstva rodičky nenapadne, že by mohli byť pri pôrode svojej blízkej osoby, a to nielen preto, že to sami nezažili, ale aj preto, že veria, že je o ženu v pôrodnici dobre postarané, je predsa v dobrých rukách skúseného personálu a v blízkosti technických prístrojov, ktoré im v prípade ohrozenia zachránia život. Nedokážeme prijať, že keby mali rodičky dostatok lásky, pozornosti, nehy a podpory zo strany prítomných osôb, nebolo by tieto prístroje možno vôbec treba. Dnes tieto ženy nie sú u rodiacej ženy, ale sedia doma a čakajú na SMS o narodení dieťatka. Pochopiteľne, iný model nepoznali.

A média dnes neponúkajú príbehy o prirodzenosti pôrodného procesu, o tom, že sa dá bezpečne porodiť aj inde než v pôrodnici. Naproti tomu máme na výber hneď niekoľko dokumentov o pokrokoch dnešnej medicíny o novinkách, ktoré dokážu zachrániť životy rýchlejšie než ich predchodcovia a filmy so zápletkou, kedy žena rodí uprostred zablokovanej diaľnice a celý film trvá napätie, či to stihnú do pôrodnice, alebo či vôbec prežijú túto drámu.

Pôrod – námet na horor

Každý z nás isto videl aspoň jeden film, kedy sa začne pôrod jednou silnou kontrakciou, kedy žena vykríkne že rodí a začne sa hysterický kolotoč udalostí. Ľudia okolo akútne volajú sanitku, žena medzitým afektovane a preexponovane dýcha, sanitka alebo dokonca taxík letí mestom, prechádza cez všetky červené na semaforoch, trúbi na všetkých okolo, aby dal najavo, že vezie rodiacu ženu k pôrodu, aký dôvod k šialenstvu.

Neskôr je už len scéna, kedy dorazia pred pôrodnicu, kde už na rodičku čaká celý tým pripravený prevziať túto „bombu pred výbuchom“, naložia ju na ležadlo a bežia na sál. Pochopiteľne v rúškach, rukaviciach a zelených mundúroch. Žene už cestou na ležadle kvapká do ruky infúzia a kričí za svojím vydeseným manželom, nech sa im postará o mačku, keby náhodou aj s dieťatkom zomreli.

Nuž a potom už len prestrih na ženu ležiacu na chrbte s roztiahnutými nohami, dýchajúcu opäť prehnane ako pes s vypúlenými očami, aby sa mohol divák aj zasmiať a striedavo tlačiacu na povel hneď niekoľkých lekárov a sestier, ktoré ju k tomu hlasno povzbudzujú ako pri futbalovom zápase. Potom dieťa zaplače, manžel odpadne a scéna končí.

V ďalších častiach scenára je priestor už len na letmý pohľad do izby, kde žena leží v šestonedelí, je krásne nalíčená, s dokonalou frizúrou a úsmevom na tvári. Jej izba je prekrásna, je tam sama, posteľ ako doma, všade okolo nej kvety, ktoré jej iste celá rodina poslala a dieťatko je šťastné, rozhodne ani nezaplače. V rozhovore potom padnú vety typu: „ešte že sme to stihli, mali sme šťastie, že tu bol pán doktor a pod.“

Aký je to len obrázok pre budúce mamičky?

Ako si potom môžu veriť? Ako sa môžu uvoľniť a byť si isté tým, že ich telo bolo stvorené, aby život chránilo a nie aby ho ohrozovalo a ničilo? Úbohé mamičky nemajú možnosť si túto mienku opraviť. Kto by im dnes rozprával niečo iné?

Dnešné matky a babičky si nič iné nepamätajú a filmy s nudnejším priebehom pôrodu a menšou dávkou krvi nie sú v móde.

A tak treba len dúfať, že bude stále dosť tých, ktoré aj napriek tomu, že rodili v tomto systéme nájdu vo svojich pôrodoch potešenie, energický prínos lásky a požehnania a ktoré o tom budú rozprávať svojim dcéram a vnučkám. Rovnako, ako je priam povinnosťou všetkých tých, ktorí vedia o tom, že realita je iná, aby urobili všetko pre to, aby sa táto pokrivená mienka aspoň malými krokmi menila.

Aj jedna rodička, ktorú naučíme veriť sebe a múdrosti svojho tela stojí za to. Ona sama bude potom mamičkou a starou mamou a bude môcť šíriť túto pravdu ďalej. Niekedy stačí jedna veta v médiách, aby ženy uverili ilúzii. My však musíme ponúknuť vety dve a viac, aby sme prerušili pôsobenie tej jednej z médií. Tak to urobme. Pomôžme malým dievčatkám, ženám, rodičkám a matkám obnoviť šťastné príbehy.

Názor redakcie sa nemusí stotožnovať s názormi autorov zverejnených článkov.

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (7 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. mne trebars media fantasticky poradili a upokojili ma pred sekciou…babo bolo privelke a mam uzku panvu…fyziologicky aj technicky sme to s lekárom prešli ale až maminkovské fóra, debaty a poradne ma pripravili na bolesť a ako ju zvládnuť…musím sa zvlášť poďakovať zmienke o minipumpičkách na brucho, ktoré tým že do rany vylúčili analgetikum odstránili bolesť a bola som upokojná a schopná sa starať o svoje bábo sama a aj sa sprchovať zwinker

  2. Maji, dakujem aj ja za tvoje „srdce na dlani“ – su to tvoje osobne skusenosti (tie ti nik nemoze vyvratit ziadnym protiargumentom – takze ak mas aj nejakych „odporcov“ tak stojim za tebou) a pravdu povediac aj mne sa uz nie raz take prihodilo a nielen v gynekologicko-porodnickom smere…takze tymto urcite nechceme vsetkych hadzat do jedneho vreca – ze to s tymi testami tak robia automaticky, ale zial niektory aj umyselne a niektory ako rutinnu chybu a niektori si to aj snazia overit (mam aj tuto skusenost)….

  3. Milá Olga, musím Vám poďakovať za Váš príspevok. Ste ďalším príkladom toho, že kde technika zlyháva, prirodzenosť víťazí. Dokážem si predstaviť, čím ste musela po dobu tých rokov snaženia prechádzať, dúfaním a nádejou a sklamaním a zúfalstvom. Ale ako vidíte, Vaše telo je múdrejšie, než technické výdobytky a o tom je presne môj článok.

    Nepáči sa Vám, ako píšem o otehotnení, keď akože nič neviem, ale Vy vo svojom príspevku zastávate úplne rovnaký postoj. Tiež píšete o tom, že som iste nemala žiadne problémy s otehotnením, keď takto píšem a pritom tiež nič neviete, takže sa dopúšťate rovnakého postoja, ktorý vytýkate mne ako autorke. Mýlite sa, o problémoch s otehotnením viem svoje. Nevystupujem z pozície, kedy sýty hladnému neverí. Už v 21 rokoch som postúpila ťažkú gynekologickú operáciu, na základe ktorej mi bolo oznámené, že vlasné deti asi nikdy mať nebudem. Teraz mám dvoch synov a budem sa niekedy ťešiť na ďalšie. Chce to len nestratiť dôveru a nádej. Tak, ako ste to urobila Vy. Ešte raz Vám veľmi gratulujem.

    Okrem toho už dlhé roky pracujem so ženami, ktorým sa nedarí otehotnieť a čudovali by ste sa, aké veľké množstvo týchto žien nakoniec s pomocou metódy prirodzeného plánovania rodičovstva prirodzene otehotnie. Ale to je na dlhšie rozprávanie.

     

    Michaela, ďakujem za Tvoj príspevok. Si šikovná mamička a čo si urobila pre svoje dieťa, je úžasné. Môžeš byť príkladom pre ostatné. Čo sa týka toho umelého oplodnenia a tej narážky, ktorú som si tam dovolila napísať, tak za tým si stojím. V spolupráci s mojou šéfkou, gynekologičkou, sme takýchto porovnaní výsledkov mali na stole neúrekom. To vieš, keď potrebuješ klientov, je ľahšie povedať, že si v predčasnom prechode a nebudeš mať šancu na vlastné dieťa alebo je jednoduché povedať, že manžel nemá takmer žiadne funkčné spermie a kientov máš jasných. Najlepšie sa pracuje so strachom. Ale už sa neurobia opakovacie testy na potvrdenie skutočnosti. Čo keď bola žena v inej fázi cyklu, než sme sa pri výsledkoch domnievali? Čo keď to bolo celé omyl, čo sa stáva často? Ale my predsa nechceme potvrdzovať, či sme sa náhodou nepomýlili a situácia vlastne nie je až tak vážna, pretože nám vyhovuje, keď je situácia vážna. Čo by sme z toho mali, keby sme žene po opakovaných testoch povedali, že to vlastne nie je až tak zúfalé, veď by si naše služby mohla rozmyslieť a to nie je pre nás výhodné. Manželovi tiež radšej nepovieme, že spermiogram je ako tlak. Raz vyjde dobre, ale inokedy zase zle. Ťe stačí niekedy aj šetrná prírodná liečba, niekedy aj čisto chemická a za tri mesiace môže mať spermiogram ako 18 ročný chlap? Vadí mi, keď sa párom prezentujú tie najhoršie možnosti a to ako definitívne, bez informácií o tom, že sú aj iné možnosti. Urolog a iný lekár neprofitujúci z umelých oplodnení však ponúkne liečbu, iné možnosti, skúsi iné cesty, než pár odošle na IVF, alebo si tie tragické výsledky overujú. Jeden výsledok im jednoducho nestačí. Pochopiteľne sú prípady, kedy sú výsledky skutočne veľmi zlé a situácia je neriešiteľná. Kedy sa nejedná o manipuláciu, ale o holý fakt, kedy pár skutočne nemá reálnu šancu mať vlastné dieťatko. Potom už je len na Vás, či v takom prípade využijete v tej chvíli jedinú cestu prirodzeného počatia, teda umelé oplodnenie, alebo prijmete fakt s pokorou a stanete sa milujúcimi rodičmi osvojenéhoh dieťatka. To len na vysvetlenie, že v niektorých prípadoch sú reprodukčné centrá prínosné, pokiaľ takýto pár trvá na vlastných deťoch. To však neznamená, že sú tým pádom ospravedlniteľné prípady, kedy sa relatívne zdravým párom neponúka iná možnosť a nenápadne ale účinne sa smerujú do umelého oplodnenia, ktoré by v ich prípade ešte nemuselo byť jedinou možnosťou. Takže toľko. Viem, že teraz už som naozaj naštvala všetkých, ktorí môj názor nezdieľajú, ale je to vysvetlenie pre Teba. Ponúkla si nám svoj príbeh, tak aj ja Ti ponúkam svoje vysvetlenie. Papa Majka

  4. Alexandre…som rada, ze ste sa s Martinkou nakoniec ako tak zhodli – ja som dalsim prikladom kedy som pri prvom porode mala vysportovane telo a nepomohlo mi to vobec … dovolim si to tvrdit, nakolko som rodila dalsie 3. deti po 3.rokoch vzdy znovu a znovu a nebolo cas na nejake cvicenie – bola som stastna, ze mam ustalenu/optimalnu vahu a nic preto nemusim urobyt (ak neratam staranie sa o deti – co je same o sebe narocne na fyzicku a nielen na nu) a rodilo sa mi ovela lepsie – rychlejsie- bezbolestnejsie – kratsie pri tych dalsich….Mozno som len vynimkou….ale svaly panvoveho dna si skusam trenovat v pohode aj v sedavej robote, ktoru mam i tu za PC pocas mojej skoro uz 12 rocnej materskej+rodicovskej „dovolenky“ (som od detstva z mesta – nemame role ani statok) …

     

    Ahoj Majka….spominala som ti na nasom zraze, ze moje meno tu najdes, ked prispejem, priznam sa k tomuto….Mam len jednu poznamku na tento kusok co si napisala:

    „Ako by reprodukovali rovnaké výsledky gynekológovia, alebo pre mužov urológovia, ktorí následne nerobia drahé umelé oplodnenia? “

    ….hmmm, trosku by som sa bala(kam tym smerujes), ze to niecim zavana …(ale iba trosilinku)

    Inak v poho – myslim si, ze si to vystizne napisala i objasnila…citim to rovnako a sama sebe si to vycitam, ze som nedala x krat na svoje pocity, ci uz pri porodoch alebo v inych zivotnych sitauaciach…

     

    Este pridam pre svoje ukludnenie – moje posledne 4. dieta som TRNULA cele tehotenstvo ci bude fyzicky i mentalne v poriadku, nakolko som brala nejake lieky (hned ako som otehotnela a nevedela som, ze som tehotna – prave skrz tie lieky), nechcem rozpisovat co este vsetko dalsie vyplnalo tieto obavy…Od zaciatku som vedela, ze to dieta na svet privediem (spoliehala som na instink aspon raz – ani neviem ci sa to da nazvat instinktom), ani som na hlas nevyslovila, ze by bola tu ta moznost ist na potrat, aj ked sme o tom s pribuznymi najblizsimi diskutovali, co by kto urobil v mojej kozi (chcela som poznat ich nazor – ziiiirala som kto by co urobil a ako naliehali)…Ked som sa na genetike ohlasila a povedala vsetky tie dovody preco moze byt postihnute, tak stroho zacala preverovat dovody….Nakoniec odvrkla, ze: “ i tak to nestihneme do 13. tyzdna“ (uz som bola v 12.)…Opytala som sa, ze co chce stihnut?

    „Ved ste tu prisli vybavit si potrat oficialne?“

    (ta automatickost ma zarazila) Ked som jej povedla, ze mi ide len o vnutorny pokoj – dusevnu pripravenost a nie potrat, v momente sa rozziarila (vraj to necakali), ze si mysleli ze ide len o dalsiu maminu, ktora uz ma tych prirastkov vela , atd.(menovala dalsie z mojho opisu vyplyvajuce dovody preco ist na potrat, s ktorymi sa tam stretavala rutinne)…a v momente znovu zdvihala telefon aby sa dovolala do Martina, kde mali vediet viac o tych liekoch, ktore som brala, ci mozu zapricinit nejake vady plodu – nastastie odpoved bola v moj prospech – nemohli…Prepustala ma v duchu, ze oni aj tak dnu nevidia a ze moze mat to a to a to (nevnimala som uz co vsetko sa neda vyzistit sonom alebo odbermi, ktore inak nic nepotvrdili)….preto to“TRNULA“….o co vacsie bolo potom to stastie, ked mi oznamili, ze moje dieta je uuuuplne zdrave (trvalo to 2-3 dni po narodeni kym urobili vsetky zakladne vysetrenia) – dnes viem, ze sa oplatilo dat aj na moje telo….

    Bola som uz zmierena s tym, ze to dieta bude nejak postihnute a lubila som ho uz v tom mojom bruchu.

    Tiez nerozumiem ako niekto moze tvrdit, ze by nemal tak rad cudzie deti – adoptovane….?

    Kolky ludia miluju psov, macky, ci ine zvierata viac nez ludsku bytost ? (mimochodom toto neuznavam )

     

    (toto je len jeden priklad – mam ich viac, ale skor kedy som nedala na moje telo a nasledky nesiem po dnesok a nielen ja, ale i moje dieta a to je to co si vycitam – nesiem zodpovednost za to ja….i ked mnohe sa ohaname ako nam ti lekari pomozu napriklad pri porode – ako nesu zodpovednost a su skusenejsi , ci vedia co robia – ee!!! tak to veru neni a nik mi to neuhradi, nevrati – ziadne skody aj keby som sa sudila…. a nie som jedina, poznam mamicky s horsimi dosledkami nez mame my, ktore by aj vysudili….)

  5. Váš komentár

    Nech sa na mna nehneva autor tohoto clanku, ale mam taky dojem, ze v zivote nemal ziadne problemy s otehotnenim, takze velmi lahko sa mu asi pise nazor na tento sposob „otehotnenia“. Ja som bola trikrat, sice mi to nevyslo, ale absolutne odsudzujem ludi, ktori o tom nic nevedia a pisu. Po 12 rokoch sa mi to podarilo prirodzenou cestou a nech mi nikto nehovori, ze by nebol zvedavy, ako sa vedie babatku – sono.

    Nikto pisatelku clanku nenuti vyuzivat vydobytky techniky, kludne si moze najst jaskynku, v ktorej prezije plnohodnotny zivot.

  6. Naozaj krasny clanok. A pravdivy. Preco neexistuje liek proti rakovine? Len lieky na „predlzenie“ zivota? Aby chori ludia zili co najdlhsie a cvakali. Medicina je dnes v prvom rade biznis. A to hovorim z vlastnej skusenosti.

  7. mila Alexandra,

    s poslednym odstavcom plne suhlasim. Tiez by som bola rada, keby si zeny viac uvedomovali vsetko co suvisi s porodom, s ich telom, aby prevzali SVOJ porod do svojich ruk (myslim ze aj o to islo autorke).

    Je mi jasny aj vyznam cvikov panvoveho dna – uz v sestonedeli (asi 7-10 dni po porode) cvicim so zenami jednoduche cvicenia a po 6-8-tyznoch po porode vediem poporodne kurzy (zijem a pracujem v Nemecku, kde tieto kurzy preplaca zenam poistovna! Uz tu prisli na to, ze je to lacnejsie ako operacie poklesu organov po pädesiatke…).

    Len to, co ste pisali na zaciatku, nemozem celkom potvrdit. Su baculate zienky, co krasne bezproblemovo porodia a su „sportovkyne“, ktore sa pri porode nedokazu uvolnit (alebo maju prilis pevne panvove dno) a maju dlhy bolestivy porod… ono je v tom viac faktorov (to je na dlhe pisanie).

    Ale myslim ze sa zhodneme v tom, ze zdrava davka pohybu/sportu (dobra kondicia), dostatok cerstveho vzduchu a pestra zdrava strava su dobrou fyzickou pripravou k porodu. ;o)

  8. martine

    ak má žena dobre vypracovaný brušný lis, dokáže si pomôcť v mnohom sama a pôrod prebieha rýchlejšie, ak vie správne dýchať (čo nevie väčšina ľudí) dokáže bábätko mať viac kyslíka v obehu pri pôrode, ak sa vie sama ukludniť dokáže fyziologický pôrod sama viesť rýchlejšie, ak má nezanedbané chrbtové svaly pri pôrode nie je až taká výrazná bolesť.

    Ja by som naopak bola rada keby si žena uvedomovala pri pôrode čo všetko môže ovplyvniť jej telo. Čomu môže pomôcť, lebo pôrod nie je len maternica a lekári. Keby to tak bolo nemali by tu byť cisárske – lebo ako ste napísali maternica zvládne vše.

    A mimochodom aj cviky na panvové dno existujú a využívajú sa vo veľkej miere hlavne preto aby mamičky pred a po pôrode netrpeli inkontinenciou.

    Chápem Váš názor skôr sa zamýšľam nad tým že ženy v dnešnom svete (NIE VŠETKY) sa vôbec nestarajú o seba v tehotenstve, veď pár vitamínov to spraví. Tvária sa ako by cisársky bol normálna vec ktorá vyrieši nezdarený pôrod. Vôbec necvičia napr. na chrbát radšej si kúpia podporný pás a potom ako 50 ročné musia absolvovať plastiku močového mechúra a výber maternice.

     

    Zase je to môj názor a netýka sa to všetkých žien

  9. Alexandre-fyziatricke:

    ja viem, ze fyzicka kondicia mestskych zien nie je vzdy idealna, napriek tomu väcsina z nich je na tolko fit, ze zvladne porod sama (bez toho aby ju niekto urputne povzbudzoval k tlaceniu, ci leziacej na chrbte ako prevrateny chrobak jej vytlacil dieta z brucha). Okrem toho by ste ako fyziatricka mali vediet, ze najväcsiu cast prace vykonava maternica a tu nenatrenujete v ziadnej posilke…

    Casto uz v tehotenstve sa da vycitit, ako zena bude „niest“ porod – lebo v prvom rade je to vec postoja a dovery v svoje telo ci v „prirodu“. A som stastna zakazdym, ked vidim hrdu rozziarenu zenu s cerstvo narodenym, pozorne sa pozerajucim dietatom, ktore porodila z vlastnych sil. To tiche neskutocne stastie, ktore citit v izbe v prvych chvilach po porode… (a ak je dieta i matka v poriadku – co väcsinou je – tak nerobim nic… az zhruba po 15-20 minutach sa opatrne pozriem ci sa uz odlucila placenta…)

    …aspon taky kratky „obrazok“ ako to (tiez) ide.

  10. Schramka, možno je to odo mňa trocha drsné, žiaľ poznám osobne a veľmi dobre niekoľko žien, ktoré museli podstúpiť interupciu, pretože vyšetrenia z plodovej vody a ďalsie vyšetrenia,ktoré absolvovali nie len u nas ale aj v zahraničí potvrdili, že žiaľ interupcia bude to najlepšie riešenie a ani nechcem tu písať o tom, čo by sa im narodilo. Bolo to veeeľmi ťažké rozhodnutie, pre každú jednu z nich! A určite by bolo aj pre mňa neuveriteľne ťažké rozhodnúť o živote môjho nenarodeného babatka.

     

    Mária ďakujem veľmi pekne za vysvetlenie Vašej úvahy, myslím si, že každá jedna žena,ktorá čitala Váš článok vedela o čom píšete, no ako každá žena, som musela aj ja napísať svoj nazor.

    Veľmi pekne píšete.

    Ešte by som sa chcela vrátiť k adopcií deti.U nás v rodine máme deti z detskeho domova v ústavnej opatere a popri týchto deťoch ich normalne vychovávajú aj so svojimi „biologickými“ detmi. Áno je to krásny pohľad a krásny pocit, že tieto deti sú šťastné a majú konečne rodinu a stačí sa pozrieť na všetkých 5 deti a rozdiel neuvidite žiaden!Chcela by som ešte uviesť, že keď sa manželia rozhodnú pre adopciu,viete, vždy je podľa mňa aspoň u jedného z nich v kútiku duše kladená veta:“Aké to bude, veď to nie je z mojej krve,nemá to zo mňa nič?!“Žiaľ aj takých zmýšľajúcich ľudí poznám.

    Ešte raz Mária krásne čítanie. 🙂

  11. Ahojte dievčatá. Rada by som sa aj ja vyjadrila k vašim reakciám na môj článok. Predom musím napísať, že si cením vašich názorov a som rada, že sa delite o vaše pohľady.

     

    Ako vidím, článok vyvolal viac emócií, než som očakávala. Chcela by som, aby ste vedeli, že ma mrzí, ak sa článok niekoho dotkol alebo ak niekto nadobudol dojem, že ním útočím na lekárov a popieram pokrok. Rozhodne sa nechcem vrátiť do jaskýň, ako o tom píše Katko. Zadanie pre mňa znelo Médiá a materstvo – úvaha. Je to teda moja vlastná osobná úvaha na toto zadanie, nie snaha nútiť moje názory iným, ako si to myslí Lubica. Nikoho do ničoho nenútim a nevnucujem moju pravdu. S článkom môžete alebo nemusíte súhlasiť, neznamená to, že nutne musíte prijímať moje názory, nikto vám ich nevnucuje.

     

    Nejde o to, či je nejaký prístroj dobrý alebo zlý, ani o to, či v tom ideme s dobou, alebo nie, ale o to, že strácame vlastnú prirodzenosť. Maruskak krásne píše, že by sme sa mali riadiť svojim inštinktom matky. Obávam sa ale, že to je presne to, čo sa v nás pomaly stráca. Inštinkty sa postupne menia v neistotu a nedôveru. Nevravím, že ich nemáme, ale slabnú v nás a médiá a technický pokrok nám v tom pomáhajú.

     

    Nepopieram technický pokrok, ani nevravím, že je zlom dnešnej doby, ale nepáči sa mi, keď sa robí to, čo je zbytočné. Keď sa napríklad technické prístroje v pôrodníctve nadužívajú. (píše o tom aj WHO) Bavíme sa o tehotenstve a pôrodoch. Je mi jasné, že prístroje v zdravotníctve zachraňujú životy a sú prínosné, ale je ich treba vtedy, keď je človek v núdzi. Tehotná žena nie je chorá a pôrod nie je lekársky zásah a aj napriek tomu v tomto období podstupuje žena viac vyšetrení a pozorovaní a niekedy aj medikácie, než iní v období choroby. Nehovorím, že nemáme využívať techniku vo svoj prospech, ale zároveň sa mi nepáči, keď sa používa príliš a to i tam, kde k tomu nie sú dôvody, jednoducho rutinne. Zuzka, ver mi, že nepotrebujem, aby mi na mojich blízkych bolo dokázané, ake zachraňujúce sú tieto prístroje. Máš pravdu, práčku a myčku beriem s radosťou, tie totiž nemajú čo spliesť alebo zle interpretovať. A tu je ten rozdiel. Nevravím, že je ultrazvuk zlý, (napokon, ako píše Denisa, možno vďaka tomu je jej syn tu), alebo že sa testy nemajú robiť vôbec, ale nemôžeme ani popierať to, že nás tieto technické vymoženosti často aj zavádzajú. Lubica, píšeš, či viem niečo o prenatálnej komunikácii. Ako detská psychoterapeutka o nej viem viac než dosť a tiež vidím, aké následky má nesprávna komunikácia s dieťatkom v brušku. Píšeš, aké úžasné je, keď sa rodičia môžu prihovárať bábätku už v brušku jeho vybratým menom. Vieš, aj ja som podľa ultrazvuku čakala dievčatko a teraz ľutujem každú sekundu, ktorú som vo svojej prenatálnej komunikácii a v každej myšlienke venovala môjmu synovi ako dievčatku. A či bolo prekvapenie pri jeho narodení príjemným, alebo šokujúcim a v akom slova zmysle, to už nechám na vašu predstavivosť. Niektoré mamičky sa prihovárajú svojim deťom istým menom, ale pri pohľade naň, keď už je na svete sa to rozhodnú zmeniť. Ako tomu dieťatku potom je? Ako mu je, keď sa mu celé tehotenstvo prihovárajú ako inému pohlaviu? A Lubica, to vôbec nie je o živote v jaskyniach, o mlieku od kravičky a drevenom konikovi. Ale povedzme si úprimne. Dnešné deti majú plnú izbu hračiek a predsa sa nudia. Majú všetko na svete a aj ich mamičky a predsa nie sú šťastné. O to tu ide a o to ide v úvahe o médiách, vnímaní našej prirodzenosti a vplyvu pokroku na náš život. Využívajme techniku, ale neverme jej bezhranične a tam, kde sa môže mýliť, alebo byť zneužitá, verme radšej vlastnému inštinktu. Som rada, že sa Lenko uľavilo, keď sa po všetkých vyšetreniach dozvedela, že jej bábo je v poriadku, o to viac, že majú v rodinnej anamnéze postihnutia a chápem jej obavy. Ale vcíťme sa do ženy, ktorá to šťastie nemá a ktorá sa dozvie, že bábätko je postihnuté. Ten tlak, pocity a zúfalstvo sú slovami nepopísateľné. Ťažká volba, či sa vzdať dieťatka, ktoré už zvnútra kope, alebo či sa pripravovať na postihnuté dieťa. A tú vtipnú pointu pochopíme až vtedy, keď sa po tom všetkom narodí zdravé dieťa. Nie, nie je to vtipný príbeh, je to zúfalé. Nehovorím, že je každá technika zlá, ale ani si nenavrávajte, že je každá technika len dobrá a prínosná. Divím sa, že sa po všetkých výzkumoch a dôkazoch o tom, ako veľmi sa napríklad tripple testy mýlia a aké sú zavádzajúce, ešte stále rutinne robia. Ten klam, v ktorom potom žena žije je neetický. Maruskak, to, či sa žena rozhodne ísť na interupciu je jednoznačne jej volba, to nepopieram, ale namôžem súhlasiť s tým, že je to lepšie, než sa dívať na dieťa, ktoré sa v živote trápi. To je totiž naša interpretácia. Je tisíce druhov postihnutí, ale my v tehotenstve zatiaľ detekujeme len tri z nich a to nám stačí ako dôvod dieťatko potratiť (aj keď sa môžu mýliť a môžeme potratiť aj zdravé dieťa, ale to už sa nikdy nedozvieme). Ale vedzte, že aj to zdravé dieťa, ktoré má výsledky v poriadku a ktoré porodíme, môže raz ochorieť a môže sa v živote trápiť viac, než dieťa narodené s Downovým syndrómom. A tiež potom toto dieťa, ktoré milujeme, nenecháme usmrtiť (prepáčte za výraz). Pre Zuzku v tomto momente objasním, že ma k tomu nevedie církev – nie som veriaca – ale prostá úcta k životu. Osobne poznám dieťa s Downovým syndrómom, ktoré ovláda dva svetové jazyky a iné, ktoré chodí do normálnej školy a je slniečkom celej rodiny. Pozerali ste Slovensko má talent? Nemám pocit, že by pohľad na Gizku bol pre jej mamu utrpením a ani si nemyslím, že by ona sama a jej blízki neboli šťastní.

     

    A napokon niečo k umelému oplodneniu. Neodsudzujem IVF, ale vplyv médií a interpretácií reprodučných centier na sebadôveru pri vlastnej plodnosti. Dnes je veľa párov, ktoré sa ešte pred pokusmi o prirodzené oplodnenie nechajú vyšetriť, či sú v poriadku, lebo po tých správach o extrémne rýchlom zhoršovaní obecnej plodnosti si vôbec neveria. A čudujme sa svete, naozaj sú výsledky zlé. Ale môžem tomu v reprodukčnom centre vôbec veriť? Ako by reprodukovali rovnaké výsledky gynekológovia, alebo pre mužov urológovia, ktorí následne nerobia drahé umelé oplodnenia? Nechcem sa tu o tom veľa rozpisovať, musela by som sa potom vyjadrovať k praktikám reprodučných centier, čo by som nerada, len napíšem, že pokiaľ má muž mŕtve spermie, ako o tom píše Peťa, alebo sa vyskytnú iné preukázateľné prekážky prirodzeného počatia, mali byste možno prijať svoj stav a uvedomiť si, že je okolo nás veľa detí, ktoré túžia po rodičoch. Možno to nie je len tak, ale je to preto, lebo to tak jednoducho má byť. Možno je mojou prirodzenosťou nebyť biologickým rodičom. A to je to, keď vravím, že popierame vlastnú prirodzenosť, lebo technika nám pomôžu ju nevidieť, poprieť a obísť. Maruskak, píšeš o páre, ktorým nebolo súdené mať vlastné bábätko a že sú po umelom oplodnení šťastnými rodičmi a že je to tak krásne. Ver mi, aj s osvojeným dieťatkom by boli šťastní a bolo by to tak krásne. Ide len o pohľad na vec. Rozhodne ale chápem vaše názory a rešpektujem ich.

     

    Alexandra, nepopisujem zástup lekárov a sestričiek a nutnosť lekára pri pôrode za neprirodzené, ale je to v tom americkom filme len znásobenie strachu a dramatičnosti pre daný moment. Taký chaos pri príjme rodičky nikde nie je. Lekár má pri komplikovanom pôrode svoje pevné miesto. Ten prirodzený zvládne aj pôrodná asistentka bez jeho pomoci. Nepopieram ich potrebnosť, len vyvraciam tú paniku a chaos a nátlak z médií, kedy pri rodiacej žene bez komplikácií lekár a personál lieta a dramatizujú.

     

    Ešte raz ďakujem za vaše názory, vážim si ich. Len som cítila potrebu vysvetliť svoj postoj, aby nebol interpretovaný nesprávne. Rozhodne nie som extrémistka a život nevidím čierno-biele. Je to len moja úvaha o tom, či sú médiá a technika pre nás skutočne prínosom.

  12. Bol to veľmi zaujímavý článok. Taký na zamyslenie. V mnohom má autorka pravdu. Mňa ako fyziatričku zaujala časť o pôrode samotnom. Autorka spomína zástup lekárov, sestričiek a nutnosť lekára pri pôrode ako niečo neprirodzené. Áno je to neprirodzené. Ale na dedine kde je žena non-stop fyzicky namáhaná a teda sa podvedome pripravuje na pôrod. Ale ženy v meste ?

    Nebudte smiešny ako má žena zvládnuť pôrod, keď celý deň trávy (najčastejšie v kancelárií) v sedavom zamestnaní.

    Musíme v tomto prípade hľadať pomoc lebo samotný životný rytmus sa zmenil.

    A niekto fakt nestíha ešte 3x do týždňa posilku Razz .

     

    Samozrejme je to len môj názor

  13. Moje pocity z tohto príspevku sú zmiešané, kto nezažil nemôže pochopiť, ak mužskej časti páru vychádzajú mŕtve spermie a nieje žiadna prirodzená možnosť počatia ale medicína dokáže až kdesi z útrob tie spermie vydolovať a umožniť takto mať vlastné dieťa tak prečo nie……a inak ak žena nemôže mať dieťa tak to veĺmi ničí jej psychyku…..a výdobytky medicíny dokážu zachraňovať….veď koľko detí v minulosti zomieralo alebo sa rodilo mŕtvych a teraz im dokážu pomôcť (nie však vždy) neviem, neviem, v pôrodnici som sa stretla s ženou, ktorá mala už v brušku choré dieťatko a tak hneď po pôrode všetko nachystané pre jeho záchranu….ale samozrejme každý to cíti inak…..

  14. Viem kam autorka článku smeruje, áno nejako zabúdame, ako to bolo, keď naše maminky nás čakali. Každá žena je iná, každá to svoje tehotenstvo a materstvo prežíva inak. Sama som maminou, je to moje prvé babatko, je to ťažké, ale zároveň nádherné, a to mám len jedno!?No beriem to tak normálne,prirozdene, neriešim ako to bolo predtým, jednoducho máme rok 2009, ľudia tvoria dobu, takže si myslim, že už len ťažko sa budeme vracať o niekoľko rokov späť. Každná maminka si aj tak všetko okolo tehotenstva,pôrodu,šestonedelia,starostlivosti o svoje babatko urobí tak ako to sama cití a bude sa riadiť len svojim prirozdeným inštinktom matky.

  15. Neviem ako vy ale ja som si vydychla ked mi lekar

    /po USG a krvnych testoch/ povedal, ze syncek je v poriadku a to aj kvoli tomu, ze mame v rodine postihnute deticky a moja mamka s takymito detickami pracuje uz 10 rokov.

    To nezmnamena, ze by som ho neprijala a nelubila ale viem presne co to obnasa a co to robi s psychikou cloveka kym to prijme ako sucast svojho zivota. A tak ma viac casu sa s tym vyrovnat a dietatko prijme s vacsou laskou ako keby sa to dozvedela az pri porode a musela by sa stym zmierit uz ked ju dietatko potrebuje naostro, a hlavne po psychickej stranke v pohode aby mu dala tu istotu co potrebuje.

     

    K tomu umelemu oplodneniu: poznam par, ktory nemohol splodit babatko 10 rokov a podarilo sa to az umelym oplodnenim. A na druhej strane par s tym istym problemom a im sa to podarilo po tej istej dobe spontanne. lenze ta mamicka pred tehotenstvom zacila

    autonehodu a nieco sa v nej asi „opravilo“ . Priroda to riesi vzdy po svojom.

     

    A co sa tyka tych jednoduchych porodov… Nemusi byt kazdy porod dlhy, narocny a bolestivy… Ja som naozaj dostala kontrakcie, isla som do nemocnice, vzali ma na sal a o pol hodiny bol malicky na svete. trvalo to cele asi hodinu aj s cestou a pritom som bola prvorodicka.

     

    Takze nesudme inych ale pozerajme na seba. Lebo kazdy clovek je individualny a jedinecny. Kazdy mame ine moznosti a danosti.

  16. myslim, ze viem, kam autorka smeruje: k prirodzenosti zivota, ktorú stracame a potom ani nase materstvo nie je celkom autenticke. Nebicujte ju, dievcata… nie je to o mlieku od kravy. Ale o niecom uplne inom. Pokusam sa to zit. Je to tazke, ale nadherne.

  17. Nemyslím si, že Mária mala snahu komukoľvek čokoľvek nanucovať. Len si dovolila napísať svoje úvahy a podeliť sa o ne s Vami. Uff, a hneď je oheň na streche. Eek

    Je to veľmi pekný článok, zamýšľa sa nad tým, ako veľmi sme sa vzdialili tomu, čo je prirodzené a prírodné. Cry

    Mňa napríklad irituje (hoci nikomu to neberiem), keď žena otehotnie a okamžite do seba začne hádzať vitamíny v tabletkách. A potom sa divíme, že sa rodí veľa „veľkých“ detí, disproporčných k veľkosti a fyzickým možnostiam matky, používajú sa VE, kliešte, rodí sa sekciou… Nejdem písať viac, nechcem prilievať olej do ohňa.

    V každom prípade, Mária – ďakujem.

  18. Veľmi zaujímavý článok, stotožňujem sa s druhou polovicou článku, ale v časti, kde píšeš o umelom oplodnení sa nestotožňujem!!! Poznám manželské páry, ktoré sú po zdravotnej stránke úplne v poriadku, žijú usporiadaným životom, no nebolo im dané mať babatko, tak absolvovali umelé oplodnenie a dnes sú šťastnými rodičmi a je to kráááásne. A tak by som vedela písať a písať. A čo sa týka interupcie, rozhodnutie je len a len na žene!!!! Budem sa pozerať na dieťa ako celý život, alebo časť života trpííí??!! Porozmýšľajte trošku.

  19. myslim si, ze tento clanok je dost prehnany. suhlasim s lubicou, to cierno-biele vnimanie je extremne. podla autorky by sme mali potom asi byvat v jaskyniach.

    skor mam pocit, ze v dnesnej dobe maminy ovela viac studuju, citaju a snazia sa ziskat co najviac info o tom, ako mat dobry vztah s detmi, ako ho budovat uz od pocatia, ake chyby sa robia pri vychove atd. vid aj tato net stranka je asi o tom, ze ano. vzdy predsa existovali ludia, ktorym na svojich detoch zalezalo a venovali sa im a rodicia, ktori deti odlozili bokom a venovali sa radsej niecomu inemu, ci uz zili v 21. stor. alebo mozno v 17.

  20. Tak ja neviem, aj napriek snahe prestat citat tento clanok uz v polovici som ho docitala dokonca, uz len zo zvedavosti kam prideme …

     

    Pre niektore maminy (bohuzial) sme pokrocili v dobe a rozvoj sa neda zastavit – teda „sudruhovia z minulych rokov“ tu snahu mali a kam to viedlo.

     

    Kazdy clovek sme mysliaca bytost a preto by sme si mali vediet sami zhodnotit, co je pre nas dobre a co nie. Ak sa nam nepaci ultrazvuk, tak ho odmietnime. Ale ak chcu rodicia vediet dopredu, ci budu mat dievcatko alebo chlapca – preco im to zakazovat. Dnes to uz nie je o tom, tak ako v minulosti, ze ked sa mamine nenarodi chlapec, tak nie je tou spravnou matkou a zenou pre muza !! Dnes chcu rodicia vediet tuto informaciu aj preto, ze sa mozu svojmu este nenarodenemu dietatku prihovarat uz jeho menom, ktore mu vybrali, neviem ci vies nieco o komunikacii matky s dietatom este pred jeho narodenim.

     

    Na zaver: Neznasam toto cierno-biele videnie, jeden extrem absolutnej odovdanosti sa vydobytkom modernej doby a na druhej strane extrem uplneho navratu k „prirodzenosti“. Bohuzial zivot nie je cierno-biely, je to zmes tychto farieb v roznych odtienoch, zivot je o tom, aky si ho urobime.

     

    Tiez napr. nesuhlasim s tym aby deti cumeli do telky od rana do vecera, nasa dcera (2,5r) pozera telku len 10 min denne – vecernicek, inak sa jej venujeme s manzelom, citame, kreslime a pod. Mozno ine maminy sa budu na mna pozerat divne. Ved posadit dietatko k telke a mat chvilu klud je niekedy na nezaplatenie. Ale v zaujme navratu k prirodzenosti ju nebudem presviedcat, ze jediny zmysluplny pristup k zivotu je napr. navrat na dedinu, pit mliecko od kravicky a hrat sa s drevenymi hrackami, ktore jej vystruhal otecko 🙂

     

    Vsetko v zivote je o volbe – tak ako si si ty vybrala tu svoju, tak si aj iny vybrali tu svoju. Ja nezatracujem tu tvoju (ale nerozumiem jej) a tak isto prosim aj teba aby si ju nevnucovala inym.

  21. Výborný článok.

    Plne s ním súhlasím.

    Nie som proti moderným výdobytkom doby, ale je pravda, ze sa niekedy preháňa s ich využívaním…

    Napr. ultrazvuk – určite môže niekedy zachraňovať životy, ale počas tehotenstva ho niektorí lekári používajú až príliš často. Moja neterka bola počas celého tehotenstva neustále znervózňovaná, že maličké nie je v poriadku, ultrazvuk absolvovala minimálne 20x, možno aj viac… Nikdy aj tak nič neodhalil – len samé dohady – a bábo sa narodilo v poriadku. Len ktovie, čo si všetko vytrpelo dieťatko pri tých častých ultrazvukoch /nemusí to byť zrovna fyzické „utrpenie“ – čo tak následky na psychike?/, je možné, že prípadné negatívne vplyvy sa ešte preukážu. Počula som, že dieťatko sa pri USG otáča chrbátikom, zakrýva si tváričku, uhýba… A asi pred dvoma rokmi som čítala správu TASR, že ultrazvuk plodu škodí, že prehrieva jeho teplotu – no, skúste si to nájsť, možno cez google…

    Nie som zdravotník, neviem stopercentne, kedy ktoré technické vymoženosti môžu pomôcť, ale kedy už môžu poškodiť.

    Ale viem, že rešpektovať prirodzenosť je super.

    V prírode je to všetko tak úžasne zariadené a všetko tam tak úžasne funguje…

    A prirodzene a úžasne funguje aj cyklus ženy… Aj tehotenstvo… Aj pôrody… Aj dojčenie…

  22. Súhlasím so Zuzkou. Existujú technické prístroje, ktoré nás pohlcujú, nútia uzatvárať sa do seba, ale aj také, ktoré nám v bežnom živote pomáhajú a šetria čas, ktorý môžeme stráviť so svojimi blízkymi. A čo sa toho Máriou odsudzovaného ultrazvuku týka – nebyť jeho, s veľkou pravdepodobnosťou by na tomto svete nebol ani môj prvorodený syn. Takže vďaka za tento vynález!

    A nakoniec, sme predsa dospelí a snáď aj natoľko rozumní, aby sme dokázali posúdiť, čo je pre nás a naše deti dobré a čo nie.

  23. Zaujimavy pohlad na vec, s niektorymi vecami sa da suhlasit, ale nie so vsetkymi. Komentar Zuzky bol omnho objektivnejsi ako cely clanok.

  24. S druhou časťou článku sa môžem len stotožniť, tiež nemám rada to nerealistické zpbrazovanie porodov, najviac sa mi paci filmový nástup porodu, ked zena z nicoho nic vykrikne, chytí sa za brucho, ulozia ju na zem a niekto zahlási:ooo nie, uz to prislo a do par minut porodi, najlepsievo vytahu Big Grins Big Grins

     

    Ale ten začiatok….nie vsetky technologie su zle, jednoducho žijeme v takej dobe,ked vela vecí je „proti prirode“, zaujímave, že si neodsudila aj pracku a umyvacku riadu.

    Mozno ze raz tie lekárske prístroje zachrania zivot tvojmu blizkemu, ked mu napr.odhalia v tele nador.

    Nakoniec, vsetky vysetrenia aj ultrazvuky je mozne odmietnut, vzdy je na vyber.

    Tvoj postoj k umelemu oplodneniu vyplýva z učenia cirkvi alebo ho odmietaš len ako neprirodzený cudzí zásah do organizmu? Taký postoj máš napr. aj k transplantáciám?

    Určite sú páry, ktorým pomôže k dieťaťu zmeny životného štýlu, myslenia, nejaké cviky, ale nemyslím si, že by ich bola väčšina. Nikdy bysom si nedovolila posudzovať rozhodnutie dvoch ľúdí a podsúvať im úvahy o plodení bez lásky. Ved ani

    pirodzene počaté dieťa nemusí byť plodom lásky.

Pridaj komentár