Ako vlastne chceme rodiť?

V poslednom období mám pocit, že dochádza k

Zahlteniu informáciami o tehotenstve a pôrode

– často aj protichodnými, ktoré však jednoznačne hodnotia, čo je „správne“ a čo nie, čo sa môže a čo nesmie a čoho všetkého sa treba báť.

Nárastu nárokov na získanie osvedčenia: „dobrý rodič“

Ilustruje to napr. názov knihy: „Rodičovstvo je veda“.

Teda rodičovstvo sa stalo odborom, ktorý je vysoko špecializovaný a určený len tým najzdatnejším.

Ako potom nemať pocit

Že som neustále hodnotená a musím podať výkon?

Že nie je možné dostáť všetkým, občas protichodným, náročným požiadavkám?

Že sa nemôžem spoľahnúť na svoju intuitívnu chuť niečo urobiť, keď výskumy dokázali niečo iné?

A pritom si myslím, že najlepšou prevenciou negatívnych skúseností v tomto období je možnosť sa rozhodnúť (akokoľvek), pocit kontroly nad dianím, zodpovednosť za rozhodnutia a dôvera v seba samu, že môžem robiť aj chybné rozhodnutia a je to tak v poriadku.

Odcudzeniu sa vlastným emóciám, telu

Výrok jednej tehuľky: „ako by som si mohla byť istá, že je bábätko v poriadku, keby mi lekár na každej poradni neurobil ultrazvuk?“, akoby vravel za všetko.

Potrebujeme ultrazvuk, aby sme vedeli, že je dieťa v poriadku, špeciálny test, či neporodíme predčasne, pôrodnicu s perinatologickým centrom, zaplateného pôrodníka, epidurál, aby sme nemuseli trpieť pri pôrode a umelú formulu, lebo  nebolo dosť mlieka.

Samozrejme zovšeobecňujem.

Ale akoby sa rozdiely (extrémne polarity) medzi ženami stále vzďaľovali. Na jednej strane je „hi-tech“ prístup, na druhej strane „bio-eko-enviro“ matky, dva tábory, strieľajúce po sebe zbraňami ako „dobrá matka“ – „zlá matka“.

Dominancii „mýtusu krásy“ na poli ideálnej ženskej krásy

Krásna žena je žena s postavou 14. ročnej dievčinky, v podstate ešte bez sekundárnych pohlavných znakov.

O to ťažšie sa potom cíti spokojne v svojom tele a so svojou sexualitou tehotná a dojčiaca žena.

Tento posun ma najviac trápi práve v oblasti straty kontaktu so svojim telom a emóciami, pochybnosťami o sebe a vysokou mierou úzkosti a strachu spojenou s tehotenstvom, pôrodom a dojčením.

Akoby mizla spontánna radosť z tehotenstva,

zo zaguľacujúceho bruška, z plných prsníkov a z priameho kontaktu s bábätkom.

Mamky majú strach chytiť svoje dieťa, dať si ho len tak nahé do náručia, „pricapiť“ ho k prsníku a 

nepochybovať o ničom. To sa smie?