Rehabilitácia pôrodných zážitkov

Zubajka 3

Tehotenstvo a pôrod dieťaťa znamená pre oboch aktérov toho „výnimočného stavu“, teda pre matku aj jej dieťa  situáciu jedinečnú, výnimočnú a v ich životoch zlomovú. Našim deťom by sme mali  vytvoriť tie najprirodzenejšie podmienky pre vstup do života  a poskytnúť im maximálnu podporu a lásku, aby mohli v plnej miere rozvinúť jedinečný potenciál, s ktorým na tento svet prichádzajú.  A toho budeme schopní len keď my dospelí, dokážeme uvidieť súvislosti a sami budeme rozumieť poslaniu s ktorým  sme sa na túto Zem narodili.  

Vďaka mnohým rokom mojej „rodičovskej kariéry“ som prešla všelijakými „skúškami“. S manželom  s ktorým kráčame spoločne životom 27 rokov máme  dve dcéry, ktoré  majú dnes jedna 26 a druhá 18 rokov. Osud mi však doprial aj skúsenosti, ktoré si iste nepraje zažiť žiadna žena. Tri krát som dieťatko nedonosila, v dvoch prípadoch sme o dieťa prišli spontánnym potratom a mimomaternicové tehotenstvo prerušené chirurgickým zákrokom, ukončilo moju tretiu neúspešnú graviditu.

Časom zabudnem…

Všetky traumy a zranenia moje duše som, v tom čase ešte netušiac   o dôsledkoch, zatlačila hlboko do svojho vnútra, podvedome som použila  všetky obranné mechanizmy na elimináciu následkov týchto zranení. Myslela som si vtedy, že ak na to bolestné nebudem myslieť, že ak nebudem otvárať staré neošetrené rany, ak ich celkom vytesním z mojej mysle, že časom zabudnem.

Nedostalo sa mi podpory

Nikdy mi zo strany zdravotníkov nebola ponúknutá žiadna odborná psychologická alebo psychoterapeutická pomoc. Nedostalo sa mi podpory a pochopenia a nestretla som sa ani z náznakom empatie. Lekári urobili svoje rutinné zákroky, pri ktorých sa mi ani nepozreli do očí.

Keď som sa po zákrokoch prebrala z narkózy, sestričky mi rovnako rutinne položili tácku so studeným jedlom na nočný stolík  „Neplačte tu, veď už máte doma decko!“ , žiadny súcit, úsmev, žiadny dotyk, žiadna príležitosť vyplakať sa niekomu v náručí.

V tom čase som netušila, že existuje syndróm vyhorenia, ktorý postihuje veľmi často  ľudí v pomáhajúcich profesiách a má práve takého prejavy.

Dnes už viem, že oni sami by potrebovali pohladiť a vyplakať sa. Moje tehotenské a pôrodné traumy však nesúviseli iba s mojimi neúspešnými tehotenstvami.

Pôrody našich dcér, podľa lekárskych správ „normálne“, zanechali v mojej duši hlboké jazvy, pretože obidva, napriek osemročnému odstupu, znamenali pre mňa zážitok nedôstojného a hrubého zaobchádzania zo strany zdravotníckeho personálu.

Keď som  odchádzala z pôrodníc v náručí so svojimi dcérkami, netušila som ešte o tom, čo je dnes už všeobecne známe, že stres, strach a iné negatívne vplyvy v tehotenstve a tiež pôrodné a popôrodné traumy silne ovplyvňujú kvalitu celého života človeka a hlboko sa dotýkajú matky aj dieťaťa.

Verila som, že k tomu aby boli moje deti zdravé a šťastné bude stačiť,  keď ich spolu s manželom budeme milovať a keď sa o nich budeme s láskou starať. Až počas dlhých rokov, ako sme sa , spolu učili a rástli, začali sa ukazovať dôsledky strachu a stresu z tohto krehkého obdobia a môžem povedať, že je nimi vlastne poznačený celý náš život.

Iba uvedomenie si týchto skutočností a ochota pracovať na sebe a otvárať staré boľačky nás posúva ďalej. Napriek tomu, ako veľa rokov ubehlo od týchto mojich zážitkov, žiaľ aj dnes sa v rozhovoroch s podstatne mladšími ženami dozvedám, že mnohé majú  podobnú skúsenosť.

Existujú terapeutické prístupy, v ktorých skúsený terapeut dokáže „prečítať“ pôrodnú traumu a liečiť ju. Jednu z týchto možností ponúka Terapia pevným objatím, ktorú rozvinula PhDr. Jiřina Prekopová, detská psychologička, terapeutka a autorka mnohých kníh (Neklidné dítě, , Proč dítě nechce spát, Nese mňe řeka lásky a i.), ktorá prijala pozvanie Občianskeho združenia Slovenské duly, a v júni pricestuje na Slovensko.

PhDr. Prekopová sa celý svoj život venuje hľadaniu cesty k obnove lásky v rodinách, ponúka model výchovy láskou, vedie k šťastnému a naplnenému životu človeka. Svojim učením ponúka možnosť prežiť život vo vzájomnej láske, rešpekte a pochopení a radosti. 

1 Hviezdička2 Hviezdičky3 Hviezdičky4 Hviezdičky5 Hviezdičiek (12 hlasov, priemerne: 5,00 z 5)
Loading...

Komentáre k článku

  1. …presne…akoby chceli vytrapit zenu do extremu. Svoj prvy porod som prezila v celku dobre, klasika….druhy bol o 12 rokov a bolo to nieco priserne. Ostane mi z toho trauma na cely zivot. Hulvatsky personal. ktory si „skackal“ na fit loptach ktore boli urcene na ulavenie si pocas kontrakcii, zatial co ja som sa opierala s krcami tak akurat o skrinu, ani jedna s tych „PANI PORODNYCH ASISTENTIEK“ sa pocas kontrakcii ku mne neprihovorili, neprezreli, neporadili…lebo sa bavili na tych loptach. A ked som si dovolila poznamenat, ze uz nevydrzim, ze asi uz budem rodit, okrikli ma, ze nemam vymyslat, ze oni vedia kedy budem rodit….a keby nedosiel lekar a z hrozou nezistil ze mam pomali hlavicku von, nechaju ma tak….HANBA!!! jednej z najvacsich nemocnic…hlavne ze v clankoch sa clovek docita co vsetko v dnesnej dobe sa pre mamicky v nemocniciach robi…..len skoda ze skutocnost je ina…

  2. dobry den ,aj ja som rodila dva krat a mam z toho tiez nie velmi pekne zazitky akoby ten personal chcel tu zenu co najviac potrapit a nie jej pomoct Sad to boli moje pocity a skusenosti vzdy som odchadzala vycerpana nastastie deti boli ok

Pridaj komentár