„Ďakujem“ pre moju dulu

Naše prvé stretnutie – spomínam si naň veľmi dobre

Hráme sa s mojím prvorodeným synom v MC, keď nás oslovujú s prosbou o pomoc pri skrášľovaní miestnej pôrodnice. Som nadšená a preto súhlasím. Posielajú ma za organizátorkou a zároveň pracovníčkou MC, ktorá vraj vedie kurzy pre tehulky.

Spoza dverí počujem tiché hlasy a cítim zaujímavé vône. Vchádzam dnu a s otvorenými ústami hltám atmosféru. Samé tehulky, pohodlne usadené na zemi na karimatkách , s úsmevmi na tvárach počúvajú mladú ženu sediacu uprostred. Vôňa, bábiky nahradzujúce bábätká, množstvo kníh a rôzne letáky naznačujú, že som naozaj na tehotenskom kurze.

Žienka mi naznačuje, aby som počkala. S úžasom počúvam ako srdečne a s nesmiernym citom v hlase, vysvetľuje priebeh pôrodu. Ku každej žene sa správa s úctou a zároveň v jej hlase počujem nežnosť i nadšenie.

Už vtedy som pochopila, že som stretla úžasnú bytosť,

ktorá dokáže vsugerovať budúcej mamičke pocit, že je tu len pre ňu a že sa môže na ňu 100% spoľahnúť. Po našom prvom stretnutí nasledovalo množstvo ďalších , počas ktorých som túto osôbku spoznávala čoraz viac.

A keď som držala v ruke svoj druhý pozitívny tehotenský test v živote, bola to práve ona, ktorej som zavolala.

V ten deň sa stala „ mojou dulou“.

Začali sme sa stretávať pravidelne a naše stretnutia neboli len poučné, ale i úsmevné. Riešili sme každý problém spoločne, nevoľnosti, prvé pohyby, priberanie na váhe, či prípravu na pôrod a dojčenie.

Zbožňovala som jej pokojný hlas, ktorým mi vždy bez zaváhania odpovedala a vyrovnala tak rozbúrenú hladinu mojich tehotenských hormónov. Pred pôrodom so mnou navštívila pôrodnicu, aby sme si všetko ujasnili, vrátane schválenia môjho pôrodného plánu, ktorý sme spolu vytvorili.

A je tu deň D

Je obed. Odchádza od nás moja mama, ktorá bola na návšteve. Smejeme sa, že je dnes pekný dátum na narodenie. Píše sa 7.7. Po chvíli začínam cítiť slabú bolesť v podbrušku. Neberiem to vážne a staviam si so synom stavebnicu. Bolesť sa opakuje pravidelne asi hodinu, tak volám dulu.

Odchádzam do sprchy, ktorá mi zlepšuje pocit horúčavy, ktorá ma zasiahla po prvých bolestiach. Bolesti prichádzajú každých 7 minút, ale po predchádzajúcom cisárskom reze viem, že sa nemusím ponáhľať. Rátam s pomalším rozbiehaním pôrodu. Po sprche sa bolesti nemenia, ale dula je už tu. S úsmevom a svojim 4- mesačným synom v náručí prichádza moja opora. Teraz už necítim žiaden strach. Počas niekoľkých hodín sa bolesti stupňujú. Žartujeme a pomedzi bolesti plníme potreby našich detí. Pijem čaj z malinových listov a prechádzam sa po izbe.

Je večer. Bolesti cítim každé 4 minúty, ale stále nie sú silné.

Prichádzame do pôrodnice, kde nás vítajú úsmevnou poznámkou, že nás je akosi veľa. Okrem mňa, mojej duly a jej dojčeného synčeka, prichádza s nami aj opatrovateľka preň. Začínam byť nervózna. Prichádza doktor a po vzhliadnutí mojich záznamov a po vyšetrení vzbudzuje vo mne silnú vlnu strachu. Vyslovuje svoju pochybnosť v prirodzený pôrod na základe problémov, ktoré sa vyskytli pri predchádzajúcom pôrode. Naznačuje mi, že mám rátať, že môj pôrod možno skončí opäť cisárskym rezom. Pozriem na dulu a cítim stisk jej ruky.

„Dosť! Žiaden strach! Bude to dobré!“

– toto mi hovorí jej dotyk. Upokojilo ma to napriek tomu, že som otvorená len na dva prsty a bude to teda ešte dlhá noc.

Prechádzame na vopred dohodnutú nadštandardnú izbu. Robíme si pohodlie, obliekam si nočnú košeľu. Dula počas kontrakcií vníma bez slova moje potreby. Kontrakcie zoslabujú a ja som unavená. Lekár naznačuje, že by sme si mali všetci oddýchnuť a tak dula odchádza domov. Niekoľko hodín spánku striedaného sprchou a prechádzaním sa po izbe mi vlieva novú silu. Ráno prichádza dula späť. Spolu počúvame výsledky ranného vyšetrenia.

Je to super! Hlavička je v pôrodných cestách, správne natočená, čo mi zväčšuje nádej, že sa nezopakuje problém z minula. Sme opäť na izbe. Cítim sa celkom dobre. Keďže bolesti zosilnievajú , dula mi počas nich jemne aplikuje voňavý olejček na podbruško. Tieto vône sú mi príjemné a jej dotyk pripomína dotyk motýlích krídel. Ani jedna nerozprávame. Občas mi bez slova podá pohár vody a ja opäť obdivujem tú symbiózu. Nasleduje opäť kontrola a po nej odporúčanie klystíru. Uvedomujem si svoje problematické trávenie tak súhlasím.

Po ňom prichádza výrazná úľava i zlom. Som otvorená na viac než 5 prstov a musím sa presunúť na vzdycháreň.

Bolesti sú silné. Prestávam vnímať okolie.

Zameriavam sa na ruky mojej duly. Počas bolestí mi jemne prechádzajú po napätej pokožke, akoby chceli naznačiť bábätku, že všetko ide ako má. V týchto bolestiach mi nevadí ani to, že ani na WC nie som sama. Ťažšie sa mi dýcha. Strácam istotu a mám pocit, že sa topím. V tom počujem utešujúce slová : „Tvoje dieťatko ťa potrebuje, vieš byť silná.“

Prechádzame do pôrodného boxu. Viem, že keď som došla až sem, musím to dobojovať. Ležím na zemi na bielej nemocničnej plachte. Je mi tak príjemnejšie. Dula mi osviežuje tvár, podáva minerálku, masíruje chrbát. Šepká mi, aby som sa pokúsila pomedzi bolesti spať. Zdá sa mi to nemožné, ale poslúchnem. Pôrod trvá dlho, ale kontroly bábätka naznačujú , že sa má dobre. Konečne!

Verdikt vyšetrenia znie: môžeme tlačiť. Odmietam pôrodný stôl a sadám si na malú pôrodnú stoličku. Opieram sa o moju dulu a počúvam jej tiché, ale rozhodné a povzbudzujúce slová. Ideme na to! Musím pozbierať všetky sily. Nevnímam lekára ani sestry. Nedarí sa mi, necítim tlaky, len strach. Lekár ponúka medikamentóznu pomoc. Som už naozaj veľmi unavená, od prvých bolestí prešlo 24 hodín, preto súhlasím.

Dula je vedľa mňa

Konečne prichádza kontrakcia i tlak. Po treťom zatlačení počujem ten najkrajší zvuk na svete. Plač mojej narodenej dcérky. Vzlykám od radosti. Vidím aj úsmev cez slzy na tvári mojej duly. Hladkám moju dcérku, uloženú na mojej hrudi a prežívam tú radosť aj cez veľkú únavu.

Po porodení placenty a prvom ošetrení dcérky, mi ju prinášajú na prvé priloženie a nechávajú nás samé. Dula mi pomáha priložiť malú k prsníku. Mľaskavý zvuk nám hovorí, že sa podarilo. Pozerám na dulu. Obom na tvári žiari víťazstvo. Som nesmierne dojatá a vďačná tejto žene. Tento zážitok nás spojil neviditeľným putom. Puto, ktoré by nevzniklo za žiadnych iných okolností a ktoré by som k nikomu inému nepocítila. Je to preto, že mi dala veľký dar.