Ako sme prežili amniocentézu

Odporučili Vám amniocentézu a zvažujete pre a proti? Možno Vám pomôžu urobiť si vo veci „jasno“ aj autentické príbehy mamičiek, ktoré už majú amniocentézu za sebou.

Z rizík ma mrazilo po chrbte

Iveta, 36 rokov, 1. dieťatko

Na odber plodovej vody si pamätám, ale nie veľmi rada na to spomínam a myslím, že mi dajú za pravdu aj ostatné mamičky, ktoré ju majú za sebou. Mne lekárka odporučila odber kvôli veku, mala som už 35 rokov – a vraj s vekom sa zvyšuje riziko, že sa dieťatko narodí s nejakým postihnutím. Tak som tam teda išla, ale predstava, že mi budú pichať do môjho čerstvo zaguľateného bruška, bola hrozná.

Veľmi som sa bála, hlavne o bábätko, že mu tam narušia jeho pohodové bývanie. Lekár, čo mi robil odber, bol veľmi milý, všetko mi poukazoval a vysvetlil. Povedal mi aj o rizikách, pri ktorých ma mrazilo po chrbte. Nakoniec som to prežila, celý čas som mala oči pevne zavreté.

Na druhý deň po vyšetrení som dostala silné bolesti v podbrušku, prepadla som panike a letela som rovno do nemocnice, kde ma vyšetrili a popočúvali drobcovi srdiečko. Ukázalo sa, že je všetko v poriadku. Lekárka ma vypísala, nech si ešte oddýchnem.

Samozrejme, doma, v prázdnom byte (manžel v práci) som nad ničím iným nerozmýšľala, len ako dopadne výsledok. Dva týždne mi pripadali ako storočie, ale nakoniec som odchádzala z kontroly s úsmevom. Výsledky dopadli dobre. Narodil sa nám nádherný syn, ktorý bude mať onedlho prvý rôčik života za sebou.

Nechcela by som sa dívať, ako moje dieťa trpí

Lucia, 26 rokov, 2. dieťatko

Amniocentéza? Nič príjemné, ale dalo sa to vydržať. So zaťatými zubami a s očami nalepenými na monitore, aby mi nepichli do môjho pokladíka. Toho som sa bála najviac, ale lekár bol veľmi šikovný a zvládol to skvele a hlavne rýchlo.

My sme si o amniocentézu požiadali. Robili mi ju aj pri prvom dieťati, no vtedy to bolo oveľa horšie. Mala som pocit, že to trvá celú večnosť a bolesť bola ukrutná, aj keď mi to umŕtvili. Druhýkrát to nebolo až také zlé. Po oboch vyšetreniach som nasledujúci týždeň oddychovala a okrem boľavého miesta po vpichu som, našťastie, nemala žiadne problémy.

Ešte som zabudla povedať, prečo som si dala robiť odber plodovej vody. V rodine môjho manžela sa vyskytla istá vážna genetická porucha. Dotyčný príbuzný je pripútaný na lôžko a vyžaduje si 24-hodinovú starostlivosť.
Možno to bude znieť egoisticky, ale ja by som to určite nechcela a myslím si, že aj nezvládla. Nemohla by som sa každodenne dívať na to, ako moje dieťa trpí.

Navyše si myslím, že by bola ukrátená celá rodina tým, že všetka starostlivosť by sa sústredila len na jedného člena. Nemalo by to žiadnu budúcnosť, len zo dňa na deň čakať na to, kým príde koniec. Jednoducho si to neviem predstaviť. Aj ja mám svoje túžby a potreby sa realizovať, či doma s rodinou, alebo v práci… Treba si všetko zvážiť, všetko má svoje „pre“ a „proti“. Ja som sa rozhodla takto… a so šťastným koncom, narodila sa nám zdravá dcérka.

Na mieste som zmenila názor

Martina, 29 rokov, 1. dieťatko

Mne lekár navrhol odber plodovej vody na základe výsledkov krvných testov, kde sa zisťovala hladina alfafetoproteínov. Moje hodnoty boli nižšie od tých normálnych. Povedal mi, že by to mohlo znamenať, že dieťatko má Downov syndróm. Po týchto slovách som ostala šokovaná. Vôbec som ani vo sne nepomyslela na to, že by sa mi mohlo narodiť postihnuté dieťa.

Potom mi vysvetlil, že z plodovej vody sa to dá zistiť presnejšie. Dostala som lístok, kedy a kde sa mám dostaviť. Na vyšetrenie so mala ísť o niekoľko dní. Zatiaľ sme doma s manželom debatovali o tom, čo keby sa nám narodilo dieťa s postihnutím. Po mnohých rozhovoroch sme došli k tomu, že aj keby výsledky potvrdili podozrenie, tak by sme si dieťatko nechali.

Nakoniec som sa na to vyšetrenie dostavila, ale keď som vošla dnu a uvidela tú dlhú ihlu a vypočula si o všetkých možných rizikách, tak som si to v minúte rozmyslela a vyšetrenie som odmietla. Vysvetlila som zúčastneným, že sme s manželom rozhodnutí nechať si dieťatko, aj keby bolo postihnuté.

Po všetkých týchto peripetiách nám pánbožko predsa len poslal nádherné, zdravé dievčatko. Naše šťastie bolo (aj je) nekonečné. Nič na svete nie je dokonalé, ani výsledky testov.

Bol to strašný zážitok

Petra, 22 rokov, 1. dieťatko

Nám s manželom sa podarilo bábätko, keď som bola v poslednom ročníku na vysokej škole, tak si viete predstaviť, koľko stresov som si užila. Skúšky, medzitým svadba, riešenie bývania a zároveň chystanie všetkého potrebného pre bábätko.

Z vyšetrení som si v tehotenstve užila naozaj všetko možné, vrátane amniocentézy a odberu tkaniva z placenty. Najprv mi vyšli pozitívne krvné testy, podozrenie na Downov syndróm a potom aj výsledok z amniocentézy, čo bol, mimochodom, strašný zážitok. Niekoľko dní potom som mala hrozné tlaky v brušku, tak som len ležala a modlila sa, nech to prestane. Nakoniec aj výsledky z placenty všetko potvrdili.

Zo začiatku som si akosi vôbec neuvedomovala, čo mi lekári hovorili… „Je pravdepodobné, že vaše dieťatko bude postihnuté.“ Až potom v jednej chvíli to na mňa doľahlo a v hlave sa mi začalo rozvidnievať. Prečo? Prečo ja, my? Ako to všetko teraz bude? Budem sa vedieť oňho postarať? A mnoho ďalších otázok sa mi hromadilo v hlave a nebolo chvíle, že by som mala oči bez sĺz.

Preplakala som dni a noci, ale na potrat som ani nepomyslela. Až ma napokon z toho vytiahla moja najlepšia kamarátka. Zaviedla ma za jednou paňou, ktorá s takýmito detičkami pracuje a cvičí s nimi.

Stretnutie s ňou mi veľmi pomohlo a naladilo ma na pozitívnejšie myslenie. Pri tejto návšteve som stretla aj iné mamičky s deťmi s podobným osudom a už mi to prestalo všetko pripadať také beznádejné. Videla som, že aj tieto detičky sa vedia hrať a smiať. A ich rodičia dokážu žiť šťastný a plnohodnotný život.

Narodila sa nám dcérka s Downovým syndrómom, ale napriek tomu je naším šťastím a každý jej pokrok nám prináša veľkú radosť.

Autor: