Život bez dieťaťa. Ako na to nemyslieť?

Do ambulancie prichádza Katarína. Krásna, úspešná, spoločenská a sčítaná žena, ale… prišla na stretávku po 15 rokoch, veľmi sa tešila, v talóne pracovné úspechy, precestované krajiny, lenže tu sa hovorilo len o deťoch – hrdí spolužiaci vyťahovali fotky svojich detí v najrôznejších vekoch a situáciách, rozoberali radosti, starosti, kočíky, nočníky, výživu, výchovu…

Ona ale k tejto téme nemala čo povedať, cítila sa nepatrične, mimo. Ozvala sa v nej túžba, ktorú sa jej v poslednom čase podarilo skryť za množstvo práce, povinností a športovania – túžba po dieťati.

Počas niekoľkých vzťahov k otehotneniu neprišlo (gynekológ niečo splietal o možných problémoch), ale vzťahy sa vždy rozpadli skôr, ako by stihla tieto problémy riešiť. Jednoducho – nikdy neotehotnela.

Myslela si, že má ešte veľa času, ale teraz, v 36 rokoch, v partnerstve s človekom, ktorý už deti má a žiadne ďalšie nechce, sa tejto predstavy pomaly ale isto musí vzdať.

Stále intenzívnejšie…

Myšlienky na dieťa sú ale stále naliehavejšie – má pocit, že všade stretáva tehotné ženy, všetky kamarátky riešia len deti, aj v rodine sa točí všetko okolo detí súrodencov a ostatných príbuzných.

Má pocit, akoby vypadla zo života, akoby stratila hodnotu, a navyše, po prvý krát začala pociťovať naozajstnú vnútornú túžbu mať dieťa. Tieto myšlienky sú stále intenzívnejšie, zaberajú jej stále viac času a priestoru, a prinášajú do jej života smútok a zúfalstvo.

Prichádza s otázkou Ako na to nemyslieť? Ako žiť bez dieťaťa?

Túto otázku si spolu s Katarínou kladie veľa mladých žien, ktoré z rôznych dôvodov deti nemali a čas im „vypršal“.

To, že žena nemá dieťa, má nejaký dôvod – zdravotný, partnerský, osobný. Na druhej strane – život bez dieťaťa je niečo, čo sa nestane zrazu. Väčšine žien to dochádza postupne, buď nad tým nerozmýšľajú, alebo si myslia, že ešte majú veľa času, až kým si jedného dňa (ak vôbec) uvedomia, že už matkami nebudú.

Tento proces je svojím spôsobom náročnejší ako jednorázová strata – pretože prebieha dlho a nie je jasný jeden bod, od ktorého je všetko stratené. Nádej preto často krát zahmlí oči a zrelativizuje vážnosť celej veci, ale potom, keď to žene dôjde, čelí niečomu, čo môžeme pokojne nazvať stratou.

Život bez dieťaťa

Neznamená to, že bez dieťaťa nemožno prežiť pekný, plnohodnotný a radostný život. Niečo v ňom však bude chýbať, s čím sa treba, s plným vedomím, vyrovnať. Toto „vyrovnanie sa“ má veľa rovín a počas jeho prvej fázy je otázka „ako na to nemyslieť“ nie celkom legitímna – pretože iba stretnutím sa s touto ťažkou témou ju žena môže spracovať.

Prvá rovina je vyrovnať sa s bezprostrednou príčinou bezdetnosti – ak partner nechce mať deti, treba to ošetriť vo vzťahu – aby to neostala nedoriešená vec medzi partnermi, ktorá v ňom môže strašiť celé roky.

Ako na to nemyslieť?

Ak je príčina zdravotná, žena má neľahkú úlohu prijať svoje telo. Každá žena má inú hranicu, čo všetko je ochotná pre otehotnenie podstúpiť (a je to tak v poriadku), ak však na túto hranicu príde, a nechce dieťa ani adoptovať, prichádza stará známa otázka – ako na to nemyslieť?

Ak že nemá deti, pretože nenašla toho pravého, má o jednu otázku i položku na vysporiadanie navyše. Čo sa týka dieťaťa, príde ale k tomu istému bodu – ako na to nemyslieť?

K tomu všetkému sa pripája spoločenský tlak – rodina, kolegovia, rovesníci, okolie, všade visí (viac či menej vyslovená) otázka – a čo ty?

Niektoré kruhy dokonca materstvo velebia ako jediné možné naplnenie života ženy, ako vec, ktorá dáva životu zmysel, či dokonca ako čosi, čo dáva automaticky žene hodnotu. Čeliť takémuto (nepatričnému) spoločenskému tlaku chce silnú ženu, ktorá ho dokáže oddeliť od svojho vlastného smútku.

Nech už je teda príčina, prečo žena nemá dieťa, akákoľvek, väčšinou príde k otázke „ako žiť bez dieťaťa?“. Hoci to nie je jednorázová strata, je to smútenie ako každé iné.

Smútok si zaslúži čas a priestor

K smúteniu patria pocity nespravodlivosti, hnevu, prázdnoty, úzkosti a – v neposlednom rade – smútku. Je dobre, ak sa žena pred týmto smútkom neskrýva, ak od neho neuniká, pretože ju neskôr dobehne. Smútok je emócia, ktorá si zaslúži čas a priestor.

Prijatie bezdetnosti je nesmierne zložitý proces, ktorý chvíľu trvá, a žena k tomu môže a nemusí potrebovať odbornú pomoc. Zároveň je to proces individuálny, každá žena má na to svoj vlastný intímny spôsob. Ale je jedinou poctivou cestou, ako nemusieť na dieťa myslieť neustále. Neznamená to, že myšlienky na dieťa už niky neprídu, sem-tam sa objavia, ako keď zabolí stará jazva, ale nebudú také naliehavé a neodkloniteľné.

Celý tento proces závisí aj od toho, aká zrelá je žena, ako má spracované ostatné svoje konflikty, pretože materstvo (bez ohľadu na to, či matky sme alebo nie) v nás otvára rôzne osobné témy súvisiace (nie len) s vlastnou mamou.

Potom je dôležité, či žena dokáže nájsť naplnenie svojho života, a taktiež svoju hodnotu, aj v nejakej inej oblasti. Niektoré ženy sa realizujú v práci, filantropických aktivitách, iné sú dobrými a obetavými tetami svojim synovcom a neteriam, či vychovávajú deti v škôlkach a školách.

Takéto spôsoby realizácie materského pudu, alebo jednoducho ľudskej túžby zanechať tu niečo, čo nás presahuje, zaiste pomáha vyrovnať sa s bezdetnosťou. Tieto činnosti však nemôžu byť jediným spôsobom, ako sa žena so svojou bezdetnosťou vyrovnáva, a neochránia ju pred vlastným smútkom. Naopak – ak si touto cestou prejde, bude viac pripravená profitovať s takýchto aktivít.  

Prijať smútok

Žena je biologicky i emocionálne predurčená mať dieťa – na druhej strane, nie je tvorom len biologickým, ale i sociálnym. Môže nájsť svoju hodnotu, ale i radosť zo života, jeho zmysel v inej oblasti. Môže svoju cestu urobiť krásnou, zaujímavou a naplnenou. Za podmienky, že príjme kúsok smútku, s ktorým sa naučí žiť.

Autorka pracuje ako klinická psychologička a psychoterapeutka.